Motýľ a démon

Hľa, pozri Človek krásny, Tatier hradba pred Tebou, a tu, otcova roľa.

Zlatokrídly motýľ však vidí Ťa, Človek krásny, sťa kvietok z voňavého úrodného poľa.

Na kvietky sadá, v nich býva, sníva svoje sny, odrazené v rieke času,

a s kvetmi spolu naslúchajú reči života, jej tajomnému hlasu.

Vyrásť rýchlo chcú niektoré kvety, chcú veľa vykonať za svojho života,

no musia vedieť, že s veľkým chcením, prichodí aj skúšok, utrpenia ničota.

No nesmú sa vzdávať, pretože v tej múdrej vete skrýva sa svetla cesta, ako strela letiaceho času,

ktorá aj na začiatku jari nechá dozrieť zo zrniečka kvietie, do dospelého klasu.

A čo je tá cesta zo zrniečka do zlatého kláska?

Motýľ si šepká s trávou, kvetmi, že tá cesta, to je Láska.

Láska ku kvapkám na lístkoch v tráve zachytenej rannej rosy,

po ktorej krásny Človek z rána chodí nebojácne bosý.

Láska k lúčom Vratka-Slnca, čo prebudí nás z príjemného spánku,

ktorého sila otepľuje chladné ruky čeriace gaštanové vlasy v poryvoch raňajšieho vánku.

Láska ku včielkam, ktoré na svojich krídlach opeľujú svet,

za čo im kvietky darujú svoj nektár, z ktorého vzniká z Lásky sladučičký med.

A keď s Láskou usmievavou zrána otvára sa každý lupeň v kvietí,

po lúke bežia, radujú sa, kŕdle krásnych detí.

To je Láska a nie je to veršov iba náhoda,

že Láska, svornosť, detská radosť, je budúcnosťou národa.

* * *

A čo Démon plavovlasý, čo na štvorvežatom hrade drieme?

Uvädá a krabatí sa, aj keď este vždy zo stolca po kvetoch lúčnych a pracovitých včielkach hrieme.

No aj to je Božie dieťa, ako bodliak, blen, korene musí mať ako všetky kvety, v matke Zemi,

zdieľat s kvietím vodu, život pôdy, tu jej nepomôžu z diaľky prinesené vodojemy.

Lebo aj ten bodliak, blen, rastie len do rodnej Zeme,

inak uschne, usuší ho Vratko-Slnce, čo na oblohe usmieva sa, čo na oblohe drieme.

Nuž pripravilas podlá duša blenu, pripravilas lúčnym kvietkom novú muku,

no zabudlas že tuto sme my, zabudlas na celú lúku.

Lúka nie sú iba kvety, včielky a či tráva,

počuješ ten hukot krídel? Sťa vodopádu riava!

V tom šumení krídel zlatých letí na Nebesia správa,

že drak veľký, plný ohňa, po oblohe pláva.

Drak preletel ponad Tatru, hory, doly, bystriny,

priletel až na pomedzie našej rodnej doliny.

Okom svojim obrneným na bodliaky, bleny kuká,

tým po ryku z jeho útrob, srdce strachom puká.

A keď uvädlo to čierne srdce puknuté strašným rykom žiaľu, studu, hany, utrpením,

rozkvitol kvet za novo, červeným a zlatým na hlave kvetu lupením.

Lebo cez puknuté srdce, v ktorom bývali len temné sily,

lúče svetla Vratka-Slnca, puklinou sa v srdci pojavili.

* * *

Už nie je Démon plavovlasý, zo srdca jej zmizol tieň a jed,

Svet borov, hájov, lúk a lesov rozkvitol na tisíc dlhých liet…

Jox

8.5 2023

zdroj