Motýľ a večnosť

V príboji vĺn, bosé nohy v piesku stáli,

pocit šťastia je ako sen, ktorý sa prvý krát v živote nemáli.

Čo skrýva sa za tým miestom na hrane mora večnosti a Matky Zeme,

čo za tajomstvo pre pútnikov na ceste svetla, na tom mieste už po veky drieme?

Ohromné stavby z mramoru a zlata, belostnej žiary,

chrám, ktorý odháňal pred ďalekými vekmi temnoty chmáry,

Pocit piesku na chodidlách pútnikových vystriedala mäkká tráva,

no stále v ušiach znie oceána vekov za chrbtom šumenia vĺn riava.

Oči vidia a Človek vníma celým srdcom bieleho mesta ruiny,

Duša našepkáva, že na tomto mieste kedysi započali Človečenstva, Ľudstva dejiny.

Obrovské klenby, sťa korenie hôr do nebies sa týčia,

opustené ľuďmi pred vekmi vekov, spomienku na stvorenie do ticha kričia.

Či počuť šepot svetla, prenikajúceho pomedzi týčiace sa v pozadí hmlou zakrývané hory,

či s preludom z toho ticha, Človek pri prechádzaní týmto svetom počiatku, sa len v túto chvíľu borí?

Hlas znie sťa šumenie vetra, sťa pohladenie vánku za východu rannej zory,

Človek obrátil sa za ním, v prachu usadenému sa vekmi, sa mu cesta vprostred toho mesta norí.

Tichá ozvena krokov, zneje vo dvorane veľkej sály,

žiara zlatých motýlích krídel v korune zeleného stromu, trbliece sa do večnosti diali.

Pod stromom krásnym, plným kvetov, jazero žiarou motýlích krídel svieti, sťa na nebesiach slnce,

z listov toho stromu čo okamih, to kvapka rosy do jazera žblnce.

Pristúpil Človek ku jazeru, tu zašumeli zlaté krídla motýľa,

zosadol ten na Srdce Človekove, premena nastala čochvíľa.

Človek pozrel do jazera a videl do vody dopadnúť kvapku, kruhy z jej hladiny čerenia,

videl v tých kruhoch tváre všetkých ľudí, od počiatku Ľudstva stvorenia.

Pochopil zmysel toho, čo Ľudstvo hľadalo po tisíce dlhých liet,

pochopil plnosť prázdnoty vesmíru, myšlienku, prečo vznikol tento svet.

Hory hmlisté zaliali lúče svetla, v jazere žiari ich oslepujúci jas,

v diaľke vidieť trblietavý palác, z neho znie ten vánku rána jemný Hlas.

Zaletela Duša do výšin, do tej brány, kde niet času,

pokloniť sa Otcu svojmu, pokloniť sa tomu Hlasu.

A ten motýľ zlatý znova na strom poznania zložil svoje hodvábne krídla,

strážca znania vekov, strážca myšlienky a miery, mimo hmoty, energie, priestoru a času, existujúceho sídla.

Tam na listoch medzi kvapkou rosy, bude čakať, kým príde ďalšia loď a pútnik zas,

v tom sídle svetla, mimo tohto sveta, v sídle, ktoré existuje Človek v Tebe, v každom z nás.

Jox

13.7 2023