Motýlia žiara

Nad obzorom Vratko započal púť,

láskavé jarné lúče, začali teplom jari žhnúť.

Po poryvoch vetra chladnejšieho rána,

otvorila sa krídlam nebies blankytná to brána.

Mávnutie krídla, vôňa vetra v tvári,

čo vidia oči, čo srdcia chmári?

Nad veľkou Tatrou, nad veľkou horou,

budí sa národ z polí a borov,

A zatiaľ motýľ vzodmúc sa ponad nebesá,

sníva svoj sen. Úsmev na tvári skveje sa.

Sen o tom, že raz, keď bude malo svetla, keď sa zmráka,

premení krídla svoje na krídla zlatistého draka.

A v tej chvíli mrak sa sivý ako vichor zdvihol,

a motýľ svojimi kridlami v chladnom vetre švihol.

A zatriasla sa Tatra, blesk vyletel z mraka,

motýľ mávol krídlom a zmenil sa v draka.

Prebudiac studené duše, z apatie hlbiny,

drak šibol chvostom, zareval do tišiny,

vidiac besa v mraku, tvár smrdutej mršiny.

Švihol obrnenym krídlom, zarezal drap do čiernej duše chmáry,

zhyň ty čierna duša, či sa ti odplaty máli?

Vychrlil ohňa plameň, vyvalil sa kudoľ smradu,

koľko že ti cáre, zostalo zo spáleniska tvojho hradu?

Obrovské zuby zatli sa do hrdla čiernej duše temnej,

meč vypadol besovi, z okovanej päste pevnej.

Tu Vratko znova podaroval úsmev národom polí, hôr a lesov,

drak zlatý naposledy na nebesiach chvostom plesol.

A v tom nad Tatrou mocnou už nehučí uragán krídel, už nie je počuť ryk obrnenej hrude pevnej,

iba motýlích krídeľ, šumí hudba harmónie jemnej.

A motýľ zlatistý vzlieta do dúhy farieb Vratkom utkanej, ni časom, ni lúčmi Vratka-Slnca nedotknutý,

vidiac, že osud Národa motýlích krideľ bude Láska, nebude to osud krutý.

Vratko navrátil sa do príbytku a sklonil hlavu v lono svojej matere,

národu polí, hôr a borov, nechal tu tri svoje kadere

Jox

zdroj obrázku: https://companieshouse.blog.gov.uk/2018/08/08/help-us-transform/buttlerfly/