Mier v Duši

Let motýlích krídel zašumel v chrastí,

Duša našich hôr a lesov zaúpela v strasti,

Mučený náš národ zasa na dva roky chrbát ohol,

pod bičom drába a dragúna na panské sa pohol.

No keď videl národ kabátce šiť v skrytu,

keď pani z hradu, škerila sa z krytu.

Ked synov jeho zasa obetovať chceli,

zašumeli krídla. Národ otriasol sa celý!

Či nepamätáš cáre, na tom tróne zlatom,

jak utekals sťa dieťa, pred mečom našim, blatom?

Či zabudol si cáre, že národ náš,

Zem našu Bohmi danú, bránit bude i holými rukami?

No neodpúšťa zverstvá na dcérach a synoch svojich,

aj keď neodpláca mukami?

Že svoje si nedáme,

no žiadať cudzie sa nám bridí?

Či to cáre poradný tvoj zbor,

či to zas nevidí?

Tu, hľa, šíky, nie už tvoje cáre, synov našich voje,

povedali ako jeden Človek. Povedali MIER NIE VOJNU. Povedali svoje.

A ty, cáre, mlčíš, dumáš.

A keď vravíš, našich synov a dcér česť len ruháš.

No rúhanie sa svedomiu, to hriech, to tvoja poroba,

to bude cáre, tvojho žitia choroba.

A na tých, čo stáli s Miero(u)m v Duši,

strela vyletela jasná,

chcel zhasnúť mladé žízne silné,

cesta jemu vlastná.

Prekliatia zoslal, no slabí znachari to boli,

v tomto mrzkom, Bohom zavrhnutia hodnom čine,

no nezardúsil Mier(y)u Duše rodné,

oni nie na vine.

Každá, ako motýľ mávla krídlom v jemnom vánku rána,

Cárovi sa víchrom vyvstanuvším z vánku,

otvorila jeho strastí brána.

Odíď spurný cáre,odíď, bo cítiť oheň tvojho pekla, jeho žiary,

keď s nami nechceš užívati v Mier(e)i belasé nebesá a ďalšie Božie dary.

Zosadol motýľ na kvet lekna,

slní si krídla v lúčoch jarného slnka,

Okolo jazera tečie rieka času,

motýľ v nej vidí húfy duhových krídel, v odraze žiaru lúčov, ich iskrí každá vlnka

Jox

vlajka Matúšovej Zeme