Matúš Čák Trenčiansky – časť tretia

Na úvod uvediem z časti druhej (https://oracle911blog.wordpress.com/2021/04/11/matus-cak-trenciansky-cast-druha/)  to hlavné:

„Takže v skutočnosti kráľ Štefan I. nevytvoril novú ríšu s novou ústavou, ale obnovil ústavnú dŕžavu Veľkej Moravy  a dal jej nové meno – Uhorsko. Decretum S. Stephani je obnovená a potvrdená Svätoplukova ústava z roku 892, ktorú juhoslovanskí kronikári spomínajú.“

Toto usporiadanie Uhorska, predtým Veľkej Moravy, ktoré uspokojovalo jak všetky jeho národy, tak aj stavy, sa snažila od začiatku podrývať hierarchia západnej cirkvi už v dobách Veľkej Moravy. V podstate sa západná cirkev vždy snažila získať priamy rozhodujúci riadiaci vplyv v krajine, to jest cirkevnú moc do svojich rúk centralizáciou nielen na cirkevnom poli, ale aj centralizáciou moci svetskej do rúk jedného kráľa – autokraciou nad celým územím. Totižto v právomoci údelných kniežat jednotlivých marchií v časoch Veľkej Moravy a ranostredovekom Uhorsku bolo aj vymenúvanie hlavných cirkevných predstaviteľov nimi spravovanej krajiny. Navyše jak za čias veľkej Moravy, tak v Uhorsku bola liturgickým jazykom popri latinčine (západný katolicizmus) aj staroslovienčina (cyrilo-metodejská tradícia) a navyše ešte stále pretrvávali pôvodné predkresťanské viery a zvyklosti, tzv. pohanstvo nielen starých Maďarov a neskôr aj Kumánov, ale aj pôvodného slovenského obyvateľstva.

Centralizácia Uhorska na cirkevnom poli sa stala nevyhnutnou aj kvôli „pohanstvu“  Ladislava IV. Kumánskeho a po jeho zavraždení sa v pomerne veľkom rozsahu podarila už za posledného Arpádovca – Ondreja III. Benátskeho. Presadenie svetskej politickej centralizácie trvalo dlhšie a na jej definitívne presadenie bol globálnym zákulisím vybraný Karol Róbert z rodu Anjouovcov.

Ale bol to len Karol I. Róbert z Anjou a bolo to len počas jeho vlády? A bola západná cirkev v tomto procese skutočným strojcom týchto snáh – subjektom riadenia, alebo len nástrojom Ni(e)koho?

Ni(e)kto by rád navždy zostal Nikto, a preto stopy svojho vmiešavania sa do vnútorných záležitostí iných krajín najradšej cudzími rukami dôsledne zametal a zametá aj falzifikáciou dejín. No, ich pozorným štúdiom stopy toho, že nie všetko prebehlo tak, ako sa nám to snaží už od školských čias vštepiť do hláv oficiálna história, dokážeme odhaliť a následne vyskladať aj dej-iny – pravdivejší obraz minulosti.

Pre potreby tohto článku si vystačíme s troma základnými oficiálnymi zdrojmi: „Zoznam panovníkov Uhorska“ https://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_panovn%C3%ADkov_Uhorska – budeme pracovať len s tabuľkou panovníkov podľa dynastií), „Palatín“ https://sk.wikipedia.org/wiki/Palat%C3%ADn a „Zoznam vládcov Nitrianskeho kniežatstva“ https://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_vl%C3%A1dcov_Nitrianskeho_knie%C5%BEatstva. Kliknutím na potrebné mená, či iné fakty, podrobnejšie rozpracované na iných webstránkach, sa dostaneme všade tam, kam potrebujeme.  

Veľká Morava bola tŕňom v oku globálneho zákulisia počas celej jej doby trvania, či už v zjavnej podobe Veľkej Moravy, alebo v podobe Uhorska a boj o jej ovládnutie prebiehal neustále, vrátane celej arpádovskej dynastie. Tento boj prebiehal jak v podobe odstraňovania panovníkov a ich priamych potomkov, verných Svätoplukovej ústave Veľkej Moravy z roku 892, potvrdenej Štefanom I. Svätým v „Decretum S. Stephani“ a znova odprisahanej v Nitre pravdepodobne v roku 1009 (po porážke Ctibora?, s Čechmi a Poliakmi sympatizujúceho miestodržiteľa Nitry, kedy Poliakmi dobyté územie Slovenska spravoval z Trenčína poľský vojvoda (maď. gyula, ďula) Prokuj, ktorého Štefan I. definitívne porazil v roku 1018), alebo v podobe dosadzovania panovníkov – p-rezidentov, snažiacich sa premeniť federatívnu podobu ústavnej dŕžavy na centralizované vazalské kráľovstvo, kde svetská moc by sa sústredila do rúk kráľa, kontrolovaného centralizovanou mocou západnej cirkvi – nástroja globálneho zákulisia.

Tento boj si podrobne ukážeme na panovaní podľa oficiálnej histórie troch kráľov, a v pravdivejšom obraze minulosti – deji-inom dvoch Svätoplukovej ústave verných kráľov a jedného kráľa-vazala – p-rezidenta.

Najprv, čo píše oficiálna história:

„Svätý Štefan I. alebo Štefan Veľký (maď. I. István)  969 (970/975/980)?, Ostrihom^] – † 15. august 1038, pred pokrstením Vajk (najskôr domácka verzia Štefanovho prvého slovenského mena Viačeslav (Vajko)), bol v rokoch 995 – 997 kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva, v rokoch 997 – 1000/1001 veľkokniežaťom Maďarov Panónie/Uhorska a v rokoch 1000/1001 – 1038 prvý kráľ Uhorska. Keď dosiahol prah dospelosti, jeho otec Gejza odstránil z trónu Nitrianskeho kniežatstva Michala, mladšieho Gejzovho brata, a dosadil naň Vajka. Potom dal Gejza zvolať snem, ktorý súhlasil so Štefanovým nástupníctvom na uhorský trón. Krátko nato, v roku 995 sa Vajk oženil s 10-ročnou Gizelou, dcérou bavorského vojvodu. Priviedol ju na svoj kniežací dvor do Nitry. Mladý Vajk sa v Nitriansku rýchlo zoznámil s miestnymi šľachticmi, provinčnými kniežatami Poznan a Hunt (pochádzajúcimi z ešte veľkomoravských rodov). Vplyvom kresťanskej Nitry a svojej kresťanskej manželky sa Štefan stal horlivým christianizátorom – najprv Nitrianska, neskôr Uhorska. Hneď ako Gejza zomrel, vystúpilo so svojimi nárokmi na uhorský trón šomodské knieža Kopáň (Koppány; člen vedľajšej vetvy Arpádovcov, podporovaný staromaďarskými náčelníckymi rodmi, vládnuci medzi Blatenským jazerom a Drávou. Proti Štefanovi sa však vzbúrili aj ďalšie pohanské zadunajské kniežatá. Štefan sa uchýlil vo svojom Nitrianskom kniežatstve u Poznanovcov a Huntovcov, ktorí posilnili jeho vojsko. Poznan a Hunt Štefana „opásali mečom“, čiže urobili rytierom, a Štefan ich nato vymenoval za svojich telesných strážcov. Tieto zjednotené vojská napokon porazili Kopáňa pri Vespréme (podľa niektorých zdrojov v roku 998) a Kopáň bol zabitý. Telo Kopáňa bolo potom údajne rozštvrtené a rozvešané na mestských bránach Ostrihomu, Vesprému, Rábu, jeho posledná časť bola poslaná do Sedmohradska do sídla sedmohradského kniežaťa Ďulu I. Sedmohradsko napríklad dobyl roku 1003 porazením a zajatím svojho ujca Ďulu III. (slovanské meno Prokuj, t. j. proka-posledný) z Alba Iulie. V roku 1028 napokon (pravdepodobne župan menom Čanád (Csanad), Štefanov synovec) dobyl oblasť Marošváru, ktorú dovtedy ovládalo knieža Ajtoň (Ajtony). V roku 1029/1030 napokon Štefan (znovu) dobyl Nitriansko, stratené roku 1001. Korunou zaslanou z Ríma Ottom III. korunovali Štefana 25. decembra 1000 alebo pravdepodobnejšie 1. januára 1001 za (prvého) uhorského kráľa. V Maďarsku sa často tvrdí, že korunu poslal pápež. V počiatočnom období po svojej korunovácii bol Štefan I. pravdepodobne niekoľko rokov vazalom Nemecka, čo dokazuje aj skutočnosť, že Štefanove boje s pohanskými staromaďarskými náčelníkmi v Zadunajsku sa tradujú ako boje medzi „Teutónmi a Maďarmi“. Štefanove zákony vyhlásené po roku 1000 a okolo roku 1009 (dnes z neskorších zbierok materiálov známe ako 2 „knihy“) zrejme prijímal kráľ spolu s „veľkými“ (v texte nazývanými „senatus“). Z desiatich údajných Štefanových listín je asi len 4 – 5 pravých. Dozvedáme sa z nich, že existovala prinajmenšom základná dvorská administratíva. Doložená je aj existencia palatína, dvorného sudcu a taverníka (všetko inštitúcie existujúce už na Veľkej Morave). Boleslav Chrabrý začiatkom roka 1001 dobyl Nitrianske kniežatstvo (ktoré končilo na Dunaji, Tise a na východe asi pri Prešove). Formálne tak urobil preto, aby ochránil nárok Štefanových bratrancov Vazula a Ladislava Lysého na Nitrianske kniežatstvo. Sedmohradskému Ďulovi III. – Prokujovi sa okolo roku 1001 podarilo utiecť z uhorského zajatia a Boleslav mu pridelil do „stráže“ hrad (pravdepodobne) Bratislavu. Až v roku 1029 alebo 1030 Štefan znovu dobyl Nitriansko. Vazula dal uväzniť priamo v Nitre, neskôr oslepiť. Novým nitrianskym kniežaťom sa podľa niektorých názorov v rokoch 1029 – 1031 stal Štefanov syn Imrich. Okolo roku 1009 vydal Štefan svoju mladšiu sestru za Samuela Abu, ktorého zároveň urobil palatínom. Takisto v roku 1009 vydal svoju ďalšiu sestru za benátskeho dóžu Ota Orseola. Štefan chystal trón pre svojho syna Imricha, no 24-ročný princ 2. septembra 1031 nečakane podľahol zraneniu, ktoré mu počas poľovačky spôsobil diviak. S (oprávnenými) nárokmi na trón vystúpil uväznený kráľov bratranec Vazul, na ktorom však Štefanovi prekážalo jeho bývalé konanie v Nitriansku, údajne aj jeho prílišný príklon k pohanstvu alebo k Byzancii. Podobné argumenty platili aj pre ďalších štyroch žijúcich Arpádovcov: Vazulových troch synov (Levente, Ondrej (budúci uhorský kráľ) a Belo (budúci uhorský kráľ)) a Domoslava, syna Ladislava Lysého. Štefan ich teda všetkých obišiel a z Benátok povolal a za nástupcu určil Petra Orseola, syna benátskeho dóžu Ota Orseolu (ktorý toho roku zomrel) a svojej sestry. Vazul s tým prejavil nesúhlas, načo ho Štefan dal oslepiť (1031, podľa iných názorov 1033 alebo 1036/37), okrem toho mu údajne kat v nitrianskom väzení zalial uši horúcim olovom. Už koncom 11. storočia sa donácie svätého Štefana považovali za základ zemepanského vlastníctva a od Zlatej Buly Ondreja II. z roku 1222 sa „slobody krajiny“ považujú za slobody „darované“ svätým Štefanom. Pravá Štefanova ruka, nájdená neporušená v hrobe, sa zachovala dodnes a je relikviou. Relikvia jeho hlavy sa ešte v roku 1440 nachádzala v Stoličnom Belehrade, ale dnes je už stratená.“

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/%C5%A0tefan_I._(Uhorsko)

„Peter Orseolo, jeho otec benátsky dóža Otto Orseolo a matka Máriabola dcéra kniežaťa Gejzu. Na trón ho určil jeho strýko Štefan I. hneď po smrti svojho syna Imricha. Obišiel tým oprávnené nároky členov arpádovského rodu, z čoho neskôr vzniklo mnoho sporov a vojen. Po otcovej smrti v roku 1031 žil Peter na uhorskom kráľovskom dvore. Kráľ Štefan I. ho vymenoval za vojvodcu kráľovského vojska. 2. septembra 1031 bol diviakom pri love zabitý jediný preživší syn kráľa Štefana Imrich. Kráľ chcel poistiť pozíciu kresťanstva v poloprevrátenom kráľovstve, preto plánoval menovať syna svojej sestry, Petra Orseola, svojim nástupcom. V Uhorsku však Peter popularitu veľmi rýchlo stratil. Do vysokých úradov dosadzoval totiž výlučne cudzincov, predovšetkým Nemcov a Talianov, a na vlastných veľmožov nebral ohľad. Šľachta bola nespokojná a začala pripravovať voči nemu povstanie. Na jeho čelo sa postavil bývalý palatín Samuel Aba, švagor Štefana I. V októbri 1041 uzavrel Henrich spojenectvo s Břetislavom a spoločne vpadli do Uhorska. Podarilo sa im dobyť 9 komitátov a do ich správy dosadil kráľ Henrich Domoslava, syna Ladislava Lysého. Nemecký kráľ Henrich sa do Uhorska znovu vypravil so svojím vojskom v polovici roku 1044 a spolu s ním prišiel aj Peter Orseolo. K Henrichovmu vojsku sa pripojilo i Břetislavovo české vojsko. Rozhodujúci boj sa odohral pri dedine Menfö 5. júla 1044. Časť uhorského vojska prešla k Petrovi a zvyšok spojenci porazili. Kráľ Samuel Aba bol na úteku prichytený, postavený pred súd a zakrátko popravený. Novým kráľom sa korunováciou v Stoličnom Belehrade stal znovu Peter Orseolo. 26. mája 1045 prišiel Henrich do Stoličného Belehradu, kde mu Peter Orseolo prisahal lénnu vernosť ako odmenu za pomoc proti Samuelovi Abovi. Proti tomuto aktu, ale aj proti cudzincom a cirkvi začali zakrátko vznikať povstania. Peter zakročil v roku 1046 proti sprisahaniu synov Prokuja, strýka Štefana I., ale nezabránil, aby biskup Gerard spolu s niekoľkými veľmožmi vyslal poslov do Kyjevskej Rusi, so žiadosťou o príchod Vazulových synov Ondreja a Leventeho do Uhorska. V tom istom čase sa vzbúril aj békešský župan Vata. V septembri 1046 sa Ondrej a Levente stretli na hrade v Abovskom Novom Meste s Vatovými povstalcami, ktorí zavrhli západne kresťanstvo. Peter sa ešte proti povstalcom bránil niekoľko dní, musel však utiecť. Na úteku smerom k západným hraniciam Uhorska ho chytili a oslepili.“

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Peter_Orseolo

„Samuel Aba (maď. Aba Sámuel; cca 990 – † 5. júl 1044) bol v rokoch 1041 – 1044 kráľ Uhorska a v rokoch 1038 – 1041 podľa niektorých zdrojov knieža Nitrianskeho kniežatstva. Za manželku mal dcéru maďarského veľkokniežaťa Gejzu, a teda bol švagrom prvého uhorského kráľa Štefana I. Štefan ho vymenoval za svojho palatína. Po korunovácii Petra Orseola za kráľa stratil svoj úrad, čo bolo začiatkom ich veľkého nepriateľstva. V rokoch 1041 až 1044 sa stal uhorským kráľom a prijal meno Samuel. Vo februári 1044 sa Samuel dozvedel o chystanom sprisahaní uhorských veľmožov. Vlákal ich do pasce a nechal popraviť. Časť odporcov ušla z krajiny a o intervenciu požiadala nemeckého kráľa Henricha. Ten sa do Uhorska vrátil v júni 1044 spolu s Břetislavom a Petrom Orseolom. Dobyl Šopron a Kapuvár a so Samuelom sa stretol pri obci Menfö. Napriek tomu, že bol verným pokračovateľom diela Štefana I., nebol Maďar a nemal úplnú dôveru maďarskej šľachty. Preto prešla počas boja časť veľmožov na druhú stranu a Samuel bitku prehral. Dal sa na útek, no chytili ho pri rieke Tisa. Onedlho sa konal uhorsko-nemecký súd, ktorý vyniesol rozsudok, že Samuel má byť popravený. Popravu ihneď vykonali.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Samuel_Aba

Na prvý pohľad pravdivý príbeh prvých troch uhorských kráľov. Aj by človek tomu uveril, ak by sa nezačal vŕtať v zozname uhorských palatínov a v zozname vládcov Nitrianskeho kniežatstva (viď. odkazy vyššie), dajúc si to do súvislosti s týmto:

“V roku 1048 povolal z Poľska svojho brata a kráľovstvo rozdelil na 3 časti, pričom dve ostali v majetku kráľa a jedna prešla do majetku kniežaťa (Tercia pars regni). Belo takto získal údelné kniežatstvo siahajúce od rieky Morava až po hranice Sedmohradska. Rozdeľovalo sa na dve časti – Nitriansko a Biharsko, deliacou čiarou bola rieka Tisa.“

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Ondrej_I._(Uhorsko)

s týmto: „Belo bol suverénnym vlastníkom kniežacieho údelu. Pravdepodobne za jeho vlády bolo vybudované nové opevnenie Nitrianskeho hradu, ktorý bol jeho sídlom. Tu razil aj vlastné mince, ktoré boli kvalitnejšie ako mince kráľa Ondreja I. Spolu s bratom žili spolu v zhode, spoločne bránili krajinu proti vpádom Nemcov v rokoch 1050 – 1052, až kým roku 1053 neuzavreli s nemeckým cisárom mier. V septembri 1058 sa Ondrej I. stretol pri rieke Morava s nemeckým kráľom Henrichom IV., s ktorým uzavrel mier a zasnúbil svojho syna Šalamúna (* 1053) s Henrichovou sestrou Juditou. V tom istom roku dal Ondrej Šalamúna korunovať za kráľa, čím porušil sľub daný Belovi. Belo sa nechcel vzdať nároku na korunu“ Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Belo_I

a predovšetkým si všimol rozdielne dátumy oslepenia (1031, 1038), ako je uvedené vyššie, nitrianskeho kniežaťa Vazula, bratranca Štefana I.,

a to, že bol „Vojvoda Vazul, považovaný za ctiteľa zvykov“

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Ondrej_I._(Uhorsko)  

I vediac, že Ďula, Gyula nie je vždy len meno, ale že gyula v maďarčine znamená vojvoda, a píšuc dej-iný, pravdivejší, natrafiac aj na iné zdroje.

A aký je ten pravdivejší dej-iný?

Aby sme ho mohli z historicky oficiálneho faktologicko-chronologického kaleidoskopu vyskladať a pochopiť nevyhnutnosť niektorých rozhodnutí Gejzu a Vajka (Štefana I.), musíme si najprv niečo povedať o Rímskej ríši – Imperii Romanorum.

Ale o tom, až na budúce…