Motýlí milenci

Nad horou mocnou krúživým vzletom,

čo vidí motýľ nad týmto svetom?

Nad mocnou Tatrou, Martinskou hoľou,

sídli tam národ, s nezlomnou vôľou.

Čakali dlho, no zhodili jarmo.

Čakali voľnosť. A čakali darmo?

Motýlie krídla v lúčoch Slnca sa trbliecu, jagajú,

či ľudia pod nimi sa na vojnu chystajú?

Vyliezol smrtihlav z temných pekla dier,

ľudia však vykríkli svoje hlasné: “Mier!”.

A nad tým svetom zmien v úprimnom dojatí,

šumia krídla motýľov v nádhernom objatí.

Sťa milenci krúžia nevnímajúc biedu, psotu,

bo chápu, že myšlienkami menia obraz v hmotu.

Od Boha danú vôľu, výber majú,

preto v mileneckom tanci pieseň Lásky hrajú.

Ich už netýkajú vojny sa, svár a cudzie spory,

bo našli svoj raj, svoj Domov, polia, háje, bory.

Myšlienky ich vznášajú sa k neBesám sťa zlatí okrídlení draci,

meniť Svet na Eden, to majú na práci.

Pohľaď Človek krásny z polí, borov, hájov rodu,

Ak neroztiahneš krídla, bude to na Škodu.

Ak nevezmeš za svoje, tie motýlie lety,

ako môžeš chápať krásu, čo ponúkajú lúčne, horské kvety?

A pokiaľ nebudeš meniť Svet dnešných dní na Boží Eden,

aký chceš nechať Svet deťom Tvojich detí.

Zatuchnutý? Bieden?

Zapáľ Svetlo v svojej Duši, mávni krídlom jasným,

aj jeden jemný poryv vetra vie spraviť náš svet šťastným.

A keď let sa skončí, bo zapadá Slnko za siluety hôr a dolín, krásne,

stále v motýľovi žiari svetlo, sťaby Slnce jasné.

Jox

Motýlí milenci