Matúš Čák Trenčiansky – časť siedma

Poznámka na úvod: vzhľadom na to, že procesy transformácie sprevádzané úpadkom predošlých štruktúr a organizácie riadenia boli podrobne popísané a aj konkrétnymi historickými udalosťami zdokumentované v predošlých častiach, táto časť bude viac štýlom letom-svetom. Tí, ktorých to v súvislosti s Ruskom zaujíma podrobnejšie, nech sa preklikajú odkazmi, všade tam, kde to uznajú pre uspokojenie svojej bádateľskej zvedavosti za vhodné, cez stránku https://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_panovn%C3%ADkov_Ruska .

Teraz nadviažem priamo na posledný odsek časti predošlej (https://oracle911blog.wordpress.com/2021/05/16/matus-cak-trenciansky-cast-siesta/): „Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia tu, v Moskve, nebol plán vybudovať plnohodnotné centrum riadenia, ako samostatne dlhodobejšie fungujúce centrum, akým bola Ρωμαική Αυτοκρατορία. Úlohou bolo len pripraviť prevzatie moci Svätou rímskou ríšou nad Ruskom a následne presunúť centrum koncentrácie riadenia úplne opačným smerom.“

Obdobie od smrti posledného Rurikovca Ivana IV. Hrozného až do nástupu Petra I. Veľkého bolo obdobím vnútornej podvratnej činnosti tohto centra koncentrácie riadenia v Moskve proti Rusku. Vnútorná moc bola sabotovaná jak na svetskej úrovni, tak aj na ideologickej úrovni, keď sa pravoslávie dostávalo stále viac do područia gréckokatolíckej cirkvi – priamo nie, to by neprešlo, ale nahradzovaním pôvodných svätých kníh a pravoslávneho vieroučenia katolíctvom gréckokatolíckej cirkvi – cieľom bolo postupné prepašovanie Starého zákona s jeho doktrínou Izaiáša/Deuteronómia do základov pravoslávneho vieroučenia. Je pravdepodobné, že v pôvodnom pravosláví sa v nejakej podobe zachovalo ariánstvo, či iné, katolíckymi koncilmi za herézy označované kresťanské prúdy (podrobnejšie bádanie a rozbor v tomto smere je už nad rámec potrieb tejto série článkov).

V roku 988 Vladimír zaviedol kresťanstvo byzantského obradu za oficiálne náboženstvo Kyjevskej Rusi. Kyjevská cirkev sa najprv stala metropolitnou cirkvou v jurisdikcii konštantínopolského patriarchu (ideologicky podriadená Konštantínopolu). Sídlo cirkvi bolo najprv v Kyjeve. V roku 1325 bolo premiestnené do Moskvy. V roku 1589 sa cirkev stala patriarchátom a získala autokefalitu. (Moskva sa stala ideologickým centrom – novým Konštantínopolom a “druhým Rímom”. “Druhým Rímom” preto, lebo východný biskup (patriarcha) bol vždy podriadený rímskemu biskupovi (pápežovi) – viď. Tretí kánon Prvého carihradského koncilu.Stalo sa to 5 rokov po odstránení Rurikovca Ivana IV. Hrozného). V 17. storočí nastali v cirkvi rozpory, ktoré vyústili do odčlenenia starovercov. Patriarcha Nikon totiž začal po synodách v rokoch 1654 a 1656 zavádzať v cirkvi také reformy, ktoré ju mali priblížiť gréckej (pôvodne byzantskej) podobe pravoslávneho kresťanstva. V tomto duchu boli revidované bohoslužobné knihy podľa vzoru novších gréckych, ale zmeny sa dotkli aj rituálov a náboženských gest. Cár Alexej I. spočiatku s novými reformami súhlasil, ale keď sa napokon Nikon pokúsil nastoliť supremáciu duchovnej moci nad svetskou (teda nad samotným panovníkom), upadol do cárovej nemilosti. Po smrti patriarchu v roku 1700 bola namiesto patriarchu najvyšším orgánom cirkvi Posvätná synoda (stalo sa to za vlády Petra I. Veľkého, syna cára Alexeja I., a znamenalo to, že Rusko, čo sa týka cirkvi, stratilo svoju samostatnosť. Bol zrušený jeden z pilierov samostatnosti tohto druhého byzantského centra koncentrácie riadenia. V symbolickej rovine to bol prechod pod priamu jurisdikciu rímskeho pápeža – obsadenie územia Ruska ideologickou mocou Svätej rímskej ríše). Tento stav trval až do roku 1917, keď bol obnovený moskovský patriarchát a menovaný patriarcha.

Proces ovládnutia svetskej moci sa dial pod starostlivým dohľadomjak starostlivo vybratých radcov, tak predovšetkým pod nie menej starostlivým dohľadom inštitútu (podľa Ni(e)koho vhodných) manželiek, regentiek a mileniek ruských vladárov, ktoré sa v období po Petrovi I. Veľkom často stávali cárovnami. Ako prvá prišla na scénu byzantská princezná, neter posledného byzantského cisára, žena Ivana III. Nasledovala Jelena Glinská – druhá manželka Vasilija III., neskoršia regentka v počiatkoch vlády Ivana IV. Hrozného. Knieža Michail Ľvovič Glinskij, Jelenin strýko, bol diplomovaným lekárom a rytierom Svätej rímskej ríše a spolu s Jeleninym otcom, litovským kniežaťom Vasilijom Ľvovičom Glinským sa zúčastnili na organizovaní jedného z mnohých prevratov v Litovskom kniežatstve. Prevrat však bol zmarený a Glinskí s rodinami museli utiecť do Ruska. Vasilij Glinskij s rodinou prišli do Moskvy v roku 1508. V Moskve mal v čase príchodu panujúci veľkoknieža Vasilij III. veľké starosti so zabezpečením svojho nástupcu, keďže jeho manželka Solomonija Saburovová bola pravdepodobne neplodná (kto sa o to postaral nielen v jej prípade? Problém s neplodnosťou nevhodných manželiek, či neduživosťou skoro všetkých priamych dynastických nasledovníkov po meči sa tiahla celými dejinami transformácie Ruska na Ruské impérium – impérium pod kuratelou Svätej rímskej ríše. Takisto mnohí cári zomierali podozrivo veľmi mladí.). V tejto situácii bol príchod krásnej a vznešenej kňažnej pre Vasilija veľmi vítaný. Svoju prvú manželku zapudil a napriek nesúhlasu predstaviteľov pravoslávnej cirkvi a niektorých predstaviteľov bojarstva sa po druhýkrát oženil s litovskou kňažnou Jelenou Glinskou. Po smrti svojho manžela v decembri 1533 (zomrel ako 28-ročný) Jelena uskutočnila prevrat, vďaka ktorému odstavila od moci regentov určených zosnulým cárom a urobila zo seba vládkyňu ako regentka svojho maloletého syna, budúceho cára Ivana IV. Regentka však nebola obľúbená ani medzi ruskými bojarskými rodmi, ani medzi pospolitým ľudom, keďže otvorene vystupovala ako žena s „európskymi“ a nie „moskovskými“ mravmi a výchovou.

Ivan IV. Hrozný, celým menom Ivan Vasilievič z rodu Rurikovcov. Za jeho vlády došlo k rozvoju ruského absolutizmu. V roku 1547, keď mal sedemnásť rokov, vyhlásil sa za svätého cára a samovládcu Rusi analógia byzantského “cézaropapizmu”. Začiatok jeho skutočnej vlády sa niesol v znamení reforiem vzťahujúcich sa na štátnu správu a presadzovanie centrálnej absolutistickej moci cára na úkor bojarov. Na juhovýchode zlikvidoval Ivan IV. vládu Tatárov a pripojil Kazanský a Astrachánsky chanát k Moskovskej Rusi. S územnou expanziou pokračoval východným smerom a po prvýkrát umožnil Rusom kolonizovať časť západnej Sibíri. Zároveň zaviedol niektoré zákony obmedzujúce slobodný pohyb roľníkov. Dlhoročný konflikt, pri ktorom Ivan bojoval so Švédskom, Poľskom a Litvou, nakoniec Moskovskú Rus značne vyčerpal a ruský prístup k Baltu nezabezpečil. Tieto problematické dôsledky ťažko dopadli na Ivanovu osobnosť s počiatočnými hlbokými psychickými problémami. Politický chaos a nasledovná hlboká kríza ťažko zasiahli do ruských pomerov. V roku 1584 Ivan IV. zomrel a na jeho miesto nastúpil bezdetný a mentálne postihnutý Fiodor Ivanovič. Skutočnej vlády sa ujal Boris Fiodorovič Godunov, čo však krajine nadlho pokoj nezabezpečilo a celé obdobie v ruskej historiografii dostalo označenie “smutnoje vremja”.

Obdobie smuty, smuta je obdobie dejín Ruska v rokoch 15981613 resp. 15841618, ktoré bolo poznačené prírodnými katastrofami, občianskou vojnou so samozvanými cármi (Lžidimitrij I. a II.), rusko-poľskými a rusko-švédskymi konfliktami, ktoré až do 20. storočia predstavovali najhoršiu spoločenskú, politickú a ekonomickú krízu v dejinách krajiny. Toto obdobie možno zjednodušene ohraničiť smrťou cára Ivana IV. (1584), resp. jeho slabomyselného nasledovníka Fiodora I. (1598) a jeho koniec predstavovalo zvolenie Michaila Fiodoroviča Romanova za ruského cára (1613).Od roku 1611 sa v Rusku množili protipoľské nálady a snahy o zjednotenie krajiny pod ruskou vládou. Švédsko začalo podporovať nového samozvaného cára Dmitria III., ktorého koncom roka 1611 v Ivangorode vyhlásilo za ruského cára. Rusko ako štátny útvar v tejto dobre prestávalo existovať. Trón bol prázdny, šľachta sa hádala medzi sebou, pravoslávneho patriarchu Germogena uväznili, katolícki Poliaci obsadili Kremeľ. Smolensk bol stále obkľúčený Poliakmi a protestantskí Švédi obsadili Novgorod. Desiatky tisíc ľudí zahynuli v bitkách a pri nepokojoch. Po krajine sa pohybovali ozbrojené bandy a tatárske nájazdy vyľudnili a spustošili južné pohraničie Ruska. Nepokoje v Moskve potlačili poľskí a nemeckí žoldnieri od 17. do 19. marca 1611. Vyvraždili 7 000 obyvateľov mesta a zapálili ho. Mier s Poľskom bol uzavretý až 11. decembra 1618 v Deuline a začal platiť od 4. januára 1619. Podľa dohody prišlo Rusko o rozsiahle územia na západe, Poľsko si udržalo Smolensk. V roku 1619 sa z poľského zajatia vrátil patriarcha Filaret, otec cára Michaila Fiodorivča. Jeho návrat je niekedy považovaný za definitívny koniec obdobia zmätkov.

Občianska vojna trvala v niektorých oblastiach kontinuálne 8 rokov. Dôsledkom obdobia zmätkov bola skaza veľkých území na západe a juhozápade európskej časti Ruska. Ľudské a hospodárske straty boli katastrofické a krajina sa z nich spamätávala desiatky rokov. V niektorých oblastiach zomrelo alebo utieklo 90% obyvateľstva. V Rževskej alebo Možajskej oblasti bolo po skočení obdobia smuty obrábaných iba do 5% pôvodnej výmery ornej pôdy. Mesto Novgorod bolo celkom zničené, zostalo tu iba niekoľko stoviek obyvateľov. Došlo k úpadku moci starých bojarských rodov na úkor novej šľachty (tzv. dvorianstva), ktorá sa formovala okolo cára. Upevnilo sa nevoľníctvo.

Alexej I. (Alexej Michailovič Romanov) Jeho vychovávateľom a prvým radcom bol bojar Boris Morozov (1590 – 1661). Morozov bol dostatočne inteligentný na to, aby kladne (isto kladne?) ovplyvňoval vládne rozhodnutia cára Alexeja I.. Morozov vštepil svojmu zverencovi aj pochopenie pre realizáciu postupných reforiem v Ruskej ríši, v ktorej dejinný vývoj výrazne zaostával za Západnou Európou (napr. aj nahradenie pôvodnej ruskej červenej vlajky so zlatým dvojhlavým orlom pod vplyvom Holanďanov (!!!) Trikolórou – trikolórou zrady záujmov Ruska). Po smrti jeho prvej ženy Márie Iljiničnej Miloslavskej,s ktorou mal tri deti Fjodora, Ivana a Sofiu sa oženil s Natáliou Naryškinovou, s ktorou mal tiež tri deti Petra, Natáliu, Feodoru.

Pri cárovi Petrovi I. sa zastavíme podrobnejšie, lebo jeho vláda bola zásadným medzníkom v podmanení si Ruska Svätou rímskou Ríšou. Nie nadarmo získal v oficiálnej histórii prívlastok „Veľký“. Podobne ako Katarína II. Veľká, ktorá definitívne dokončila ním započaté dielo. Aby však to nebolo len o pasívnom prijímaní informácií, skúste, skôr než budete pokračovať v čítaní, stať sa sami na chvíľu bádateľmi pravdivejšieho obrazu minulosti – vyskladať dej-iný o skutočnom Petrovi I. Veľkom. Ja som čerpal z tohto zdroja: https://sk.wikipedia.org/wiki/Peter_Ve%C4%BEk%C3%BD . Cez tento zdroj sa preklikáte aj na ďalšie s ním súvisiace stránky. Potom si porovnajte vami vyskladaný dej-iný s týmto:

Peter I., nazývaný Veľký, celým menom Peter Alexejevič z rodu Romanovcov. V roku 1682 bol ruskou šľachtou vyhlásený za ruského cára a jeho matka Natália Naryškinová určená za regentku. Do smrti svojej matky roku 1694 bol od nej značne závislý, potom sa osamostatnil. Časť bojarov na čele s rodinou Miloslavských však využila povstanie strelcov v roku 1682 a 15. septembra dosadila Sofiu (bola dcérou cára Alexeja Michailoviča a jeho prvej ženy Márie Iliničny Miloslavskej) za regentku maloletých nástupníkov trónu. Svoju vládu zaistila hlavne za pomoci strelcov a Vasilija Golicyna, o ktorom jej nepriatelia tvrdili, že bol jej milencom. Golicyn bol v tomto období de facto hlavou štátu. V septembri 1689 bola Sofia zvrhnutá. V roku 1697 sa Peter I. v utajení pod priezviskom Michajlov vydal na cesty do západoeurópskych krajín. Počas ciest sa zoznámil s technickým pokrokom v západnej Európe. Kontaktoval sa s významnými vojenskými a politickými osobnosťami, vedcami, umelcami, technikmi a pozval ich do Ruska, kde sa mali podieľať na celkovej modernizácii krajiny. Potom sa k nemu dostala správa o vzbure strelcov (opätovný pokus o znovunastolenie vlády Sofie Alexejevny, to jest pokus zabrániť Petrovi I. pokračovať v suverenizácii Ruska), odišiel teda späť do Ruska, kde vzbúrencov kruto potrestal. Jednotky strelcov nakoniec rozpustil a nevlastnú sestru Sofiu vykázal do kláštora. Veľmi zaujímavá informácia o Petrovi I. je na https://sk.wikipedia.org/wiki/Peter_Ve%C4%BEk%C3%BD  „Veľké problémy mu však robilo učenie sa ruského a francúzskeho jazyka.“ Žeby fakt bolo niečo pravdy na fámach, že sa z tejto západoeurópskej cesty vrátil Petrov dvojník? Prečo by inak hneď po návrate  ukončil tiež svoj manželský zväzok s Evdokiou Fjodorovnou Lopuchinovou? Matka skutočného Petra I. už bola po smrti a dvojník manželku neoklame a ani strelcov, t.j cársku gardu – telesnú stráž…

Po návrate sa preslávil svojou snahou modernizovať Ruskú ríšu, a to v politickom, ekonomickom ako aj kultúrnom smere. Rusko za Petra Veľkého vstúpilo medzi skutočné európske veľmoci. A ako modernizoval, očami Západu civilizoval Rusko? Posúďte sami: Na čele ruskej pravoslávnej cirkvi nechal ustanoviť svätú synodu, zbor najvyšších duchovných predstaviteľov. Nasledujúceho roku vytvoril systém zvláštnych hodností, do ktorých zaradil ruskú šľachtu. Týmto krokom si zabezpečil jej poslušnosť a oddanosť cárovi. Absolutistickou krajinou s vládou samoderžavia ale Ruská ríša zostala aj napriek Petrovým reformám v štátnej a súdnej správe (vzniklo deväť kolégií vykonávajúcich vlastnú štátnu správu, samospráva bola posilnená vytvorením gubernií). Dôležitou mocenskou podporou pre Petra Veľkého bola aj tajná polícia. Ďalej zrušil staroslovanský kalendár a zaviedol juliánsky kalendár (nie však moderný gregoriánsky – preto ak v nasledujúcich datovaniach sú dvojdátumy, tak jeden je podľa juliánskeho a druhý podľa gregoriánskeho kalendára). Po zavedení juliánskeho kalendára rok 7209 sa stal rokom 1700. Používanie cyriliky nahradil azbukou (odmietol zavedenie latinky). Ruskej šľachte prikázal oholiť si brady a odporučil obliekať sa podľa európskych vzorov. Odmietnutie latinky bolo vážnym prehreškom v plánoch Ni(e)koho, preto 25. augusta 1702  sa začala cesta dovtedy neznámej občianskym menom Marty Samuelovny Skavronskejako budúcej vhodnej manželky ruského cára na scénu.

Zachovalo sa len veľmi málo dôveryhodných informácií z mladosti Marty Skavronskej (neskôr Katarína Alexejevna Michailova; Katarína I.). Najpravdepodobnejšie sa narodila na území dnešného Lotyšska, jej starý otec ju dal do výchovy k luteránskemu pastorovi Ernstovi Glückovi do Marienburgu (dnes Aluksne v Lotyšsku), ktorý je známy svojím prekladom Biblie do lotyštiny. V súvislosti s Katarínou I. sa spomína ešte priezvisko Rabe. Podľa niektorých zdrojov je práve toto priezvisko jej prvého manžela – dragúna (táto verzia sa uplatnila v umeleckej literatúre, napríklad v románe A. N. Tolstého Peter I.). Podľa iných je toto priezvisko jej rodným, dievčenským a istý Johann Rabe bol jej otcom. Katarína mala na cárovo správanie výrazne pozitívny (pozitívny v akom slova zmysle a hlavne pre koho ciele?) vplyv, ako jediná láskavým hlasom a trpezlivým prístupom dokázala upokojiť Petra v jeho povestných návaloch hnevu. (Nebol to skôr magický vplyv?) Mnohí pamätníci opisovali jej trpezlivý prístup k Petrovi: „Katarínin hlas upokojoval Petra; potom ho posadila berúc mu hlavu do dlaní a zľahka mu láskala vlasy. To na neho pôsobilo priam magicky a o pár minút zaspal. Aby nerušila jeho sny, držala mu hlavu na svojej hrudi a bez pohnutia sedela pri ňom aj dve či tri hodiny. Potom sa prebudil náramne svieži a spokojný. Proste ďalšia “čiernovlasá Zoé s podmanivými čiernymi očami”. (Ak by aj verzia o návrate dvojníka Petra I. zo západoeurópskych potuliek nebola pravdivá, tak je viac než isté, že do Ruska sa vrátil niekto úplne iný – minimálne psychicky. Žeby už vtedy bolo Holandsko drogovým brlohom Európy a pod vplyvom drog niekto Petra I. “zombifikoval”? – spravil z neho “biorobota Farlafa” a Marta s magickým vplyvom na psychiku Petra I. bola tou povestnou Nainou, dohliadajúcou na správne fungovanie biorobota? Tak, či tak Peter I. po návrate zo západnej Európy už nebol minimálne psychicky tým Petrom I., ktorý sa na potulky po západnej Európe vydal, a to je pre pochopenie celého obdobia jeho panovania to najdôležitejšie.)

Toto osudové spojenie sa rozhodol cár potvrdiť aj oficiálne a zobral si Katarínu Alexejevnu za ženu. Oficiálny sobáš cára Petra I. s Katarínou Alexejevnou sa uskutočnil 19. februára 1712. V roku 1718 dal Peter Veľký umučiť svojho vlastného (isto vlastného? Čo ak fáma o návrate dvojníka zo západoeurópskych potuliek Petra I. možno nie je až tak fámou?) syna Alexeja, ktorý sa odmietol podriadiť otcovej vôli. Peter Veľký bol nemilosrdný k akýmkoľvek náznakom odporu voči jeho absolútnej vláde. Alexej Petrovič bol cárovič – následník ruského trónu, prvorodený syn cára Petra I. a jeho prvej manželky Jevdokije Lopuchinovej. Alexej Petrovič priam nenávidel otcove (rozumej navrátivšieho sa Petra I. zo západnej Európy) pro-európske reformy, preto po nanútenom sobáši Alexeja a Charlotte Christine von Braunschweig-Wolfenbüttel, ktorý bol výsledkom diplomatických dohôd Petra I., poľského kráľa Augusta II. a rakúskeho cisára Karla VI., aby zosmiešnil snahu svojho otca mať moderne európsky vychovaného vnuka, najal malému Petrovi Alexejevičovi dve večne opité nemecké opatrovateľky. Tie, aby mali s dieťaťom čo najmenej starostí, napájali ho vínom, od ktorého rýchlo zaspal. Cárovič Alexej Petrovič po nezhodách s otcom, cárom Petrom I.ušiel z Ruska. Vo februári 1718 ho v zahraničnom exile zadržali a doviezli do Ruska. Vo väzení sa zriekol nároku na trón v prospech maloletého syna Petra I. – Petra Petroviča. (Ten ale už v lete ako trojročný zomrel, a tak sa náhle dedičom trónu stal syn Alexeja Petroviča – Peter Alexejevič – to v detstve alkoholom opíjané dieťa – budúci imperátor Peter II.)

 V roku 1721 mu Senát dal titul „Peter Veľký, imperátor celého Ruska“.  Svojím dekrétom o následníctve z 5. februára 1722 cár Peter I. zrušil doterajší dedičný princíp následníctva trónu pre priameho potomka po mužskej línii a zmenil ho tak, aby si nasledovníka určoval priamo úradujúci cár. Následníkom sa tak mohol stať ktokoľvek, podľa cára hodný viesť krajinu. 18. mája1724 Peter I. korunoval Katarínu za cárovnú v moskovskom Uspenskom chráme na znak ocenenia jej zásluh. Bola to iba druhá korunovácia ženy-manželky cára v ruských dejinách (prvá bola korunovácia cárovnej Mariny Jurijevny Mnišek jej manželom cárom Lžidimitrijom I. v r. 1605). V roku 1724 sa ujala spoluvlády nad Ruskom. Na jeseň r. 1724 sa v ideálnom vzťahu cárskeho páru vyskytla nečakaná trhlina. Peter začal upodozrievať Katarínu z nevery s komorníkom. Prestal s ňou hovoriť a nedovolil jej sa k nemu priblížiť. Až na sklonku svojho života sa Peter I. uzmieril s Katarínou. V januári 1725 strávila Katarína celý čas pri posteli umierajúceho cára až nakoniec jej zomrel v náručí.

Pre koho záujmy bol v skutočnosti Peter I. Veľkým? Pre záujmy Ruska, alebo záujmy Ni(e)koho, to jest v zastúpení pre Svätú rímsku ríšu? Posúďte sami: Prvykrát bola vlajka Petra I. vztýčená 6. augusta1693 počas jeho plavby po Bielom mori. V strede bielo-modro-červenej trikolóry(tú zdedil po zradcovi Ruska Alexejovi I., tak ju aspoň trocha zosuverenizoval) bol (Petrom I.) umiestnený zlatý dvojhlavý orol. Táto vlajka sa od tohto času používala ako námorná vlajka Ruska a tiež ako štátna vlajka Ruského cárstva, viď. https://sk.wikipedia.org/wiki/Vlajka_Ruska#/media/S%C3%BAbor:Flag_of_the_Tsar_of_Moscow_1693.jpg 

Avšak po návrate zo západnej Európy v rokoch 16991700Peter I. vypracoval nové varianty vojensko-námornej zástavy. Kríž svätého Ondreja je základom vlajky ruskej vojenskej námornej flotily (založenej Petrom I. v roku 1696), oficiálne potvrdená v roku 1703. Táto vlajka vyzerala takto:https://sk.wikipedia.org/wiki/Ondrejsk%C3%BD_kr%C3%AD%C5%BE#/media/S%C3%BAbor:Naval_Jack_of_Russia.svg  a bola inšpirovaná vlajkou vtedajšej námornej veľmoci Anglicka. Avšak Anglicko už spustením „vojny ruží“ bolo Ni(e)kym pripravované na budúcu námornú veľmoc sveta. Jeho transformácia bola oficiálne ukončená vyhlásením anglického parlamentu v roku 1707 kráľovstva Veľkej Británie. Budúca námorná veľmoc nemohla strpieť podobnú vlajku na mori, a tak pohrozila Rusku, že bude všetky jeho lode pod touto vlajkou potápať. Dňa 20. januára1705 Peter I. vydal zákon, podľa ktorého boli všetci obchodníci povinní so svojimi obchodnými loďami plávať pod bielo-modro-červenou ruskou (zradcovskou)trikolórou, červená vlajka s Ondrejským krížom sa na vojenských lodiach používala do roku 1721, kedy ju nahradila Ondrejská vlajka (https://sk.wikipedia.org/wiki/Ondrejsk%C3%BD_kr%C3%AD%C5%BE#/media/S%C3%BAbor:Naval_Ensign_of_Russia.svg . A prečo práve Ondrejská vlajka? Pretože Ondrejská vlajka je aj vlajkou Škótska, len v opačnom farebnom garde a Škótsko bolo podmanené Anglickom a dodnes aj je súčasťou Veľkej Británie – to poprvé. A po druhé – je to symbolika nielen podriadenosti ako takej, ale podriadenosti konkrétnej tzv. Škótskemu rítu – najstaršej a najmocnejšej slobodomurárskej lóži (podrobnejšie o jej pôsobení v Ruskej ríši je v práci VP SSSR „Ruslan a Ľudmila“ (analýza druhej zmyslovej roviny tejto Puškinovej poémy. V roku 2021 ju v preklade do slovenčiny vydalo vydavateľstvo Torden). Jeden z návrhov štátnej vlajky Petra I. po jeho návrate z potuliek po západnej Európe bol presne takýto: https://sk.wikipedia.org/wiki/Vlajka_Ruska#/media/S%C3%BAbor:Flag_of_Russia_(1914-1917).svg  ((odkaz na originálny návrh tejto vlajky Petrom I. som si neuložil, a teraz just sa mi ho nedarí nájsť (to, že taká istá vlajka bola Neoficiálna vlajka Ruskej ríše počas prvej svetovej vojny (19141917) je jasným znakom – čiernym orlom v žltom poli, v koho záujme bol vstup Cárskeho Ruska do 1. svetovej vojny a koho plány zo západnej Európy navrátivší sa Peter I. realizoval). Ako odmenu za podriadenie sa Ruska „Škótskemu rítu“ a porážku Švédov v Severnej vojne ukončenej až podpísaním Nystadskej mierovej zmluvy (Treaty of Nystad) 28. apríla1721, sa Petrovi I. dostalo uznanie Západu a získal titul „Peter Veľký, imperátor celého Ruska“, keďže západné mocnosti v tejto dobe neuznávali (dedičnú) cisársku hodnosť titulu cár. Preto roku 1721 mu Senát udelil titul imperátor, a tým sa formálne potvrdil nárok ruských cárov na dedičnú cisársku hodnosť a de facto tým titul cár získal vedľajšie postavenie a bol príležitostne (za panovania jeho nasledovníkov) použitý pre označenie Cara polskiho pre ruského imperátora ako kráľa Polska. Preto sa medzi niektorými historikmi dnes vedú spory o to, či je ruský titul cár cisársky alebo len kráľovský. – takto to uvádza oficiálna história. A ako je to v skutočnosti? Pravdu majú tí, ktorí tvrdia, že cár je titul cisársky. Prenosom centra koncentrácie riadenia z Konštantinopolu do Moskvy prešiel na ruských panovníkov aj byzantský titul cisár – v ruskej verzii cár. A je to dedičný titul: Dedične titul cára získal korunováciou v roku 1547 Rurikovec Ivan IV. Hrozný. Preto správne Peter I. Veľký sa snažil odôvodniť starobylý nárok ruských cárov na cisársku hodnosť  rusko-habsburskou spojeneckou zmluvou, podpísanou medzi Vasilijom III. a cisárom Maximiliánom I. Habsburským. Ale akteda Peter I. vedel, že titul cár je dedičný cisársky titul, tak potom titul „Peter Veľký, imperátor celého Ruska“, ktorý prijal, podľa oficiálnej histórie aj preto, lebo západné mocnosti v tejto dobe neuznávali (dedičnú) cisársku hodnosť titulu cár (pritom hneď v nasledujúcom roku svojím dekrétom o následníctve z 5. februára1722 cár Peter I. zrušil doterajší dedičný princíp následníctva trónu pre priameho potomka po mužskej línii),znamená len jedno: „Peter Veľký, dobyvateľ celého Ruska“ dobyl Rusko pre Západ… A to plne korešponduje nielen s bielou Ondrejskou vlajkou ruského vojenského námorníctva, ale aj s jeho návrhom štátnej vlajky – trikolóry s čiernym orlom v žltom poli. Ten návrh nakoniec neprešiel, ale čierny orol sa stal štátnym znakom Ruského impéria hneď od roku 1721 a pretrval až do roku 1917, viď. úplne dole na tejto stránke: https://sk.wikipedia.org/wiki/Rusk%C3%A1_r%C3%AD%C5%A1a  Tu je detail: https://sk.wikipedia.org/wiki/Rusk%C3%A1_r%C3%AD%C5%A1a#/media/S%C3%BAbor:Lesser_Coat_of_Arms_of_Russian_Empire.svg . Nie je to čierna dvojhlavá orlica Svätej rímskej ríše s mečom v „pravej ruke“, ale pôvodný cársky zlatý dvojhlavý orol so žezlom v „pravej ruke“ – teda len premaľovaný zo zlatej farby na čiernu, čo symbolizuje stratu dovtedajšej miery suverenity, aká Rusku zostala po prenesení centra koncentrácie riadenia z Konštantínopola do Moskvy. „Peter Veľký, dobyvateľ celého Ruska“ spravil zo zlatého orla, Ruska, a predovšetkým seba, čiernu slúžku „čiernej dvojhlavej orlici“ – presne takú, akou bola jeho tútorka Katarína za čias,keď ešte ako negramotná slúžka Marta slúžila luteránskemu pastorovi Ernstovi Glückovi v Marienburgu., známemu svojím prekladom Biblie do lotyštiny. Avšak ruským patriotom sa podarilo prepašovať trocha pôvodnej ruskej štátnosti do tohto štátneho znaku aspoň v podobe Juraja Drakobijcu v červenom poli na bielom koni so zlatým plášťom, korunou a oštepom hľadiaci na východ a víťaziaci nad čiernym drakom-čiernou orlicou Západu. Od roku 1856 (vláda Alexeja II., pronemeckého cára – liberála) však už bol drak zlatý, plášť modrý a „Juraj Drakobijca“ otočený čelom k Západu. Tento znak https://sk.wikipedia.org/wiki/Rusk%C3%A1_r%C3%AD%C5%A1a#/media/S%C3%BAbor:Coat_of_Arms_of_Russian_Empire.svg už jasnou rečou hovorí za koho záujmy (po buržoáznej revolúcii bol vytvorený parlament – Štátna duma s nemalým židovským zastúpením) prelievali svoju krv vojaci Ruskej ríše v 1. svetovej vojne.

No, dosť bolo vlajok, posuňme sa v čase a sledujem tento mocenský boj o prinavrátenie Rusku aspoň miery suverenity „zlatého dvojhlavého orla“.

Peter I. však v r. 1725 zomrel bez toho, aby určil svojho následníka. Jeho synovia boli mŕtvi, a tak nastalo bezvládie označované v ruských dejinách ako obdobie palácových prevratov.

Časť šľachty (starobylá ruská šľachta) si za nového cára želala jediného mužského potomka dynastie – knieža Petra Alexejeviča, syna Alexeja Petroviča a vnuka (pôvodného) Petra I. pretože: „Počas choroby Petra I. sa Peter Alexejevič spoznal s Ivanom Alexejevičom Dolgorukovom, ktorý sa neskôr stal jeho hlavným poradcom. V dome Dolgorukovcov sa mladý Peter Alexejevič zoznámil s viacerými mladými šľachticmi zo starých vážených ruských rodov. Táto skupina ľudí veľmi ovplyvnila následníka trónu a jeho zmýšľanie. Sľúbil, že po nástupe na trón odstráni zo scény obľúbenca jeho deda – obávaného Menšikova, ktorý brojil proti všetkým starobylým bojarským rodom.Ale Petrov nástup na trón mal aj veľa odporcov. O život a majetok sa obávali predovšetkým tí, čo sa podpísali pod rozsudok smrti nad jeho otcom, Alexejom Petrovičom. Taktiež panovala obava, že vnuk konzervatívnej Jevdokije Lopuchinovej bude protireformne orientovaný a bude si želať návrat “starých poriadkov”.

Katarína si však zabezpečila silných spojencov, ktorí prišli k moci za Petra I. a predovšetkým oddanosť cárskych plukov. V boji o moc zvíťazila suita na čele s kniežaťom Menšikovom, ktorou sa obklopil zosnulý Peter I. S podporou vojska sa im podarilo do čela Ruského impéria dosadiť vdovu po Petrovi I. KatarínuAlexejevnu. Pod tlakom plukov Senát jednohlasne zvolil za následníčku „veľkú a jedinú imperátorku celej Rusi“ Katarínu I. Alexejevnu. Rozhodnutie Senátu vyvolalo veľké prekvapenie, pretože dovtedy ešte nikdy v histórii na ruskom tróne nesedela žena. To kvôli tomu potrebovalo cárske prozápadné zákulisie, aby „svojím dekrétom o následníctve z 5. februára1722 cár Peter I. zrušil doterajší dedičný princíp následníctva trónu pre priameho potomka po mužskej línii“, pretože všetci dovtedajší mužskí potomkovia nastrčeného Petra I. Veľkéhouž boli mŕtvi a aj poslední neskorší dvaja sa narodili buď už mŕtvi, alebo zomreli hneď v ten istý deň. Ak by to nebol spravil, tak na trón by musel nastúpiť Peter Alexejevič, syn Alexeja Petroviča a vnuk pôvodného Petra I. a „čiernovlasá Zoé s čiernymi podmanivými očami”, pôvodom negramotná slúžka Marta z Lotyšska, by sa nikdy nestala Katarínou I., pretože aj v prípade predčasnej smrti by sa prípadnou cárovnou stala žena z inej rodovej línie.

28. januára (8. februára) 1725 bola Katarína I. korunovaná za imperátorku a jedinú vládkyňu Ruského impéria. Začala sa tak epocha ruských dejín, kedy (až na pár rokov) zasadli na cársky trón ženy. Katarína I. nemala ambície vládnuť impériu. Otázky vládnutia ponechala cárovná plne na svojich spolupracovníkov to jest silných spojencov, ktorí prišli k moci za Petra I.

Faktickú moc tak počas panovania cárovnej Kataríny I. mal v rukách knieža a poľný maršal Menšikov, ale tiež Najvyššia tajná rada. Založili ju v r.1726 ako najvyšší orgán štátnej moci pod formálnym vedením pologramotnej imperátorky a bola zložená z najvplyvnejších šľachticov – generál a poľný maršal knieža Menšikov, admirál gróf Apraksin, kancelár gróf Golovkin, gróf Тolstoj, knieža Golicyn, vicekancelár barón Ostermann; neskôr bola rada doplnená o knieža I. А. Dolgorukova. Táto rada prakticky ovládala moc v krajine.

Dovtedajšia najvyššia inštitúcia v Rusku – Najvyšší senát tak rýchlo stratila svoj význam. Dôvodom bolo to, že pologramotná imperátorka rozhodnutia prijímané v Senáte automaticky podpisovala. Pronárodný Senát pomaly likvidoval orgány štátu, ktoré vybudoval Peter I. a obnovoval moc šľachty (v tomto prípade moc skutočných patriotov).

Tesne pred smrťou imperátorky bol zostavený závet, podpísaný Alžbetou Petrovnou v mene chorej matky-imperátorky. V ňom bol takisto určený ako následník Peter II. Alexejevič. Dôležitým bolo aj určenie ďalšieho následníctva. V prípade bezdetnosti Petra Alexejeviča sa následníčkou trónu mala stať Anna Petrovna a jej potomkovia, následne jej mladšia sestra Alžbeta Petrovna s deťmi a až potom sestra Petra II. – Natália Alexejevna. Zároveň bolo stanovené, že tí uchádzači o trón, ktorí nie sú pravoslávneho vierovyznania alebo panujú v zahraničí, budú z nasledovníctva vylúčení. Jedenásty odsek závetu ohromil prítomných najviac. Imperátorka prikázala šľachticom pripraviť zásnuby cára Petra II. s dcérou kniežaťa Menšikova a pripraviť im svadbu. (Neskôr imperátorka Anna Ivanovna prikázala svojmu kancelárovi Golovkinovi spáliť poslednú vôľu Kataríny I.. On originál spálil, ponechal si však kópiu.)

Tento závet a informácia o jeho spálení sú veľmi dôležité v tomto historickom bádaní. Napomáhajú sa lepšie zorientovať a vyskladať mozaiku inú, než oficiálny historický kaleidoskop. To, že ako následník bol určený Peter II. Alexejevičbolo nepodstatné – len epizodické, pretože podstata tohto závetu sa skrýva v tejto jeho časti:  „V prípade bezdetnosti Petra Alexejeviča sa následníčkou trónu mala stať Anna Petrovna a jej potomkovia, následne jej mladšia sestra Alžbeta Petrovna s deťmi a až potom sestra Petra II. – Natália Alexejevna.“ To, že Peter Alexejevič bude bezdetný, bol nie predpoklad  ale vopred určený fakt. Bol neduživý a skutočne: na ruský trón nastúpil 17.(06.)05. 1727 ako jedenásťročný a zomrel ako štrnásťročný na kiahne, navyše Peter pred schválením jeho nástupníctva musel prisahať, že sa nebude mstiť nikomu, kto podpísal rozsudok smrti nad jeho otcom Alexejom Petrovičom Jedenásťročný cár Peter II. nebol samostatne spôsobilý vládnuť a reálnu moc v krajine držala v rukách Najvyššia tajná rada a obzvlášť najbližší poradcovia imperátora – najskôr Alexander Danilovič Menšikovregent Petra II.. Obdobie regentstva Menšikova sa takmer vôbec neodlišovalo od vlády imperátorky Kataríny I., koniec-koncov faktický vládca sa nezmenil (Menšikov reálne vládol aj namiesto polonegramotnej Kataríny), len sa zväčšila jeho moc. Tútorstvo a autorita moci Menšikova mala byť zabezpečená jedenástym odsekom závetu: „Imperátorka prikázala šľachticom pripraviť zásnuby cára Petra II. s dcérou kniežaťa Menšikova a pripraviť im svadbu.“ V snahe posilniť vplyv na imperátora ho Menšikov dal previezť krátko po vyhlásení za dediča trónu do svojho paláca na Vasilijevský ostrov. 25. mája 1727 bol jedenásťročný Peter II. podľa želania Kataríny I. (a predovšetkým Menšikova) zasnúbený s šestnásťročnou Máriou Menšikovou, dcérou Alexandra Menšikova. Peter II. ju v svojej súkromnej korešpondencii z tej doby nazýval “porcelánovou bábikou”. Peter II. si vynútil jediný ústupok zo strany Menšikova – podarilo sa mu vyslobodiť zo suzdaľského väzenia svoju babičku (matku Alexeja Petroviča a prvú ženu Petra I.), ktorú nikdy nevidel, Jevdokiju Lopuchinovú a dal ju previezť do Novodievčieho kláštora, kde sa jej dostalo dôstojného zaobchádzania.

Najvyššiu tajnú radu, založenú za vlády Kataríny I., postupne počas regenstva Menšikova ovládla starobylá ruská šľachta a po zvrhnutí regentskej vlády Menšikova ju tvorilo osem členov z prevažne mocných ruských šľachtických rodov (štyri kniežatá Dolgorukovci, kniežatá M. Golicyn a D. Golicyn, kancelár Golovkin a vicekancelár Ostermann). Nastáva obdobie postupného zániku reforiem Petra I. a silnie vplyv starej rodovej šľachty. Rada prijala viacero zákonov, v zmysle ktorých mohol byť budúci cár vybratý len s jej súhlasom – to bolo nutné kvôli eliminácii tejto časti závetu Kataríny I.: „V prípade bezdetnosti Petra Alexejeviča sa následníčkou trónu mala stať Anna Petrovna a jej potomkovia, následne jej mladšia sestra Alžbeta Petrovna s deťmi (všetko potomkovia nového Petra I. a Kataríny Alexejevny (Kataríny I.)) a až potom sestra Petra II. Natália Alexejevna.“ To jest Natália Alexejevna bola aj keď nie de iure, tak de facto vylúčená z nasledovníctva.A bolo to aj o eliminácii následkov druhej časti dekrétu o následníctve z 5. februára 1722 cára Petra I. ktorým nebol len „zrušený dovtedajší dedičný princíp následníctva trónu pre priameho potomka po mužskej línii a zmenil ho navyše tak, aby si nasledovníka určoval priamo úradujúci cár. Následníkom sa tak mohol stať ktokoľvek, podľa cára (rozumej jeho prozápadného zákulisia) hodný viesť krajinu“.

Hlavné mesto Peter II. preniesol z Petrohradu do Moskvy. Pobyt Petra II. v Moskve sa začal jeho veľkolepou korunováciou v Uspenskom chráme uprostred Kremľa 25. februára/8. marca 1728. Bola to historicky vôbec prvá korunovácia imperátora v Rusku, čo ju predurčilo k tomu, aby sa stala predlohou pre všetkých následníkov cárskeho trónu.

22. novembra 1728 zomrela v Moskve 14-ročná sestra imperátora, veľkokňažná Natália Alexejevna, v závete Kataríny I. posledne menovaná nástupníčka na trón. Peter v nej stratil blízku dôverníčku. Sestry Anna a Alžbeta Petrovne sa neustále motali v blízkosti Petra II. Alexejeviča počas jeho vlády. Za regenstva Menšikova ho mladšia Alžbeta zvádzala k uprednostňovaniu veselých zábav a poľovačiek. Po zvrhnutí Menšikova sa zblížil so staršou Annou.

Odstránením regenta Menšikova a návratom sídla cára do Moskvy stratil Západ priamy vplyv na Petra II., a tak spustili sabotovanie chodu krajiny – 5. a 6. kolóna sa začali činiť. Situáciu v štáte popíšem slovami dobových zahraničných vyslancov: Všetko v Rusku je v hroznom neporiadku, cár sa nestará a ani nejaví záujem sa niekedy v budúcnosti starať o štát; každému dlhujú peniaze a Boh vie, kde všetky financie tečú; každý kradne, čo mu sily stačia. Všetci členovia Najvyššej tajnej rady sú chorí a Rada nezasadá; ostatné inštitúcie taktiež nevykonávajú svoju činnosť; s rôznymi žalobami sa roztrhlo vrece a každý si robí, čo sa mu zachce. – nepripomína vám to dnešok? Žeby aj vtedy “netopiere vyleteli z jaskyne”?

Počas panovania Petra II. boli časté rôzne živelné katastrofy, napr. 23. apríla1729 v Moskve v osade Kukuj vznikol rozsiahly požiar. Pri jeho hasení však niektorí vojaci lúpili v domoch… Taktiež vzrástol počet ozbrojených prepadov, bežným sa stávalo plienenie a vypaľovanie majerov, kniežacích sídiel, ojedinele aj kostolov. V krajine nekontrolovane operovali viaceré ozbrojené tlupy banditov. – zatiaľ to z Ukrajiny k nám nepreniklo. Zatiaľ…

Prostredníctvom svojho priateľa Ivana Dolgorukého sa imperátor na jeseň 1729 zoznámil s jeho sestrou, sedemnásťročnou kňažnou Katarínou Alexejevnou Dolgorukovou a zaľúbil sa do nej. 19. novembra Peter II. zvolal Najvyššiu tajnú radu a oznámil tam svoj úmysel oženiť sa s kňažnou. Vyskytli sa však aj hlasy, podľa ktorých práve Dolgorukovci prinútili imperátora uzavrieť manželstvo. Pozorovatelia často konštatovali, že Peter II. sa často na verejnosti k svojej nastávajúcej správa chladno. Začiatkom januára 1730 na tajnej schôdzke dokonca Ostermann i Alžbeta Petrovna odhovárali imperátora od svadby. Termín svadby bol vytýčený na 19. januára1730, no nikdy k nej nedošlo kvôli predčasnej smrti imperátora. Nedal sa odhovoriť, to jest pre prozápadné zákulisie to bolo potvrdením, že Ostermann a Alžbeta Petrovna naň nemajú potrebný vplyv, tak musel zomrieť. Na druhý svet mu pomohli presne 6. januára1730 na sviatok Zjavenia Pána (sviatok pravoslávnej cirkvi „Krstenie Pána“) – jak symbolické…, nehľadiac na krutý mráz, sa Peter II. spolu s poľným maršalom Minichom a Ostermanom zúčastnil vojenskej prehliadky na počesť krstenia vodou v rieke Moskva. Po návrate do paláca imperátora zachvátila horúčka vyvolaná začínajúcimi kiahňami. O jednej hodine v noci z 18. na 19. januára (30. januára) 1730 sa štrnásťročný imperátor blúzniac prebral a kázal si osedlať kone, pretože chce navštíviť sestru Natáliu Alexejevnu (tá však už v tom čase nežila). O niekoľko minút zomrel, nezanechajúc ani vlastných potomkov, ani určeného následníka. Vtedy všetci umierali na „kiahne“, dnes na „covid“. Aj to, že „Všetci členovia Najvyššej tajnej rady sú chorí a Rada nezasadá“ malo pravdepodobne tiež svoju príčinu – najskôr nejakú miernejšiu formu „kiahní“…

Peter II. bol posledný mužský predstaviteľ dynastie Romanovcov (Romanovci ním vymreli po meči).

Takmer okamžite po smrti Petra II. v januári 1730 sa začalo horlivé hľadanie nového ruského panovníka. Najvyššia tajná rada stála pred ťažkou úlohou – keďže priamych potomkov Peter II. nezanechal, bolo treba vybrať vhodného následníka zo širšieho okruhu rodu Romanovcov. Pri rozhodovaní však nik nebral ohľad na závet Kataríny I. z roku 1727, v ktorom v prípade jeho bezdetnosti sa následníčkou trónu po smrti Petra mala stať Anna Petrovna a jej potomkovia, následne jej mladšia sestra Alžbeta Petrovna s deťmi a až potom sestra Petra II. – Natália Alexejevna. Anna Petrovna v tom čase už nežila (zomrela v roku 1728), v tom istom roku umrela aj Natália Alexejevna a žijúci potomkovia Petra I. a bývalej slúžky a cudzinky Kataríny I. sa netešili prílišnej priazni šľachticov. Predmetom záujmu sa však nakoniec na návrh kniežaťa Golicyna stala druhá rodová línia Romanovcov – potomkovia cára Ivana V., spoluvládcu Petra I. do roku 1696. Najstaršia Ivanova dcéra Katarína Ivanovna už bola vydatá za meklenbursko-šverínskeho vojvodu, preto konečná voľba padla na mladšiu dcéru Annu  Ivanovnu, prostrednú dcéru Ivana V. Anna Ivanovna žila v tom čase už 19 rokov v Kurónsku vo svojom vojvodcovskom sídle v Mitave (dnes Jelgava, Lotyšsko), a tak nemala na ruskom dvore žiadnych spojencov, javila sa ako poslušná, ľahko ovládateľná a bez sklonov k despotizmu, preto vyhovovala všetkým. Najvyššia tajná rada teda zvolila sedem hodín po smrti Petra II. za novú ruskú imperátorku Annu I.

Rada chcela naplno využiť vzniknutú situáciu a podnikla kroky, aby vo svojich rukách sústredila všetku moc. Zabezpečila si to v tzv. „Mitavských kondíciách“, podľa ktorých väčšina právomocí prešla na členov Najvyššej tajnej rady, pričom úloha imperátorky bola obmedzená na reprezentatívne funkcie. 28. januára (8. februára) 1730 Anna Ivanovna predložené „Kondície“ podpísala, čím sa vzdala právomoci bez súhlasu Najvyššej tajnej rady vyhlásiť vojnu, uzatvoriť mier, zavádzať nové dane a poplatky, utrácať financie cárskej pokladne podľa svojho uváženia, menovať vyšších dôstojníkov, darovať léna (tzv. votčiny), bez súdu zbaviť dvorana majetku či poslať ho na smrť, vstúpiť do manželstva alebo určiť následníka trónu. Bola to cena za cársky trón. 15. februára (26. februára) 1730 Anna Ivanovna slávnostne pricestovala do Moskvy, aby jej tu armáda a najvyšší predstavitelia Ruského impéria prisahali vernosť v Uspenskom chrámemoskovského Kremľa. V novej, upravenej slávnostnej prísahe boli vynechané zmienky o samoderžaví, ale chýbali v nej aj zmienky o novej forme vládnutia a, čo bolo najdôležitejšie, chýbala v nej akákoľvek zmienka o právomociach Najvyššej tajnej rady a o ich potvrdení cárovnou. Zmena spočívala v tom, že prítomní prisahali vernosť panovníčkea vlasti.

Politická špička moskovského cárskeho dvora bola rozdelená na dva nezmieriteľné tábory, v ktorých práve vrcholil boj o podobu nového štátneho usporiadania moci. Členovia Najvyššej tajnej rady – „verchovnici“ sa všemožne snažili presvedčiť Annu Ivanovnu, aby potvrdila v „Mitavských kondíciách“ dojednané a ňou podpísané právomoci pre Najvyššiu tajnú radu. Prívrženci (vraj)samoderžavia (gróf Heinrich Johann Friedrich Ostermann, episkopFeofan Prokopovič (Od čias Petra I. sa cirkevnou agendou zaoberal viceprezident „Svätého Sinodu“ Feofan Prokopovič. Prokopovič bol obviňovaný zo zhovievavosti k stále silnejúcemu vplyvu luteránstva a kalvinizmu.), grófPavel Ivanovič Jagužinskij, Antioch Dmitrievič Kantemir(Ostermann, Kantemir – všetko „ruské“ mená, navyše ešte z čias vlády Petra II. je zrejmé, akú politiku Ostermann zohrával)– všetko prozápadné elity) s veľkou podporou šľachty(5. kolóny) zas presadzovali revidovanie „Kondícií“ podpísaných v Mitave (dnes Jelgava, Lotyšsko). Odpor vyvolávala hlavne neúmerne silnejúca moc úzkej (o obnovu suverenity aspoň na úrovni „zlatého dvojhlavého orla“ sa snažiacej) skupiny „verchovnikov“. 25. februára (7. marca) 1730 navštívila Annu Ivanovnu v jej paláci veľká delegácia šľachticov (podľa rôznych zdrojov 150 – 800 ľudí) a predložila Anne prosebný list. V ňom sa nachádzala žiadosť o prehodnotenie formy vládnutia v spolupráci so šľachtou, čo by vraj bolo na prospech celému národu – no isto. Anna však váhala, preto šľachta po krátkej porade upravila svoju žiadosť a prosila o návrat samoderžavnej vlády panovníčky a zrušenie „Kondícií“. Nadchádzajúca panovníčka tak s podporou šľachty obnovila samoderžavie – v skutočnosti moc čiernej dvojhlavej orlice v pozadí a zrušila obmedzenia určené v „Kondíciách“. Rozhodla o zrušení Najvyššej tajnej rady, v ktorej mali hlavné slovo staré šľachtické rody. Zriadila nový vládny orgán – „Kabinet ministrov“. Kabinet tvorili Andrej Ivanovič Ostermann, Gavril Ivanovič Golovkin, Alexej Michajlovič Čerkasskij. Počas prvého roku svojej vlády sa Anna snažila poctivo zúčastňovať každého zasadania Kabinetu, ale neskôr štátnické záležitosti úplne ignorovala a už v roku 1732 prišla na zasadnutie iba dvakrát. Kabinet ministrov postupne získaval nové právomoci, okrem iného mohol sám vydávať zákony a vyhlášky – a že vraj obnova samoderžavia – jedine ak v rukách prozápadnej zradcovskej elity.

Imperátorka Anna I. sa od počiatku obklopovala príslušníkmi nemeckej šľachty, príliš nezaujímala o štátne záležitosti a ponechávala ich plne v kompetencii svojich poradcov – kancelára G. I. Golovkina, kniežaťa Čerkasského, ministra zahraničných vecí Ostermanna a ministra vojny Münnicha. V čele vládnucej skupinky bol cárovnin hlavný poradca a milenec Ernest Johann Biron (pôvodne Ernst Johann Bűhren). Súdiac podľa dochovaných písomných záznamov, Anna I. Ivanovna bola typickým príkladom pohodlnej šľachtičnej-zbohatlíčky. Rada bola v strede diania, rada vedela o všetkých klebetách a aférkach, o osobnom živote dvoranov, obklopovala sa množstvom dvorných šašov, tárajov a klebetníc, ktorí ju zabávali. Cárovná bola poverčivá, zabávala sa streľbou na vtáky, mala rada pestré šaty. Štátne záležitosti ponechávala v rukách úzkej skupiny svojich dôverníkov… (nebola aj v Kurónsku, odkiaľ prišla, nejaká skládka?)

No nie všetko si zaslúži z obdobia jej (ne)vládnutia nemilosrdnú kritiku. Hlavný veliteľ ruskej armády Christoph von Münnich zmodernizoval armádu podľa západoeurópskeho modelu. Bol zavedený systém armádneho vzdelávania, (avšak  nemecké uniformy, nosiť lokne a copy, používať púder si mohol odpustiť). Podľa Münnichovich projektov boli postavené opevnenia vo Vyborgu a Šlisseľburgu a vybudovali sa obranné valy pozdĺž južnej a juhozápadnej hranice Ruského impéria. V štruktúre armády boli vytvorené dva nové gardové pluky – Izmajlovský pluk a Jazdecký pluk.  V zahraničnej politike snaha vyhýbať sa konfliktom, no ak išlo o dôležitú otázku strategického významu Rusko bez dlhšieho váhania vyhlásilo Francúzsku vojnu a dvadsaťtisícové ruské vojsko vpochodovalo na predmestie Varšavy. Po vyhratej vojne s Osmanskou ríšou si Rusko ponechalo Azov a získalo neveľké územie Ukrajiny pozdĺž pravého brehu rieky Dneper, získalo prístup k Azovskému a Čiernemu moru.

Jej najdôležitejším plusom je však toto: Bezdetná cárovná Anna I. (vládla v rokoch 17301740) dlho riešila problém s následníctvom trónu. Anna I. chcela odkázať trón potomkom svojho otca Ivana V. a veľmi ju znepokojovalo, že by následníctvo mohlo prejsť na potomkov Petra I. Veľkého, ktorí predstavovali druhú panovnícku líniu. Preto sa rozhodla za dediča trónu vyhlásiť vtedy ešte nenarodeného syna svojej len trinásťročnej netere Alžbety Meklenburskej V auguste1740 sa vytúžený následník trónu skutočne narodil. O dva mesiace neskôr – 17. (28. októbra) 1740 – cárovná Anna I. umiera. Na smrteľnej posteli potvrdila svoje dávnejšie želanie a podpísala listiny o následníctve Ivana Antonoviča a regentstve Ernesta Birona. V závete určila ako následníka maličkého Ivana Antonoviča. V prípade jeho smrti malo následníctvo prejsť na ďalšie deti Anny Leopoldovny podľa veku. Na trón bolo dosadené dvojmesačné dieťa ako imperátor Ivan VI.

Celý ďalší priebeh udalostí v Ruskej ríši bol v podstate navonok mocenským bojom medzi potomkami Ivana V. (brata pôvodného Petra I.) a potomkami Petra I. s Katarínou Alexejevnou – negramotnou slúžkou Martou, no v zákulisnom pozadí to bol boj medzi stúpencami o prinavrátenie Rusku aspoň miery suverenity „zlatého dvojhlavého orla“(ktorí za výdatnej aktivity zvonka “Rozdeľuj a panuj!” často súperili aj sami medzi sebou, najmä o to, v koho rukách tá miera suverenity bude) a stúpencami “čierneho orla” – slúžky “čiernej dvojhlavej orlice” Svätej rímskej ríše. Ako tento boj prebiehal a ako nakoniec skončil je najlepšie ilustrovaný na osude nešťastného Ivana VI., ktorý však na rozdiel od “Železnej masky” A. Dumasa st. neskončil na tróne, ale bol zavraždený vo veku dvadsaťštyri rokov vo svojej cele na tajný príkaz Kataríny II. Veľkej, s cieľom zlikvidovať nepohodlného právoplatného dediča trónu. Ona však svoju účasť na vražde do svojej smrti popierala. Isté je, že obaja vrahovia boli cárovnou bohato odmenení (7000 rubľov) a získali doživotné výslužné… https://sk.wikipedia.org/wiki/Ivan_VI._(Rusko)

Korunováciou v septembri 1762 v Uspenskom chráme moskovského Kremľa Anhaltsko-zerbstskej princeznej Sofie Frederiky Augusta, ako bola Katarína pokrstená, za ruskú cárovnú Katarínu II. sa aj organizácia samoriadenia v Ruskej ríši dostala úplne pod kontrolu Svätej rímskej ríše – Sacrum Romanum Imperium. Čierna dvojhlavá orlica zavládla v celej kontinentálnej Európe a skrze plne podrobeného čierneho dvojhlavého orla Ruskej ríše aj v značnej časti Ázie – minimálne na Ruskou ríšou ovládaných území Sibíri.

Expanzia transformovanej Rímskej ríše v podobe mimoriadne úspešného expanzívneho dvojúrovňového modelu dvoch centier koncentrácie riadenia Sacrum Romanum Imperium a Ρωμαική Αυτοκρατορία (neskôr cárske Rusko) dosiahla svoj cieľ.

Nasledovná etapa – celoglobálna expanzia už bola určená pre nový model dvoch nových centier koncentrácie riadenia  s inou organizáciou samoriadenia – feudalizmus už nezodpovedal dobe.

Pokračovanie v ďalšej časti…

PS: ako tak pozerám “letom-svetom” to asi nebolo.

2 thoughts on “Matúš Čák Trenčiansky – časť siedma

  1. Spätné upozornenie: Matúš Čák Trenčiansky – časť ôsma | Blog o verejnom živote a problémoch Slovenska

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s