Matúš Čák Trenčiansky – mimoriadna časť – Cyril a Metod

5.7. si Slovensko sviatkom Cyrila a Metoda pripomína ich misiu na Veľkej Marave. Máme málo povedomia o tom, ako a prečo vlastne Konštantín a Metod na Veľkú Maravu prišli a aké dôsledky to pre našu minulosť i prítomnosť malo a má. Táto téma je vynikajúco spracovaná tu: https://referaty.centrum.sk/prakticke-pomocky/soc/9440/?page=0  

Odporúčam si tento referát prečítať celý. Prečo? Lebo (to už budem hojne využívať citácie z predmetného referátu, ba doslova kopírovať celé odseky. Hrubo zvýraznené časti som zvýraznil ja, pretože majú význam nielen pre túto mimoriadnu časť, ale aj pre celú sériu o MČT.):

„…v časoch po založení Matice slovenskej v minulom storočí sa o tom začalo písať. Vtedajší Slováci – národovci sa prihlásili k cyrilo-metodskej tradícii. No tento historický pohyb udusila plánovitá maďarizácia…

V odbornej i populárno – vedeckej literatúre je to zamotané neodborným postupom aj zámerným spochybňovaním vedcov vychovaných v duchu pozitivizmu (protikresťanskom).
Skúmať cirkevné dejiny 9. storočia predpokladá poznať termíny, ktoré cirkev vo svojej praxi užívala. Nielen slovne, ale najmä po obradovej stránke. Merať a posudzovať 9. storočie laickým pohľadom je nevedecké… Preto dodnes nemáme solídne dejiny gréckokatolíkov. Takýto historický elán potrebuje historický výskum starého Uhorska a vatikánskych archívov. Poúnijné fondy z archívu Urbaniány sú už vyexcerpované. A preto si myslím, že to, čo je naše, si treba aj obrániť. Veď nenadarmo Cyril a Metod zostavili pre našich predkov jazyk a liturgiu blízku reči našich predkov, ktorí dovtedy boli pre okolité národy pohanským národom. Ja som gréckokatolík a veľmi rád poznávam svoju identitu a chcem, aby ju spoznali aj tí, čo sú tiež gréckokatolíci a ešte nevedia, alebo si mýlia svoju identitu. Nech táto moja práca im všetkým poslúži na to, aby vedeli, že tá naša minulosť je pestrá a bohatá. Chráňme si, čo je naše a nedopusťme, aby ešte po tom všetkom túto našu identitu niekto popieral, ako to bolo doteraz a je žiaľ i v dnešnej dobe napriek toľkým dôkazom.“

Aj keď autor, teraz už pravdepodobne grécko-katolícky kňaz, mal na mysli predovšetkým liturgickú grécko-katolícku identitu, a prezentuje svoj pohľad  – grécko-katolícky cirkevný pohľad na predmetnú tému, tak je to pohľad v mnohom odlišný od pohľadu oficiálnej histórie sformovanej na podklade pohľadu prívržencov latinskej liturgie, a jeho referát navyše v podstate korešponduje s modelom Sacrum Romanum Imperium-Ρωμαική Αυτοκρατορία, odprezentovaným v časti šiestej a interpretáciou súdobých udalostí v Byzantskej ríši, z ktorých na ilustráciu uvádzam  toto: 

„novým patriarchom sa stal Fótiom (mimochod profesor Cyrila-Konštantína). Rímsky pápež Mikuláš I. najprv uznal Fótia, ale neskôr zmenil názor a Fótia v roku 863 vyhlásil za zosadeného. Fótios na oplátku roku 867 pápeža exkomunikoval. Spor pokračoval aj po smrti Mikuláša I. až do smrti Michala III. a následného vyhnania Fótia (867). V pozadí uvedeného cirkevného rozkolu stál súboj medzi Rímom a Konštantínopolom o cirkevnú jurisdikciu na územiach Ilýrika, Kalábrie a Sicílie (Konštantínopol vliezol opätovne do Itálie, ktorá bola predurčená pod zvrchovanosť Svätej rímskej ríše) a začínajúci sa súboj o vplyv na nedávno pokresťančených slovanských územiach (najmä na Veľkej Morave a v Bulharsku). V roku 862 sa veľkomoravský vládca Rastislav, potom čo neuspel u pápeža v Ríme, obrátil na Carihrad s prosbou o slovanských učiteľov a misionárov, na čo mu Carihrad s radosťou poslal svätého Konštantína (Cyrila) s bratom Metodom. (Konštantínopol opätovne porušil tabu, lebo Veľkú Maravu začali krstiť franskí misionári. Pápež síce následne povolil pôsobenie Konštantína a Metoda a staroslovienčinu ako liturgický jazyk, ale len na prechodné obdobie ako predprípravu pre latinskú liturgiu, pretože Veľká Marava bola príliš tvrdý oriešok.)… …Vyhnanie patriarchu Fotia, ktorý bojoval za nezávislosť byzantskej cirkvi bolo uznaním jurisdikcie Ríma nad Veľkou Moravou.“

„V čase príchodu misie na Moravu pýcha carihradského dvora proti Rímu naberala stúpajúci trend (laik Fócius v priebehu troch dní bol – mimo „prosobné dni“ – vysvätený na diakona, kňaza, biskupa)…

Aká liturgia sa používala na Veľkej Morave?
Veľkomoravské legendy a povesti [1] hovoria jasnou a presnou rečou: preložili Evanjeliár (perikopy na nedele a sviatky) a Apoštola (listy apoštolov). A keď prišli na Veľkú Moravu, Rastislav ich veľkolepo privítal, a odovzdal im prichystané stredisko – kláštor „Na Klimentku pri Osvětimanoch“ na západ od Starého Mesta. [2] Ide o veľmi praktické riešenie: Rastislav chcel mať vlastnú hierarchiu a pod právomocou Ríma. (vlastnú hierarchiu chcel a pod právomocou Ríma musel.) [3] Lebo Hadrián to nezabudol zdôrazniť, nakoľko jeho predchodca Mikuláš I. tvrdo bojoval o právomoci, ktoré Huni, Bulhari a Avari v Ilyriku a v Panómii svojou devastáciou krajov zlikvidovali. [4] Oni však (Cyril a Metod), keď poznali, že vaše kraje (moravské) patria Apoštolskej Stolici (patrili pod cirkevnú jurisdikciu Ríma) , proti kánonom nič neučinili, [5] ale prišli k nám a priniesli ostatky sv. Klimenta. Oni však dobre vedeli, kam patria relikvie sv. Klimenta. [6] Samotný Rastislav, keď nepochodil v Ríme, [7] muselo tam jeho posolstvo povedať, že sa obrátia na Carihrad. O tom sa zmieňujú nielen VMLP, [8] ale aj list Mikuláša I. Michalovi III., v ktorom pápež ho chváli, že našiel vhodných ľudí pre moravskú misiu. Tam sa uvádza, že vedeli o tom, že pôjdu do Carihradu. [9] Tu pasáž zámerne uvádzam, aby bolo dôkladne objasnenia problematika Byzantskej misie na Morave. „Lebo nielen u toho kňazského prestolu ste prosili učiteľa, ale aj u pobožného cisára [10] Michala III. . A poslal vám blahoslaveného filozofa Konštantína i s jeho bratom, keď sme my ešte nemohli“. Po príchode na Moravu a po ich privítaní, usadili sa na tichom mieste, vo vybudovanom kláštore na vŕšku u Osvětinam. [11] Na Morave pripravili preklad podľa carihradského úzu, Menológium služieb, Časoslov zo Žaltárom. Okrem toho aj celé evanjeliá a Skutky apoštolské. [12]
Zhrňujem : Prišli na Moravu, na ktorej franskí kňazi misionárčili ďalej. Preto aj tie dišputy vedené s nimi. Z Carihradu ani nemohli inú liturgiu priniesť a používať ako sv. Jána Zlatoústeho. Každá misia mala tú liturgiu, ktorá sa používala v ich krajine. Takto robili Nemci (Frankovia), tak to robili Vlasi (Itália). Tá, čo prišla „z Griek“ to nebola carihradská, ale dalmatínska.

Po násilnej smrti cisára Michala III. Bazil I. si pozval arcibiskupa Metóda do Carihradu, aby mal prehľad o misii na Morave. A od sv. Metoda prijal liturgické knihy v staroslovenskom jazyku a aj jedného kňaza a jedného diakona. A celkove nikde v historickom staroslovenskom materiáli sa liturgia ako sporný problém nespomína. Vychádza sa len z miesta legiend vo VMLP, kde sv. Metod pozýva Svätopluka na sviatok sv. Petra na liturgiu. Spisovatelia latinského obradu to prevrátili na populárnu frázu „pozval ho na omšu sv. Petra“ (to jest latinskú liturgiu), čiže podľa gréckeho, rítu „na liturgiu“ (sv. Petra). Jeden zachovalý preklad je zo 17. storočia. Kardinálny argument proti existencii a používaní liturgie sv. Petra (to jest latinskej liturgie) je v bule Inocenta IV. z roku 1243, ktorú poslal uhorskému kráľovi Belovi IV. po odchode Tatárov z Uhorska, keď sa život civilný aj cirkevný obnovoval. Tam jasne obraňuje všetkých príslušníkov gréckeho obradu (Slavi, Rasciani, Valachi, Hungari) a liturgie, keď tam píše, že to právo im udelil Hadrián II. a Ján VIII., pokiaľ ide o liturgickú reč a obrad. Má im napomáhať vo svojej krajine. A príslušníci gréckej cirkvi v Uhorsku používali aj za Metoda a jeho nástupcov i v rannom Uhorsku len tú liturgiu, ktorú aj dnes používame.  Spätne to platí až ku sv. Metodovi. Z toho vyplýva, že príslušníci gréckeho obradu majú v Ríme označenie „ Graeco – Catholici “ a používajú grécky obrad neporušene dodnes a liturgiu sv. Jána Zlatoústeho. Problém liturgie používanej na starej Morave a v Uhorsku považujem za rozriešený…

V literatúre často vyskakuje misia „iz Griek“. Bola to z gréckej Dalmácie. Ide o dalmatínskych mníchov, ktorí od čias sv. Hieronyma existujú dodnes. Meno glagolitae – dostali len v minulom storočí. Predtým mali stále len názov : caluger, calugeri (calugerius). V starom latinskom a gréckom spise je to termín na slovanských mníchov v Dalmácii pred sv. Benediktom. Potom prijali benediktínsku regulu, ale vzhľadom na grécky obrad ich evidovali len pod menom „calugeri (calugerii)“. Názov je spojený s menom mnícha Calugeros, ktorý z okolia Carihradu odišiel na púť k hrobom apoštolov (Konštantínova prvá bazilika). Cestou cez Dalmáciu sa stretol s týmito mníchmi, ktorí boli v kontakte so sv. Hieronymom. Ten sa narodil v pohraničnom dalmatínskom meste Stridone na hranici Ilyrika a Panónie, dnešná južná hranica Slovenska, ktoré patrilo už do Panónie. Staroveké národy, ktoré hovorili ilýrskou rečou sú: Géti, Dákovia, Trúci, Dardani, Tribali, Mýzijci, Panóni a Korutánci. Sasinek to vyexcerpoval z Herodota, Strabónia a Plínia Staršieho. Podrobne v „Slovesnosti“, Skalica 1863, s. 28.
Ilýrska reč sa objavuje aj pod novoobjavenou mozaikou sv. Cyrila a Metoda v Ríme v sieni Sixta V. (z roku 1589 – 1590). Ten, ako ostatní, je zobrazený ako veľký misionári a prekladatelia sv. Písma a má pod sebou epitaf: „Aliarum illyricarum literarum auctor. Autor inej (druhej) ilýrskej, čiže staroslovienskej abecedy. To je nový objav pre cirkevné dejiny ako aj pre slavistiku. (J. Hnilica: Svätí Cyril a Metod, Bratislava, 1990, s. 80).

Konštantín ani netušil, že moravské knieža Rastislav poslal posolstvo k pápežovi Mikulášovi l. s prosbou o vyslanie misie na Moravu. Tento pápež aj poslal zdvorilostný list cisárskemu dvoru, v ktorom prejavuje radosť, že Carihrad bol schopný vyhovieť Rastislavovi. Preto aj jeho nástupca Hadrián II. s radosťou konštatuje, že „aj keď sme v Ríme takého muža nemali (a boli u nás (Rastislavovi vyslanci)), vy ste im takého vydali (biskupa a učiteľa)“. A navyše svätí bratia vedeli, že sú na území rímskeho patriarchátu. Panónia v širšom zmysle sú všetky kraje pod oblúkom Karpát – od Dácie cez staré Slovensko a Moravu… Konštantín vedel, že v Dalmácii žijúci Sloveni majú svoje písmo (hlaholiku) už od čias sv. Hieronyma. A túto glagoliku („hranatú“ alebo „pologuľatú“) upravil, zosystemizoval a upravil do slovného veršíka: „Az, buki…“. Navyše pôvodne prvé písmeno zamenil znakom kríža. Dnes je to už takmer celé preskúmané. V Ríme pri renovácii v sieni Sixta V. po odstránení skríň a políc, našli nástenné fresky svätcov – zakladateľov abecedy, prekladateľov Biblie a veľkých misionárov. Tam je blažený Cyril vyobrazený ako biskup a pod obrazom je epitaf: „Toto je autor druhej illýrskej (slovienskej) abecedy.“  
Hieronymus Sophronius Eusebius sa narodil v hraničnom meste severného Ilyrika roku 340. Na vŕšku bol glagolský slovensko-dalmatínsky kláštor, kde sa naučil čítať a písať po glagolsky. (Toto je v rozpore s vyššie uvedeným „Sloveni majú svoje písmo (hlaholiku) už od čias sv. Hieronyma“

Sú dve možnosti: glagol – hlaholika (zjednodušená pôvodná bukvica) už bola vytvorená pred sv. Hieronymom, alebo sv. Hieronym sa naučil písať a čítať bukvicu a bol prvý, ktorý zjednodušil bukvicu Slovenov do hlaholiky, tú následne upravil Konštantín a tá bola neskôr prepracovaná do cyriliky. Treťou možnosťou je, že hlaholika a bukvica existovali paralelne  vedľa seba, ako teraz napr. srbský a slovenský jazyk s vlastnými písmami, a upravenú hlaholiku priniesol Konštantín s Metodom na územie Rastislavovej Veľkej Maravy.)

Tento svätec, ktorého si Chorváti uctievajú ako svojho národného svätca slovienského pôvodu, bol vzdelaný aj v latinskom i v gréckom jazyku. Preložil Zemepis sveta (Geographia) od Aethica do latinského a sloviensko-dalmatínskeho jazyka, ako to píše sv. Virgil, soľnohradský biskup (r. 800) v dodatku ku latinskému textu Zemepisu sveta, lebo tam uviedol aj túto starú glagoliku.  
On preložil aj Sväté písmo do spisovnej latinčiny (Vulgata z pôvodnej Italiky) a do slovienskej dalmatčiny. („.. et s. Hieronymi translatoris, interpretisque sacre Scripture de Ebraica in latinam et slavonicam linguas…“ – Zakladajúca listina pražského kláštora Emauzy na Slovanech). A tak túto kapitolu môžeme ešte doplniť zachovanými glagolskými pamiatkami zo sinajského kláštora sv. Kataríny (Egypt), z Jeruzalema a z kláštornej republiky Atos. Všetky sú napísané dalmatínskou hlaholikou, lebo na Sinaj odišla glagolská misia okolo r.1000 a podobne aj do Jeruzalema a na Atos. Boli tam až do r. 1200, keď križiaci obsadili Carihrad, polatinčili ho a vyvolali veľkú nenávisť voči Rímu.

Po benediktínoch, za krízy tejto rehole na konci prvej polovice 13. storočia, nastúpili františkáni. Tí držali túto tradíciu, po glagolsky slúžili veriacim nielen v Dalmácii, ale aj ostatnom Chorvátsku, Bosne – Hercegovine ako aj vo Valachii (po pripojení k Uhorsku), v južnom Slovinsku ako aj v Sedmohradoch a Sabolčskej župe (Hajdudore), kam sa Chorváti, Srbi, Bosniaci presťahovali pred tureckou vojenskou expanziou. Ani dalmatínski benediktíni neboli vedení vo svojom centre na Monte Cassine ako „monachi benedictini“ podobne spomínaní františkáni, ale podľa starého predbenediktínskeho pomenovania „calugeri“. A v celej latinskej spisbe majú aj explikáciu: calugeri – monachi greco – catholici. To môžeme sledovať pred r. 1000 ako aj po ňom. A tak môžeme skonštatovať že, glagolika je staršia ako blažený Filozof Konštantín (a možno aj staršia než sv. Hieronym). On (Konštantín) sa preslávil tým, že na používanie tejto abecedy sformuloval solúnsky slovienský dialekt ako spisovný jazyk. Upravil preň gramatiku a štylistiku, a to podľa vybrúsenej spisovnej gréčtiny tých čias…

Aeneas Silvus: „hovorí“, že Cyril, keď sa v Ríme zdržiaval, prosil rímskeho pápeža, aby mohol užívať sloviensky jazyk u toho ľudu, ktorý pokrstil. O tejto veci, keď vo svätom zasadaní sa rokovalo – a nemálo odporcov bolo, že bolo počuť hlas akoby z neba poslaný: „Každý duch chváľ Hospodina a každý jazyk dobroreč jemu!“ a preto dali Cyrilovi „dovolenie“. (Či už to bol skutočne hlas Hospodina, alebo Ni(e)koho, čo sa na Boha zahral, je vo výsledku jedno – sloviensky jazyk sa naďalej dlhodobo udržal aj v cirkevnej liturgii na našom území – a to je hlavné.)

Či bol Konštantín – Filozof biskupom. Odpoveď je jednoduchá: „bol“! Jednoducho preto, že Rastislav žiadal v Ríme aj v Carihrade biskupa a učiteľa. Nejde o dve osoby, ale len o jednu : v miestnej biskupskej cirkvi (eparchia) iba biskup je učiteľom božieho ľudu. Na to má „učiteľskú katedru“. Na misijné cesty do toho – ktorého kniežactva alebo kráľovstva posielali patriarcháty biskupa, ktorý zo svojimi pomocníkmi (kňazmi, diakonmi, mníchmi) učí pohanov, zoznamuje ich z kresťanským učením a spravidla sa stava prvým biskupom a arcibiskupom, ak je to územie toho patriarchátu, alebo s ním susediacim, ktoré misiu vyslalo (napr. sv. Bonifác, sv. Benedikt „anglický“ ap.). Ak misijné územie patrilo inému patriarchátu, tak tam mohol „cudzí“ biskup – učiteľ pôsobiť podľa starodávneho zvyku len tri roky a potom musel ísť na návštevu, alebo k patriarchovi, alebo k hraničnému arcibiskupovi.  Takto bolo aj s carihradskou misiou: išli do najbližšieho patriarchálneho sídla v Akvileji a potom do Ríma, lebo boli na území latinského patriarchátu. Konštantín – Filozof bol konsekrovaný za biskupa „in sacerdotium = episkopstvo = popovstvo“. Na kňaza nikoho nekonsekrujú len ordinujú „in presbyterum = sviaščenik, kňaz. (základy tejto vnútornej cirkevnej reguly položil Konštantínopolský koncil v roku 381 v Druhom kánone.) Biskup má apoštolskú moc svätiť kňaza pre sviatostnú službu (liturgia, spoveď, pomazanie nemocných) a ostatné na služby (službu) svätí len diakonov.
Konštantín – Filozof bol biskupom aj vzhľadom na tradíciu: v balkánskom slovanskom prostredí len jeho ako biskupa zobrazovali (Ochrid , Pliska, Trnovo ap.) a nie Metoda, lebo ten bol konsekrovaný „in sacerdotium“ – popovstvo, episkopstvo [3] v Ríme. Preto ho po roku 1050 negovali ako slúžiaceho latinskému biskupovi – pápežovi.
Navyše veriaci – stádo sa zveruje len biskupovi. Pretože pápež Mikuláš I. vedel, že z Ríma idú prosiť o biskupa – učiteľa do Carihradu, a tým bral na vedomie, že ak Carihrad má požadovaného muža (biskupa, znajúceho sloviensky jazyk), tak tam bude pôsobiť, ale nebude tam zriaďovať biskupstvo (eparchiu). Doklad o tom je vo Veľkomoravských legendách. V Carihrade a v Bulharsku Konštantína – Filozofa vyobrazovali v chrámoch ako biskupa. To isté je aj v Ríme. Dokumentácia o jeho biskupskej hodnosti je zhrnutá v Krásnobrodskom zborníku, I, 1996 1 – 2. Argumenty sa dajú zhrnúť v časovej následnosti:

a/ Každý cirkevný vyslanec oboch cirkvi (rímskej a carihradskej) bol pred svojou misiou konsekrovaný na biskupa a neraz povýšený na arcibiskupa, alebo poverený legátstvom. To sa praktizuje dodnes: exarchovia Carihradu a Moskvy pre západnú Európu sú pred odchodom na miesto určenia konserkovaní na biskupov.

b/ Pápež Mikuláš I. vo svojom liste do Carihradu píše, že Rastislavovo posolstvo v Ríme tiež požadovalo „biskupa a učiteľa“…, ale my sme tu v (Ríme) takého nemali. V liste vyjadruje radosť, že v Carihrade „takého“ mali (biskupa a učiteľa).

c/ Preto blažený Cyril na smrteľnej posteli sa modlí za „stádo“, ktoré mu Boh zveril. Z textu sa dá vyčítať aj to, že v Ríme (kde bolo centrum jurisdikcie pre Panóniu a Moravu) ho menovali za biskupa pre tie kraje. Len v Ríme mu mohli zveriť „stádo“. Lebo len biskup je pastier veriacich svojej eparchie, čiže stáda.

d/ Rímska tradícia po celý stredovek ctila si Cyrila ako biskupa. Tak isto i balkánska tradícia si ho uctieva od začiatku ako biskupa. Fresky pápežov a sv. Cyrila v katedrále sv. Sofie (v Ochride) uprostred východných svätých zachycujú hlavné problémy z doby 11. storočia v čase okolo rozkolu (1050). (viď. vyobrazenie sv. Cyrila z Ochridu, ktoré sa našlo pri obnove tohto soboru za pomoci Unesca v roku 1953, podobne aj vyobrazenie sv. Cyrila v sieni Sixta V. (V knihe Jána Hnilicu, Svätí Cyril a Metod, Bratislava, 1990).

e/ V liste, ktorý píše Michal III. Rastislavovi na Moravu, sa píše vo veľkolepom štýle vzhľadom na postavenie hlavy misie takto: „a zanecháš (Rastislav) pamiatku svoju budúcim rodom ako veľký cisár Konštantín“.

Obyčajný kňaz by nebol hodný viesť takú misiu s takým – v liste – zdôrazneným účinkom.(Aby sme tomu rozumeli: Len biskup mohol viesť misie. No, Konštantín bol biskupom podľa carihradskej liturgie a v carihradskej jurisdikcii, a územie Veľkej Maravy spadalo pod jurisdikciu Ríma – pápeža. Preto Konštantím mohol na jej území ako biskup carihradskej jurisdikcie pôsobiť len ako misionár, no nemal právo tam zakladať biskupstvá. Preto bol aj v Ríme vysvätený za biskupa, aby tieto biskupstvá grécko-katolíckej liturgie, mohli byť na území Veľkej Maravy ním aj zakladané. Biskupstvo Konštantína, spadajúce pod jurisdikciu carihradského patriarchu a cisára umožňovalo misijnú činnosť v staroslovienskom liturgickom jazyku a biskupstvo spadajúce pod jurisdikciu Ríma dovoľovalo na tejto misijnej ceste aj zakladať biskupstvá. Latinská liturgia bola totižto v tomto období vojen s Frankami pre Veľkú Maravu nepriechodná, takže sa zvolilo toto riešenie, navyše to bol aj jeden z krokov „divide et impera“, keď sa pomerne ucelené slovanské etnikum časom rozdelilo do dvoch liturgických táborov: podporovateľov „latiníkov“ a podporovateľov „grékov“, čo v budúcnosti vyvolalo nemalo vnútrospoločenských svárov.

Pri tomto probléme, ktorý súvisí s gréckou cirkevnou identitou, treba sa ponoriť do prameňov, ktoré túto cirkev Metodovu označujú za gréckeho obradu (graeci ritus) a veriacich tohto obradu (Slovákov, Maďarov, Rumunov a Srbov) pomenúvajú ako „graeco – catholicos“. V porovnaní s príslušníkmi latinského obradu sú terminovaní (obyčajne súhrne) ako: „Graeci et Latini“. Ak len trocha v duchu cirkvi uvažujeme nad činnosťou sv. Metoda a následne nad posolstvom Mojmíra II. do Ríma zo žiadosťou o vysvätenie nových biskupov, pochopíme závažnosť politickej a náboženskej situácie moravskej ríše. Zo západu neustále útočia Nemci v snahe dostať Moravu do vazalského – poplatného vzťahu (ročné poplatky v zlate, striebre, voloch) a z východu staromaďarské kmene, huckané proti Morave nemeckým cisárom Arnulfom. Vysvätenie štyroch nových biskupov pre moravskú dŕžavu a povýšenie jedného z nich na arcibiskupa znamenalo cirkevnú provinciu (to jest vlastnú cirkevnú hierarchiu – v tomto období panovník rozhodoval o tom, kto na jeho území bude biskupom a kto nie. Vysväcovala ho cirkevná moc, ale do úradu uvádzala svetská – takto chcel Rastislav a Mojmír II. mať aspoň personálne cirkevnú hierarchiu na svojom území vo vlastných rukách a eliminovať zjavných agentov cudzej moci v podobe franských a neskôr nemeckých misionárov a kňazov latinskej liturgie. Oni chápali, že rozšíreniu kresťanstva sa neubránia, tak tento trend chceli mať aspoň zo svetskej stránky moci pod kontrolou.) Títo biskupi vzhľadom na tradíciu a rozšírenie teritória sa usadili do centier kniežactiev: Staré Mesto, Nitra, Krakov a na východe Spiš, Mukačevo, Jáger. To pokračovalo (s označením sídel kvôli vojne) celé 9. a 10. storočie. Keď sa stabilizovala situácia v rannom Uhorsku na konci desiateho storočia (Gejzov dvor v Zadunajsku), dochádza k novým komplikáciám a intrigám na cirkevnom poli.

Autor tohto referátu je síce znalý cirkevných dejín, no vo svetských tápa, a preto jeho následný text je potrebné uviesť na správnu mieru.

Gejzov syn Štefan je stredobodom záujmu budúceho nemeckého cisára Otta III. Ten spoluštudoval zo slavníkovským Vojtechom na katedrálnej škole v Magdeburgu. Cisár videl, že mocensky neovládne ani Čechy, ani Poľsko, ani Uhorsko. „Drang nach Osten“ – prenikanie na východ bolo zastavené. Preto sa pokúšal aspoň oslabiť grécku Cirkev v Čechách, na Morave, v Poľsku a v Uhorsku latinizáciou prostredia. Aby Uhorsko malo priateľa zo strany Nemcov, ponúkol cisárov otec Henrich II. svoju dcéru Štefanovi za manželku, ale pod podmienkou, že obradove sa „obráti“ a zriadi latinské biskupstvá namiesto gréckych a väčšinové obyvateľstvo gréckeho obradu podriadi latinským biskupom. On to všetko vykonal medzi nástupom na miesto budúceho kráľa roku 998 – 1000. Roku 1000 po splnení požiadaviek bola svadba s kňažnou Gizelou a zároveň pápež ho dal korunovať za kráľa v Ostrihome arcibiskupom. Sám Štefan mal kresťanských rodičov gréckeho obradu. V tom si uhorskí historici neodporujú. Nedá sa ani predpokladať, žeby nebol pokrstený a pobirmovaný (pomazaný myrom) podľa gréckeho obradu. Pražský biskup ho len „nanovo“ birmoval, aby bol pre cisára doklad, že sa už „obrátil“ („cum se converteret“). Prijal latinskú formu svojho mena Stephanus. Bolo to len do latinčiny preložené jeho pôvodné krstné slovanské meno: Stephanus = Venceslav (Vác, Vaik). Keď Vojtech prišiel do Ostrihomu, Štefan mal už 14 rokov.

Po prvé, priateľa zo strany Nemcov v situácii, keď už úspešne latinizované Čechy Přemyslovcov okupovali severozápadné oblasti Slovenska a zo severu hrozila hrozba expanzie latinizovaného Poľska, chcel mať Gejza sám, a tak využil aktuálne vyhrotenú situáciu medzi bavorským vojvodom a Svätou rímskou ríšou. Po druhé, Gizelin otec Henrich II. nebol otcom cisára Otta III. a už vôbec nie jeho priateľom, ale v určitom období jeho únoscom a väzniteľom. Netreba si pliesť Henricha II. bavorského vojvodu a Gizelinho otca s neskorším cisárom Svätej rímskej ríše Henrichom II, ktorý nastúpil po smrti Otta III.. Po tretie, svadba bola už v roku 995, a nie až v roku 1000, inak by súčasť Gizelinho vena – teutónski rytieri nemohli bojovať na strane Štefana v roku 998 proti Kopáňovi. S konvertáciou Vaika na latinskú liturgiu, ako podmienkou svadby, súhlasím. Takisto súhlasím s tým, že Vaikovi rodičia a aj on boli pokrstení v gréckom obrade. V danej dobe bolo nemysliteľné, aby sa bez súhlasu panovníka šírilo kresťanstvo na jeho území a on sám by nebol kresťanom, o to viac, ak úspešná misijná činnosť prebehla ešte za vlády veľkomaravského kniežaťa Rastislava. Vyhnanie Metoda a jeho žiakov z Veľkej Maravy za čias Svätopluka len odrážalo dočasné obdobie rozporov medzi Carihradom a Rímom. 

Bol kráľ Štefan nepriateľ gréckeho obradu? Nebol, ani si to nemohol dovoliť kvôli vzbure šľachty a veriacich gréckeho obradu, ktorí na počiatku jeho kráľovania tvorili takmer 100% počtu všetkého (nie všetkého, ale kresťanského podielu) obyvateľstva. Vychádzal gréckej Cirkvi v ústrety. Bola to aj politická nevyhnutnosť. Oficiálne pod vplyvom cisára a svojej ženy (latinského obradu) nerobil nijaké násilie. To začalo až po jeho smrti, keď prišlo k rozkolu medzi východnou a západnou cirkvou (r. 1050 a následne) (a predovšetkým násilným zavádzaním latinských obradov už za vlády jeho nástupcu Petra Orseola, čo aj vyvolalo vzbury a povstania voči nemu). Rím začal upodozrievať kresťanov gréckeho obradu z možnej herézy. Preto aj Ján XIII. v roku 967 zriadil pražské biskupstvo len latinského obradu. Nechcel ani počuť, aby bolo gréckeho. Kráľ Štefan si ako u cisára tak aj u pápeža svojím prolatinským postojom získal sympatie a politickú podporu (a kráľovskú korunu pôvodne určenú pre poľského Boleslava Chrabrého.)  Týmto jeho postojom latinská Cirkev, aj keď len formálne, získala ďalšie kráľovstvo (a Štefan I. podporu Ríma voči poľskému agresorovi) . Svojmu synovi dal spísať zásady vládnutia. V nich sa aj dotkol obradov a veľmi výstižne: „Ktorý Grék by riadil Latiníkov podľa gréckych mravov ? A ktorý Latiník by riadil Grékov latinskými mravmi? Preto nasleduj moje zvyky, aby si doma medzi svojimi bol prvý a medzi cudzími vždy chválený“ (Išlo o obrad v krajine).  
K samostatnému zriaďovaniu biskupstiev sa historici nestavajú jednoznačne. Základný problém je v tom, že veriacich latinského obradu na počiatku bolo minimum a zväčša cudzinci (kňazi zo západu či juhu a nemeckí žoldnieri v službách Gejzu a Štefana). Podľa historikov sa biskupstvá zriaďovali len tam, kde pulzoval aktívny život gréckej cirkvi: a to boli silne zaľudnené oblasti okolo starých benediktínskych opátstiev s gréckym obradom (od čias sv. Metoda) : išlo o Vesprínske údolie (vesprínske opátsvo), bakoňské údolie (bokoň opátstvo – Stoličný Belehrad ), kláštor na rieke Maroš v Sedmohradoch (Čanádske a Varadínske biskupstvo), prilišký kláštor (Jágerské biskupstvo), zoborský kláštor (Nitrianske biskupstvo), pätikostolský kláštor (Pätikostolské biskupstvo – Pécs), sriemský kláštor (Báčske biskupstvo), vyšehradský kláštor (Ostrihomské biskupstvo). Mnohé kláštory boli (neskôr) polatinčené, mnohé zanikli v reformácii luteránskej a kalvínskej. Často opáti mali celé údolia s dedinami na starosti po cirkevnej stránke, aby sa nešírili bludy a nepestovali staré povery a zvyky.

Kráľ Štefan zakladal kláštory s benediktínskou regulou a gréckym obradom. Aj toľko spochybňovaná zakladajúca listina ženského kláštora vo vesprínskom údolí za mestom je jasná, keď celú skutočnosť skúmame. Listina bola napísaná v gréckom jazyku. Mníšky sú pomenované ako grécke. Neišlo iste o Grékyne, ale o benediktínky. Pomenovanie veriacich, alebo kláštora, mníchov a mníšok s titulom graecus, graecum sa vzťahuje vždy len na grécky obrad. Keď si prečítame históriu takzvaného kláštora, vidíme, že mníšky sa kráľovi odmenili darmi: vyšili mu parádny kráľovsky plášť (kepény) a krížom naň aj štólu (epitrachil) s citátmi zo žalmov a na meštek (peniaze) takisto vyšili modlitbu, ale v cirkevnoslovanskej reči a cyrilikou… Nečudo, že po návrate kráľovských klenotov do Budapešti v roku 1972 a po následnej konzervácii bolo na budínskom hrade v klenotníci sprístupnené všetko okrem mešteka a plášťa na ktorých sú tie cyrilské texty. Úradná sprava znela v tom duchu, že neznášajú svetlo. Nezverejnili ani fotografie, (lebo je to zamerané proti Slovákom)…

Kráľ Štefan nielen v Carihrade, ale aj v Jeruzaleme dal postaviť pre pútnikov hospice. Aj v Ríme dal postaviť komplex budov, kde pútnici mali útulok a kde boli uhorskí kňazi latinského obradu. „In ea porro ecclesia principi apostolorum sacra natio Hungara ritu Latino ministrabat certo sacerdotum et clericorum numero definito, quem at Regis nutum supplebant alii, quoties aliis aut mori aut in patriam reverti contigisset. Fuit quidem ea in re praecipius Stephanus scopus, divini cultus propogatio, sed etiam avebant suos graecis literis eruditos Hungariam illustrare, non secus ac qui Romae operam dabat.” Zmysel: Kráľ Štefan sa radoval z gréckych kňazov (slovanských), ktorí doma Uhorsko vzdelávali, tak sa aj radoval z toho, že tí, ktorých poslal do Ríma, sa vzdelávali v latinčine. (Radoval ako radoval, skôr to bola v kontexte doby a cirkevnej jurisdikcie Ríma nevyhnutnosť a štátnická prezieravosť.)

Tento beh života gréckej Cirkvi v Uhorsku napriek občasným výpadom trval dve storočia. Väčšina kráľov v 11. a 12. storočí boli politicky probyzantskí: Štefan I., Belo I., Ladislav, Štefan II., Belo II., Gejza II., Štefan II., Belo III. a Imrich. (Zvlášť Belo III. ktorý bol v mladosti vychovávaný na byzantskom dvore.) Na konci 11. storočia „grécka viera“ ako „stará viera“ (aj „Metodiáni“) je tak zakorenená a určujúca, že aj kráľ trval na tom, aby cirkevné sviatky a pôsty sa dodržiavali podľa staroslovienského (vtedy už vyše dvesto rokov) gréckeho obradu. Uhorskí králi boli priateľmi gréckeho obradu v Uhorsku. V uhorskej Cirkvi gréckeho obradu najpočetnejšou národnosťou boli Slováci. Preto aj Maďari si svoj politický, náboženský, vojenský, remeselnícky a jedálenský slovník doplnili len od Slovákov. Nielen mesiace, ktoré Slováci mali len v latinskej reči (doklad, že tu žili pod Kvádmi za Rimanov), ale aj dni týždňa nemajú pôvodne maďarské, ale slovenské, upravené podľa maďarskej výslovnosti: szerda, péntek, szombat. Nedeľu si ponechali svoju, lebo si na siedmy deň ako kočovníci robili a chodili na trhy: vasárnap (trhový deň). Slovenský názov „nedeľa“ je totiž prastarý a pohanský, keď Slovieni žili pod nadvládou cudzích národov, tak odpočívali. Bol to deň odpočinku, keď sa „nedelalo“. Nečudo, že o Uhroch za Belu I. v uhorskej latinskej kronike píše kronikár Šimon z Kézy, že neboli ani pohanmi ani kresťanmi. Pojem „kresťan“ (christianus) si latiníci prisvojili pre seba. Na konci 11. storočia bojovné stanoviská rímskej Cirkvi proti Carihradu si osvojovali aj poprední muži v uhorskej cirkvi v latinskom obrade. V tom čase už bolo v Carihrade a v Ríme heslom: „Kto nepočúva Cirkev (carihradskú), nech je ako pohan a verejný hriešnik“ (anatéma) a v Ríme podobne! A tak, keď čítame východného historika, tak v Uhorsku vidíme kopy „pohanov a verejných hriešnikov“. Ak čítame latinských historikov, tak na východe sa to veselo hemží len samými pohanmi a rozkolníkmi, nekresťanmi. Jediné, čo popudzovalo veriacich gréckeho obradu, bolo prinucovanie platiť desiatok latinskému biskupovi. To bolo proti starodávnym zvyklostiam. Nečudo, že keď umrel kráľ Štefan a nastúpil po ňom Peter, syn jeho sestry, vydatej do Itálie, prišlo ku vzbure. Peter ako latiník a Ital doviedol so sestrou veľké mužstvo šľachty a kňazov i mníchov latinského obradu. Žiadal dodržať „latinský poriadok“. Preto poprední ľudia z južného starého Slovenska vyslali do Kyjeva posolstvo za Belom (v exile), aby prišiel za kráľa.

No medzitým už vypukla „pohanská vzbura“, ktorá nielen zmietla latiníkov z mocenskej roviny, ale poničila aj latinské chrámy činovníkov včítane biskupov (čanadský Gelert, nitiriansky biskup). Všetci domáci a zahraniční latinskí historici to označovali za uhorskú „pohanskú“ vzburu. Samozrejme, že zveličovali, lebo v Uhorsku v roku 1040 už pohanov nebolo. Išlo len o príslušníkov gréckeho obradu. (to nie je až tak celkom pravda, pretože nielen medzi Staromaďarmi, ale aj medzi Slovákmi sa pohanské zvyky ešte veľmi dlho, ku koncu arpádovskej dynastie už len potajme, udržiavali. Dokonca kvôli podpore pohanstva Ladislavom IV. Kumánskym pápežský legát Filip po nedodržaní Ladislavových sľubov, nevidiac inú možnosť, vyhlásil nad krajinou interdikt a kráľa exkomunikoval z cirkvi.)

Štvrtý lateránsky snem (v roku 1215 v Ríme https://sk.wikipedia.org/wiki/%C5%A0tvrt%C3%BD_later%C3%A1nsky_koncil ) pritvrdil prax latinskej Cirkvi, lebo vyhlásil „prednosť“ (praestantia ritus) latinského obradu. V 9. kánone sa výslovne tvrdí, že na území latinského biskupstva nemôže byť učenie iného katolíckeho biskupstva. Veriaci s vedením iného katolíckeho obradu musia byť podriadení latinským biskupom a ich prostredníctvom Svätej stolici v Ríme. Ten „passus“ sa opakuje aj v bule Inocenta IV. r. 1243 uhorskému kráľovi Bélovi IV. Desiatky sa vyberali tvrdo aj za Ľudovíta Veľkého, lebo Anjuovci prišli takisto z juhu, z Neapola a pokračovali v latinizácii. Definitívne tieto desiatky v Uhorsku v „stredoveku“ zarazil až kráľ Matej na krajinskom sneme. Konečne zákonom boli oslobodení od tohto zdierania.

V 12. storočí, hneď na začiatku, nový panovník Koloman (1095-1116) uviedol latinského biskupa do slovenského priestoru vo Veľkom Varadíne, rodáka z dnešného Belgicka. Ten zakrátko sa rozhodol pre tvrdý postup. V tých dedinách, kde zemepáni prešli na latinský obrad, začal stavať latinské kostoly v románskom slohu (s dreveným stropom), bez veže a s drevenou zvonicou blízko kostola. Na to pozval murárov a majstrov z troch stavebných hút (firiem):
Z Benátska, Padovy a Florencie. V kráľovi mal veľkého pomocníka, ten sa pôvodne chystal na latinskú cirkevnú dráhu. Navyše sa oženil s Francúzskou a s tou prišiel nový zástup latiníkov. Koloman chcel reformovať Uhorsko podľa západného vzoru, preto vydal aj prepracovaný a doplnený krajinský zákonník – Kniha zákonov…

Autor v závere svoj referát zhrňuje takto: Počiatky kresťanstva na území našej vlasti sú spojené s misiou svätých bratov Cyrila a Metoda. Kresťanstvo východného obradu, ktoré naši predkovia, starí Slováci – Slovieni, prijali v 9. storočí je charakterizované vernosťou tradíciám a duchovnému dedičstvu byzantskej cirkvi bytostne spätou s viditeľnou hlavou cirkvi s rímskym biskupom. Katolícka cirkev byzantského obradu v našej vlasti má viac ako 1100 históriu a jej životné osudy prešli počas stáročí rozličnými vývojovými etapami. Krátke obdobie nádejného rozkvetu cirkvi byzantského – staroslovienského obradu vo Veľkoslovanskej ríši v čase, keď jej prvý arcibiskup sv. Metod bol správcom lacnej provincie, bolo, žiaľ, násilne prerušené… Ďalší vývoj, ktorý sa v sfére kultúrno–náboženskej orientácie prostredníctvom latinského jazyka prioritne priklonil k západnej forme kresťanstva, postavil aj katolíkov byzantského obradu na našom území do novej situácie.
Dnešné kvalifikované lingvistické a zvlášť archeologické výskumy svedčia o tom, že územie, na ktorom žijeme, patrilo od začiatku 9. storočia Veľkomoravskej ríši. V dobe Cyrila a Metoda obyvateľstvo, predkovia dnešných Slovákov, bolo pokrstené v byzantskom obrade a staroslovienčinu považovalo za svoj liturgický jazyk. Pomery po rozpade Veľkomoravskej ríše, zvlášť vyhnanie Metodových žiakov a nástup uhorskej štátnosti neotriasli vo východnej časti ríše naším byzantsko–staroslovienskym kresťanstvom. Historické dôkazy na našom území stále viac potvrdzujú, že prevažná časť etnika, ktorá sa hlásila k dedičstvu východnej kresťanskej tradície, sa nikdy vedome neodklonila od jednoty s Apoštolskou Stolicou. Len vplyv neskorších migračných prúdov z Haliče, Volyňska, Bukoviny a Valašska vyvolal potrebu znovu proklamovať svoju trvalú katolicitu formou tzv. Užhorodskej únie (1646) a následných medziobradových dohôd. Prvý kontakt nášho územia s pravoslávím nastal v 13.–14. storočí, v čase, keď starouhorský kráľ Belo IV. sa pokúšal pripojiť k Uhorsku Haličské územie za Karpatami. Odtiaľ ho však vyhnali ako nepriateľa a s ním aj jeho prisluhovačov, ktorých potom usadil na slovenskom území v hornom Potisí. Takto sa na území Slovenska spojila – vliala do jednej Cirkvi tá časť obyvateľstva, ktorá mala svoj pôvod v 9.storočí z čias misie sv. Cyrila a Metoda a bola verná rímskej jurisdikcii s tou časťou obyvateľstva, ktorá sa do tejto oblasti prisťahovala s carihradskou jurisdikciou.

Každý národ si má chrániť svoje dedičstvo, ktoré dostáva od svojich predkov. Je to povinnosť aj naša, ktorá sa od nás žiada, aby to, čo tu vybudovali naši otcovia, sme aj bránili a zachovali pre ďalšie pokolenie tak, ako to zachovali aj pre nás naši predkovia. Bolo veľa tých, čo sa snažili našu identitu zničiť, ale aj tak sa im to nepodarilo, lebo vždy Boh našiel niekoho, cez koho tomu zabránil. Preto buďme hrdí na to, čo máme a bráňme si to, čo je naše. Veď to nás urobilo národom s kultúrou a históriou. Cyrilometodská tradícia je byzantská čo do obradu a zvykov, ale katolícka a neporušená rozkolmi.

Čo k tomu dodať a ako sa dívať na christianizačnú misiu Konštantína(Cyrila) a Metoda na našom území? Autor referátu to vystihol presne, aj keď primárne mal na mysli identitu liturgickú – grécko-katolícku, no jeho slová možno aplikovať aj všeobecne:

Bolo veľa tých, čo sa snažili našu identitu zničiť, ale aj tak sa im to nepodarilo, lebo vždy Boh našiel niekoho, cez koho tomu zabránil.

Mnohí budú namietať, že kresťanstvo zničilo našu pôvodnú védickú kultúru, že Cyril a Metod sprznili – zjednodušili naše pôvodné písmo – bukvicu, atď., atď..

Ak sa však pozrieme na ich misiu v kontexte doby a toho, že naši predkovia museli odolávať Drang nach Osten v réžii mocného expanzného tandemu Sacrum Romanum Imperium-Ρωμαική Αυτοκρατορία, pričom jeho oponent – védická Rus sa zmohla len na konceptuálne bezzubé odpovede za čias Imperium Romanum v podobe Atillových Hunov a za čias Arpádovcov  tzv. tatárskym vpádom, ktoré priniesli domácemu obyvateľstvu viac škody, než úžitku, a preto boli tieto reakcie Východu voči rozpínajúcemu sa Západu vnímané, ak nie priamo odmietavo, tak isto aspoň kontroverzne, tak osamotená Veľká Marava a neskôr Uhorsko v takejto mocenskej situácii dlhodobo nemohlo takejto presile odolať v priamej konfrontácii, a tak nezostávalo našim predkom nič iné, než “mimikrovať”.

Boh pomohol v tejto situácii našim predkom a našiel cestu skrze misiu Konštantína(Cyrila) a Metoda, ako si predĺžiť trvanie vlastnej kultúrnej identity aspoň o pár storočí. Pritom byzantská liturgia a jej benediktínske kláštory sa stali útočiskom a ukrytím nielen pre MARUšku z Joxovho článku, ale aj pre jej kňazstvo a pôvodné žrectvo.

V úvodnom článku som uviedol toto: „Biskupovi Jánovi tiež prekážalo, že Matúš Čák chránil Štefana, benediktínskeho opáta zo Skalky, ktorého biskup Ján exkomunikoval a postavil mimo rádu za to, že súc exkomunikovaný slúžil omše rovnako exkomunikovanému palatínovi Matúšovi.“ Všimnite si tú zvláštnu nelogickú štylizáciu: exkomunikoval za to, že súc exkomunikovaný… Vyvstáva otázka: „A za čo to bol vlastne opát Štefan prvykrát exkomunikovaný?“

Teraz už viete prečo. Opátstvo Štefana zo Skalky z čias Matúša Čáka bolo „mimikrovaním“ kňaza/žreca Veľkej Mary. To on zabezpečil ochranu pozostatkov Matúša Čáka Trenčianskeho svojou žreckou mocou tak, že doteraz neboli votrelcami odkryté a budú chránené dovtedy, pokiaľ Slovensko neobnoví vlastnú suverenitu a do vládnych funkcií nenastúpia skutoční potomkovia, podľa činov a skutkov, Svätopluka, Štefana a Matúša Čáka, vyvarujúc sa tých chýb, ktoré spravili oni. Podobným ukrytým kňazom predkresťanskej relígie bol aj tzv. baziliánsky (benediktínsky) mních Vata – údajne syn Štefana I., ktorý vyvolal tzv. Vatove povstania voči uzurpátorovi uhorského trónu Petrovi Orseolovi. V Telkibányi neďaleko Abaujváru (Abovho nového hradu) v Abovskej župe sú skutočne archeologické pozostatky kláštora tých čias.

Konštantín (Cyril) a Metod si skutočne zaslúžia, aby sme si 5.7. uctili ich pamiatku, pretože v danej dobe sa stali nevedomky Božím nástrojom pre našu záchranu. Neveríte?

„Z audiencie na carihradskom dvore po vypočutí moravského posolstva, „Odišiel teda Filozof a podľa obyčaje oddal sa modlitbe aj s inými pomocníkmi“. Čoskoro sa mu zjavil Boh, ktorý vypočúva modlitby svojich sluhov a ihneď zložil písmená a začal písať slová (Jánovho) evanjelia: „Iskoni be Slovo…“
Toto je typické miesto z Konštantínovho životopisu, keď Boh hneď „zasahuje“.“