Matúš Čák Trenčiansky – časť druhá

Krátke slovo na úvod.

Kaleidoskop faktov verzus mozaika udalostí. Faktológia v chronologickom toku udalostí – proces. Proces trvajúci vyše tisícročia. Od hrdého a zdravého slovenského národa mocnej Svätoplukovej ríše až po akoby zakliatych “covid-zombie” rozpadajúcej sa Slovenskej republiky.

   Kto staré piesne, chýry načúva,

   O zakliatí sa dozvedá,

   Aká na toho, čo doňho padá

   Prichodí psota a bieda.

   Kto do toho padá nešťastia,

   Ten sa znetvorí, zmŕtvieva,

   Vše, čo bolo v ňom hlasu ľudského,

   V ňom sa zasekne, znemieva.

   Do kliatby tejto časom upadnú

   Celé krajiny, národy,

   Zdajú sa živé, a žitia v nich niet,

   Len ľudské nosia podoby;

   Srdcia kamenné, oči svisnuté

   A ruky nadol pustené

   Nosia postavy tieto stuhnuté

   Sťa dáke sochy kamenné…

   …

   V takých krajinách, kde hlasy ľudské,

   Kde ľudia stíchnu a mlčia,

   Hory a skaly tam prehovoria

   A rieky hlasom zahučia,

   Tam sa zo starých slávy pamiatok

   Hlas túžny časom vyroní

   A ten dolinou ide a padá,

   Jak zvon večerný keď zvoní.

   Osud dakedy krajom zakliatym

   Úľavy, šťastia dopraje,

   Keď pošle muža, čo duchom mocným

   Rody ich stuhlé odkľaje.

   Srdcia tu zasa znovu biť začnú,

   Oči sa iskria, blýskajú,

   Hlasy sa zasa ozvú, rozletia,

   A ruky nahor dvíhajú.

   Počuls´ šum hlasný, ktos´ syn Považia,

   Váhu – tvojej rodnej rieky -?

   Počul si Hrona, kto si z tamtých nív,

   Tiché, žalostné náreky?

   Počúvaš temne, kto si tu bytom,

   Stonanie v hradbách Trenčína,

   A kto tam po tých vrchoch blúdievaš,

   Ozývať sa z Temätína.

   Počul si, kto tam dolu čas tráviš,

   Usedavý hlas Zobora?

   Ako sa z neho nesie a šíri

   Sťa hlas organa z kostola.

   Počuls´plač temný tej našej slávy,

   Stolice nášho národa,

   Kde žila a kde aj dokonala

   Naša slovenská sloboda?

   Oj, Nitra, Nitra, keď ty zastonáš,

   Hlas tvoj sa v diaľky rozrazí,

   Od Velehradu sa ta k Devínu,

   K tým smutným skalám prirazí;

   A zatým rad hôr celý zastoná

   A zámkami sa rozbieha,

   Oravou starou, Likavou smutnou

   A diaľ sa ohlas rozlieha.

   Kohože pohne hlas ten žalostný?

   Kto tú pretrhne pustotu?

   Kto stane veľký na tie výšiny

   A zhrmí slovom: k životu!

   Kohože slová tých krajov rody

   Zachytia mocne, odkľajú,

   Na kohože sa tých krajín oči

   A vaše, páni, dívajú?

                             Viliam Pauliny-Tóth ústami veštca Štefana z Rudiny

Predošlý článok o Matúšovi Čákovi Trenčianskom, zverejnenom k 700-tému výročiu jeho smrti (https://oracle911blog.wordpress.com/2021/03/18/matus-cak-trenciansky/), v ktorom som sa zamýšľal nad tým, kým skutočne bol Matúš Čák Trenčiansky vo svojej dobe, čerpajúc len z oficiálnych verejne dostupných zdrojov, som zakončil slovami: „Dnes je to 700 rokov od smrti Matúša III. Čáka Trenčianskeho, a slovenská verejnosť doteraz netuší, kým tento mocný muž vlastne bol, pritom jeho akože prezývka Pán Váhu a Tatier mnohé napovedá.“

No, predtým, než si povieme, kým Matúš III. Čák Trenčiansky skutočne bol, ozrejmíme si  v tomto pokračovaní minulosť trocha staršiu, než bola doba Matúša Čáka. A začnem opäť citátom z predošlého článku: „Oficiálna história poplatná pangermanizmu nejako prirýchlo zlikvidovala Veľkú Moravu a nechala ju podrobiť si „starým Maďarom“.“

Podľa oficiálnych prameňov „Veľká Morava dosiahla svoj najväčší rozmach počas panovania kniežaťa (kráľa) Svätopluka I. V 70. rokoch 9. storočia Svätopluk reorganizoval veľkomoravskú spoločnosť, ako aj vojsko. Jeho model potom neskôr použili aj štáty Čechy, Poľsko a Uhorsko.“ zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Ve%C4%BEk%C3%A1_Morava.  

Zaujímavé je použitie slova „model“. Ak si uvedomíme, že podľa oficiálnych zdrojov po jeho smrti Veľká Morava dlhé trvanie nemala, tak pomerne krátka doba jej existencie po Svätoplukovej reorganizácii by nestačila na vžitie sa tohto modelu v spoločnosti do takej miery, aby ho prebrali ďalšie štáty, o to viac, ak Poľsko len dočasne okupovalo územie Slovenska, so starými Maďarmi vraj boli stále vojnové potýčky a Čechy boli súčasťou Veľkej Moravy len pár rokov. A navyše: aký zmysel má preberať model niečoho, čo nemá dlhé trvanie. Alebo to bolo inak?

Aby model organizácie Veľkomoravskej ríše mohol byť neskôr použitý inými štátmi, musel byť buď spísaný, zdokumentovaný, alebo Veľká Morava trvala podstatne dlhšie, než ako sa nás snažia presvedčiť oficiálne historické pramene. Ďalší text už nebude vychádzať z oficiálnej histórie a ňou preferovaných a uznávaných zdrojov, ale zdrojov iných, o ktorých si niečo povieme úplne nakoniec.

Podľa týchto zdrojov dal Svätopluk skutočne v roku 892 svojej dŕžave vtedajším okolnostiam primeranú a na vôli národa osnovanú ústavu, zomrel 10.5.894 a zanechal troch synov: Mojmíra, Svätoboja a Svätopluka II.. Podľa vyššie spomenutej ústavy Veľkomoravskú ríšu za Svätopluka tvorili tri úplne samostatné tzv. marchie (okolia, marky), ktoré spájala len osoba veľkokniežaťa (kráľa), a to:

1. Panónia – územie medzi Dunajom, Litavou (rak. Leitha – 180 km dlhý pravostranný prítok Mošonského Dunaja) a Sávou. Jej veľkokniežacím sídlom bol Stoličný Belehrad (lat. Alba Regia, dnešný Székesfehérvár. Niektorí autori ho stotožňujú s Veligradom, niektorí autori zase tvrdia, že Veligradom je dnešná moravská obec Velehrad, no ani jedni nemajú pravdu.), jej erb tvorili štyri biele vodorovné pruhy v červenom poli, ktoré vraj označovali štyri rieky: Dunaj, Litavu, Sávu a Tisu.  
2. Černouhorsko – územie Zátisia a časti Sedmohradska s kniežacím sídlom na Marušove (Márosvár, terajší Targu Mureš). Jeho erb je totožný so súčasným erbom Sedmohradska.
3. Belouhorsko – terajšie Slovensko medzi Tatrami a Dunajom až po Topľu, Tisu, Zaďvu na východe a Moravu na západe s kniežacím sídlom v Nitre. Jeho erb bol dvojkríž v červenom poli.

Každá marchia mala svoje vlastné knieža, pričom  v Panónii to bol veľkoknieža (kráľ) a v Černouhorsku a Belouhorsku údelné kniežatá, ktoré skladali veľkokniežaťu údelnú prísahu. Každá marchia mala svoj osobitý zákonodárny zbor, svoje zákony, vojsko, hrady, peniaze… Po Svätoplukovej smrti sa stal veľkokniežaťom v Panónii jeho syn Mojmír II., Svätoboj údelným kniežaťom Černouhorska a Svätopluk II. údelným kniežaťom Belouhorska (Slovenska). Svätopluk II. nebol spokojný s vazalským postavením údelneho kniežaťa a vyhrotil situáciu až k bratovražednej vojne. Mojmír II. sa spojil so Svätobojom, ktorý mu dopomohol k vojenskej pomoci starých Maďarov, ktorým už predtým veľká Morava povolila usídliť sa v Černouhorsku. Svätopluk II. si prizval na pomoc Bavorov. V sérii bojov bol nakoniec Svätopluk II. porazený. Toto je pravdivé pozadie tzv. staromaďarsko-bavorských, v skutočnosti vnútorných veľkomoravských vojen na prelome 9. a 10. storočia. Po porážke Svätopluka II. a Bavorov si Mojmír a Svätoboj rozdelili jeho marchiu (Belouhorsko – Slovensko), no už okolo roku 930 jej západnú časť, teda Moravu a časť Slovenska až po Hron, zaplavili Česi a Poliaci územie medzi Topľou, Tisou a Hronom.

Mojmír II. odmenou starým Maďarom za spojenectvo dal svoju dcéru Arpádovmu synovi Zlatoňovi za manželku a s jej rukou po odstránení Svätoboja aj údelné kniežatstvo Černouhorskej marchie. Po Mojmírovej smrti dedictvom získal Zlatoň (Žolt) aj veľkokniežací titul a Panóniu a vládol obidvom marchiám. Samostatne takto Panónii a Černouhorsku vládol aj jeho syn Tokyš (Takšoň), avšak jeho synovia už si to znova podelili – veľkoknieža Gejza vládol Panónii a  Ladislav Holec (Lysý) ako údelné knieža Černouhorsku. Po Gejzovi zdedil Panóniu a veľkokniežací, t.j. kráľovský titul jeho syn Vaceslav (Vajk, Voic, Vgek) známy ako prvý uhorský kráľ svätý Štefan I. No, vznikol podobný spor, ako medzi Svätoplukovými synmi, keď Štefanov strýko Ladislav nebol spokojný s postavením údelného kniežaťa. V boji v roku 1002 Štefan porazil Ladislava, sídliaceho v Marušove, a jeho synov a v roku 1003staromaďarského náčelníka Ďulu (Gyula, Gýlas, alebo len jednoducho gyula (vojvodca)?), sídliaceho v Gýlas Belehrade (neskorší Kniežací Belehrad, terajšia Alba Iulia)), a pridružil k panónskej veľmarchii marchiu Černouhorska, no nie ako podmanenú zem, ale ako údelné kniežatstvo so všetkými jeho dovtedajšími právomocami a výsadami. Toto postavenie si Černouhorsko – v oficiálnej histórii ako Sedmohradsko zachovalo počas celej existencie Uhorska, akurát , keď svetové zákulisie naviedlo maďarské elity v 19. storočí premenovať Uhorsko (Ungarn, Ungaria, Hungaria, Vengrija) na Magyarorzságh, došlo aj tam, podobne ako na Slovensku, k tvrdej maďarizácii.

Vráťme sa teraz k Belouhorsku (Slovensku), ktoré po víťazstve Mojmíra II. a Svätoboja nad Svätoplukom II. (v oficiálnej histórii starých Maďarov nad Bavormi) bolo rozdelené na dve časti, kde vládli údelné (vazalské) kniežatá – východné,  podriadené černouhorskému kniežaťu a západné, sídliace v Nitre, panónskemu veľkokniežaťu.

V časoch Štefana v Nitre vládol Ctibor, údelné knieža, podriadené českej korune, ale pretože zaplavil ním spravovanú marchiu poľskými a českými vojskami a dobrodruhmi a usilovne podporoval kňazov západnej cirkvi, v slovenskej spoločnosti vzrastala nespokojnosť s jeho „vladárením“ a túžba obnoviť poriadky a stav z čias Svätopluka I. Poverenie dostal novozámocký veľmož Jób (po praslici potomok Svätopluka), ktorý sa spolu s viacerými veľmožmi (Vencelín, Sebeslav, Jaroslav, Hont) odobral do Stoličného Belehradu a v mene národa vyjednával s kráľom Štefanom I. o pripojení Belouhorska ako údelného kniežatstva k panónskej korune. Kráľ Štefan, túžiac upevniť trón mojmírovsko-arpádovskej dynastie a rozšíriť územie svojho kráľovstva, súhlasil a v roku 1018 Ctibora porazil. Belouhorsko s ponechaním jeho bývalých práv a ustanovení Svätoplukovej ústavy na večné časy ku svojej korune pripojil a Jóba menoval údelným kniežaťom Belouhorska, čo aj spečatil, dajúc Jóbovi svoju sestru Šaroltu za ženu, prísahou v Nitre stvrdzujúc všetky staré práva marchie Belouhorskej ako údelného kniežatstva. Na touto prísahou potvrdené ustanovizne (istituta) sa odvolávali ešte i roku 1222 belouhorskí veľmoži, prinútiac kráľa Ondreja II. ich znovapotvrdiť v Zlatej Bule (netreba si túto Zlatú Bulu mýliť so Zlatou Bulou upravujúcou postavenie cirkvi).

Spraviac poriadok so staromaďarskými náčelníkmi v Černouhorsku v roku 1028, poraziac Ajtoňa, sídliaceho v Gýlas Belehrade, Štefan I. definitívne pripojil Černouhorsko k Panónii, preniesol sídlo údelného kniežaťa z Marušova  do už teraz Kniežacieho Belehradu a postupne oslobodzoval Belouhorsko (Slovensko) od poľských a moravsko-českých votrelcov. Keďže prevažnú väčšinu územia jeho ríše teraz tvorili Belouhorsko a Černouhorsko, prijal pre krajiny svojej koruny spoločný názov Uhorsko.

Takže v skutočnosti kráľ Štefan I. nevytvoril novú ríšu s novou ústavou, ale obnovil ústavnú dŕžavu Veľkej Moravy  a dal jej nové meno – Uhorsko. Decretum S. Stephani je obnovená a potvrdená Svätoplukova ústava z roku 892, ktorú juhoslovanskí kronikári spomínajú.

(Preto politikmi vyvolané národnostné trenice o umiestnenie sochy uhorského kráľa Štefana I. na území Komárna, odhalenej 20.8. 2009, správne okomentoval jeden slovenský historik ako žabo-myšie vojny, pretože, ako správne poznamenal, Štefan I. Svätý je jak kráľom maďarským, tak kráľom slovenským a jeho socha by mala stáť (podľa môjho názoru) nie v Komárne, ale, ak nie v Bratislave, isto v Nitre.)

Tento poriadok trval počas celej dynastie Arpádovcov, kedy Uhorsko bolo v podstate federáciou rovnoprávnych rôznych národov, osídlených v troch základných marchiách: Panónia so sídelným mestom Stoličný Belehrad, neskôr po vzraste moci cirkvi Ostrihom; Černouhorsko (Zátisie a Sedmohradsko) so sídlom v Kniežacom Belehrade; Belouhorsko (Slovensko rozlohou podstatne väčšie, než dnes, ohraničené Karpatmi a Dunajom, Tisou a Moravou) so sídlom v Nitre. Neskôr pribudol chorvátsko-dalmácky banát. Politickú jednotu tvorila len osoba kráľa, korunovaného a sídliaceho v Stoličnom Belehrade, ktorému boli podriadené údelné kniežatá Černouhorska a Belouhorska – neskorší nádvorníci, resp. palatíni sedmohradský a uhorský a chorvátsko-dalmácky bán.

Výmysel, kecy, prekrúcanie dejín? …alebo skutočná minulosť?

Tak sa na to pozrime.

Zatiaľ sa ešte nebudem odvolávať na primárny zdroj, z ktorého som čerpal, ale vystačím si s na internete dostupnými zdrojmi – wikipédiou. Niekto môže namietať, že wikipédia, ale v závere každého jej článku sú uvedené zdroje, z ktorých bolo čerpané. A aj keď celkový obraz podáva wikipédia iný, tak v záplave jej faktológie, jej usporiadaním a uvedením na správnu mieru je možné zostaviť vyššie uvedenú mozaiku udalostí. Falšovatelia histórie totiž používajú stále tie isté metódy – na úrovni faktologickej ako v Biblii (pár zásadných lží i drobných klamstiev medzi pravdivé fakty, a to podstatné celistvé rozkúskovať a poskrývať v záplave textu), i na úrovni chronologickej ako v Koráne (poprehadzovanie chronológie – časovej postupnosti). No, ako sa z Biblie dá z poskrývaných čriepkov vyskladať skutočné učenie-posolstvo Ježiša a v Koráne napraviť chronológia, tak aj vo wikipédii nájdeme potvrdenia toho, čo som ohľadom Veľkej Moravy a Uhorska uviedol vyššie.

https://sk.wikipedia.org/wiki/Uhorsko

„Štefanovi sa pripisujú (ale skôr od niektorých jeho poradcov pochádzajú) aj napomenutia („Institutio morum“) jeho synovi a predpokladanému nástupcovi Imrichovi, ktoré vznikli podľa podobných textov západných a východných vládcov v rokoch 1013 – 1015 (podľa iných zdrojov 1018 – 1031). V nich sa zdôrazňuje, že „krajina jednej reči a jedného mravu je slabomyseľná (slabá) a krehká (imbecile et fragile)“, a že teda očakáva od Imricha, aby chránil rečovú a inú rôznorodosť Uhorska a nedovolil nadvládu jedného jazyka.“ (Potvrdenie názoru, že pôvodné Uhorsko bolo federáciou rovnoprávnych rôznych národov – pozn.aut.)

„V rokoch 1048 – 1108 na území Slovenska (Nitrianska) a severovýchodného dnešného Maďarska bolo vytvorené tzv. Tercia pars regni (= tretina kráľovstva) alebo Nitrianske pohraničné vojvodstvo (ducatus) so sídlom v Nitre. Jeho vojvodami boli mladí Arpádovci, budúci králi Uhorska. Toto územie sa najmä spočiatku navonok i dovnútra správalo ako nezávislý štát.“ (Potvrdenie názoru, že Uhorsko pozostávalo z územnesprávnych samostatných marchií, že marchia Belouhorsko skutočne zaberala územie terajšieho Slovenska a časť Maďarska až po Tisu, ako aj to, na čo poukazujem nižšie v časti o kniežati – nádvorníkovi, palatínovi. – pozn. aut.)

https://sk.wikipedia.org/wiki/Ve%C4%BEk%C3%A1_Morava

„Historicky nedoriešená je situácia vo východnej časti ríše, na dnešnom Slovensku. Doložená je deštrukcia viacerých hradísk, ale zánik miestneho osídlenia je skôr výnimočným javom. Archeologické nálezy vyvracajú tézy o prerušenej kontinuite osídlenia jednotlivých regiónov a to vrátane území prvotného maďarského záboru. V hlavnej nitrianskej aglomerácii nie je doložený násilný zánik žiadneho zo sídlisk a kontinuálne sú používané aj viaceré miestne pohrebiská. Územie Nitrianska sa stalo predmetom zájmu novovznikajúcich stredoeurópskych štátov a po ukončení poľského záboru sa stáva trvalou súčasťou Uhorska. Viaceré bývalé veľkomoravské hradiská sa menia na kamenné komitátne hrady (Nitra, Bratislava, Trenčín, Zemplín) a/alebo v ich okolí vznikajú stredoveké mestá.“ (Archeologická podpora tvrdenia, že Štefan I. nevytvoril novú ríšu, nedobýjal, nepodroboval si Slovensko, ale len pripájal za podpory miestneho obyvateľstva bývalú marchiu-kniežatstvo Belouhorsko, obnovujúc pôvodnú Veľkú Moravu, vyháňajúc z krajiny česko-moravských a poľských votrelcov – pozn. aut.)

Niekto môže oponovať, že sú to účelovo povytrhávané fakty z kontextu. Áno, je to tak. Ak však budete uvedené zdroje čítať a študovať z pozície hore uvedeného názoru o usporiadaní Veľkej Moravy a jej obnovy Štefanom I., tak takýchto faktov sa ukáže podstatne viac a odhalia sa aj chronologické a faktologické protirečenia sfalšovaného obrazu histórie, no to už nechám na pozornosť čitateľa, lebo podrobný popis by vydal nie na už aj tak rozsiahly článok, ale na celú knihu.

No, aby to nebolo len o „povytrhávaných faktoch z kontextu“, tak sa pozrime na iné zdroje – erbovú symboliku.

Najprv si pozorne prezrite erby sídelných miest marchií Veľkej Moravy a počiatkov Uhorska:

Panónia (Staromaďarsko)

Stoličný Belehrad https://sk.wikipedia.org/wiki/Stoli%C4%8Dn%C3%BD_Belehrad

V určitých obdobiach Uhorska aj Ostrihom https://sk.wikipedia.org/wiki/Ostrihom_(mesto) ako sídelné mesto veľkokniežaťa, kráľa.

Černouhorsko (Zátisie a Sedmohradsko)

Targu Mureš https://sk.wikipedia.org/wiki/T%C3%A2rgu_Mure%C8%99

Alba Iulia https://sk.wikipedia.org/wiki/Alba_Iulia (tu si všimnite aj hviezdicovú pevnosť na fotke) ako sídelné mesto údelného kniežaťa – nádvorníka, palatína.

Belouhorsko (Slovensko)

S erbami Nitry a najmä Trenčína je problém, kvôli tvrdej falzifikácii dejín Slovenska  a snáh o jeho porobu, no pokúsime sa o rekonštrukciu.

Dnešná podoba erbu Nitry je táto https://www.nitra.sk/zobraz/sekciu/mestske-symboly, a pôvodná táto https://www.google.sk/search?q=nitra+erb&tbm=isch&source=iu&ictx=1&fir=xpSLhGWe9MLdTM%252CRsRRcfjOMQPfeM%252C_&vet=1&usg=AI4_-kTlO5Aa6rDcA5fI_SgjL8hsYX0I_w&sa=X&ved=2ahUKEwiqhPXR9PXvAhWKy6QKHYPvBm8Q9QF6BAgDEAE#imgrc=F7JoT920RhXlXM

Nech nás nemýli ležiaca podoba dvojkríža, ku ktorej došlo len zmenou nosenia vlajok. Za čias Veľkej Moravy sa vlajky nosili ako rímske stĺpové vlajky, čo potvrdzuje aj rekonštrukcia vlajky z hrobu v Mikulčiciach (viď. prvé dva obrazy vlajok tu: http://leva-net.webnode.cz/products/vlajky-na-uzemi-slovenska-a-ich-vyznam/. Na tej istej stránke si všimnite aj predposledný obraz vlajky Nitrianskeho kniežatstva, ktorá však nemá byť prezentovaná ako klasická horizontálna  vlajka, ale ako vertikálna vlajka stĺpová (ako napr. vlajka Slovenskej republiky: https://www.google.sk/search?q=vlajka+slovenskej+republiky&tbm=isch&source=iu&ictx=1&fir=4E5L_nhdvgJs7M%252C9ffswfLrdGOevM%252C_&vet=1&usg=AI4_-kRG1qs9wit6uBrqYkLIG0VEVRcKOA&sa=X&ved=2ahUKEwjy9eWv-fXvAhUK66QKHbubCxgQ9QF6BAgPEAE&biw=1366&bih=654#imgrc=4E5L_nhdvgJs7M ). Takže správna podoba vlajky na nitrianskom erbe má byť v podobe, ako ju prezentoval Matúš Čák Trenčiansky (10. vlajka v poradí tu: http://leva-net.webnode.cz/products/vlajky-na-uzemi-slovenska-a-ich-vyznam/, ale bez trojvŕšia, pretože to nebola vlajka Matúša III. Čáka Trenčianskeho, ani vlajka Belouhorska (Slovenska), ale pôvodná vlajka celej Svätoplukovej Veľkej Moravy. A to trojvŕšie nie je Tatra, Fatra, Matra, ale Belouhorsko, Panónia, Černouhorsko. Ak by to bola vlajka Matúša III. Čáka Trenčianskeho, tak by na nej bol aj jeho rodový erb – zlatý lev v modrom poli.)

A teraz si porovnajte tento rekonštruovaný erb Nitry s erbom Targu Mureš (Marušov) – nápadná podoba, že? A tie s erbom Stoličného Belehradu.

Oficiálnou históriou prezentovaná najstaršia podoba erbu Trenčína je z roku 1324, kedy sa dva roky po smrti M.Č. Trenčianskeho mesta a hradu zmocnili johaniti, o čom aj dokladá jak aktuálny erb https://trencin.sk/pre-obcanov/o-meste/symboly/, tak aj erb z roku 1324 https://www.google.sk/search?q=tren%C4%8D%C3%ADn+erb&tbm=isch&ved=2ahUKEwizgpvL9fXvAhVHdBoKHTArA-EQ2-cCegQIABAA&oq=tren%C4%8D%C3%ADn+erb&gs_lcp=CgNpbWcQDDICCAAyAggAMggIABAIEAcQHjoGCAAQBxAeOgQIABAeOgYIABAIEB46CAgAEAcQBRAeUPqEzAFY_aPMAWDC1swBaAFwAHgAgAGUAYgB3ASSAQM3LjGYAQCgAQGqAQtnd3Mtd2l6LWltZ8ABAQ&sclient=img&ei=w8ZyYPOUJ8foabDWjIgO#imgrc=vZclK1fDHVbTKM, no pôvodnú podobu erbu hradu a mesta skôr zachováva erb Trenčianskeho samosprávneho kraja https://www.tsk.sk/, čo potvrdzuje aj pamätná kamenná doska na vstupnom priečelí horného hradu z roku 1609 osadená palatínom Štefanom Ilešházym (Illésházy) http://www.iereus.wz.cz/obr_pamatky/trencin_hrad_erb_ileshazi.jpg. Ak si porovnáme erb Alba Iulie (historický Kniežací (gyula – vojvodcovský) Belehrad) s touto kamennou doskou, tak na oboch nájdeme symboly leva (na kamennej doske úplne hore hlava leva), orla i kráľovskej koruny. A teraz si tieto dva erby porovnajte jak s erbom Stoličného Belehradu, tak Ostrihomu. Symbolika erbov potvrdzuje vyššie uvedené usporiadanie Veľkej Moravy i stredovekého Uhorska.

No, obráťme pozornosť predovšetkým k osobe kniežaťa, neskôr nádvorníka-palatína, pretože Matúš III. Čák Trenčiansky zastával funkciu palatína 30 rokov, a to v období, kedy bol palatín podľa oficiálnej histórie volený len na jeden rok: „Palatín alebo nádvorník (lat. palatinus), pôvodne po slovensky nádvorný špán/župan, bol najvyšší krajinský hodnostár v Uhorsku, predtým na Veľkej Morave. Jeho pôvod sa kladie pred obdobie uhorského kráľovstva, do obdobia Veľkej Moravy. Mal na starosti organizáciu a správu života na veľkomoravskom kniežacom (nie veľkokniežacom, kráľovskom – pozn. aut.) dvore, najmä otázky súdnictva a veliteľstva…“ (funkcie a právomoci palatína sú popisované ako správcu kráľovského dvora a kráľovho pomocníka na jeho dvore – pozn. aut.). Avšak pozornému čitateľovi neujde toto: „Na konci 13. storočia bol palatín funkcionár s najvýznamnejšími právomocami… … skladal účty zo svojho úradu pred krajinským snemom. Za vlády Anjouovcov sa postup moci palatína zastavil. Z dôvodu nezvolávania krajinských snemov sa oslabili jeho verejnoprávne a vojensko-veliteľské funkcie. Súdne právomoci ostali zachované tak, ako boli v predchádzajúcom období… (toto je veľmi dôležitá informácia, lebo za vlády Anjouovcov došlo k centralizácii svetskej moci a potlačeniu postavenia marchií a právomocí ich správcov, ale o tom neskôr. – pozn. aut.) …palatín prvým hodnostárom krajiny, zástupcom kráľa v štátnych záležitostiach. Palatínske a miestodržiteľské funkcie splynuli… (celý text je štylizovaný tak, aby to viedlo čitateľa k presvedčeniu, že palatín bol súčasťou kráľovského dvora, to jest, neustále sa zdržiaval v jeho blízkosti, avšak miestodržiteľ znamená zástupca, námestník panovníka v závislej krajine. V krajine, nie v štáte – pozn. aut.) …Za vlády Mateja Korvína boli roku 1485 v kráľovskom dekréte vydané palatinálne články, ktoré upravili činnosť a pôsobenie palatína. Kodifikovali právomoci palatína, ktoré boli predtým bežné na základe zvyku… … mohol zvolávať krajinský snem… … Bol hlavným veliteľom ozbrojenej moci krajiny. V súdnictve bol prvým sudcom krajiny… (a opätovne všade v súvislosti s jeho funkciami a právomocami krajina, krajina, krajina…, nie štát, nie kráľovstvo, ale krajina – pozn. aut.) …Palatín mal právomoci len vo vnútornom Uhorsku. V pripojených krajinách vykonávali podobné právomoci iní hodnostári: v Sedmohradsku to bol sedmohradský vojvoda, v Chorvátsku a Dalmácii to bol bán… (ale z iných oficiálnych zdrojov vieme, že Sedmohradsko bolo definitívne k Uhorsku pripojené už v roku 1028, takže nebolo to tzv. vnútorné Uhorsko v skutočnosti Slovensko-Belouhorsko? Lebo ak si pozrieme na mape územie Belouhorska, vymedzené podľa textu vyššie, tak ono sa skutočne javí ako vnútorné, chránené karpatským oblúkom, Černouhorskom a Panóniou – pozn. aut.). Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Palat%C3%ADn A teraz si to porovnajme s textom z iného zdroja (https://sk.wikipedia.org/wiki/Mat%C3%BA%C5%A1_%C4%8C%C3%A1k_Tren%C4%8Diansky): „Roku 1310 bol vymenovaný za taverníka a jedného z troch palatínov krajiny, s územnou pôsobnosťou pre Horné Uhorsko… … bol roku 1311 oficiálne pozbavený funkcií. Jeho reálnej moci ho však kráľ nemal možnosť zbaviť… (ale mal možnosť vymenovať iného palatína, no neučinil tak a Matúš Čák bol palatínom až do svojej smrti v roku 1321. Navyše, ak si pozrieme v predchádzajúcom zdroji zoznam uhorských palatínov, tak  počas troch rokov (1297 – 1298, 1299 – 1301) bol súbežne s Matúšom Čákom v zozname palatínov Uhorska uvádzaný aj Omodej Aba. V celom zozname palatínov pred a po nich sa to nestalo ani raz. Prečo palatína Černouhorska (vojvodu Sedmohradska) začlenili do zoznamu palatínov tzv. vnútorného Uhorska? A ak to bolo o Uhorsku ako celku, tak prečo, ak boli vymenovávaní traja palatíni, nie sú pre každé obdobie uvádzané tri mená, ale len jedno? A kde bol Omodej Aba palatínom v rokoch 1302 až do svojej smrti v roku 1311, ako to uvádza https://sk.wikipedia.org/wiki/Omodej_Aba? A ako to, že si košickí mešťania dovolili zabiť kráľovského palatína? – pozn. aut.)  

Takže, o čo vlastne išlo v udalostiach rokov 1290 – 1321? Boli Matúš II. Čák Trenčiansky a Omodejovci skutočne spupnými oligarchami a uchvatiteľmi moci, ako to popisuje oficiálna história?

No, o tom až na budúce…