Matúš Čák Trenčiansky – časť piata

Táto časť je priamym pokračovaním predošlej časti (https://oracle911blog.wordpress.com/2021/05/10/matus-cak-trenciansky-cast-stvrta/), ktorú som zakončil rokom 476, kedy formálne zanikla Západorímska ríša.

Formálne zanikla, v skutočnosti len prešla do ďalšej fázy transformácie, ktorá vzhľadom na úplne vyčerpaný expanzný potenciál pôvodného rímskeho spoločenstva, nadobudla kvalitatívne inú úroveň.

Dalo by sa povedať, že vznikol ďalší „triumvirát“ – tentokrát nie na úrovni osôb – adeptov na cisára, ale na úrovni národov – adeptov na pokračovateľov Západorímskej ríše, známej z neskoršieho obdobia pod názvom Svätá rímska ríša. Tento „triumvirát“ adeptov na pokračovateľov Západorímskej ríše (Vizigóti, Ostrogóti a Frankovia) sa vyznačoval určitým špecifikom oproti predošlým triumvirátom, kde to bolo viac-menej voľným konkurzom adeptov, pretože v určitej fáze Ni(e)kto začal favorizovať Frankov a priamymi riadiacimi zásahmi ničil ich konkurentov aj skrze vojenskú moc Východorímskej ríše. Z tohto „triumvirátu“ vyšli víťazne Frankovia najmä vďaka tomu, že prijali „Rímom“ – (Ni(e)kým preferovaný katolicizmus na rozdiel od Vizigótov a Ostrogótov, ktorí boli ariáni.

Arianizmus alebo ariánstvo je christologické učenie alexandrijského biskupa Areia, ktorý nepriznáva Kristovi rovnocennosť s Bohom. Roku 325 bolo odsúdené na prvom nicejskom koncile.(https://sk.wikipedia.org/wiki/Arianizmus). To preto z popudu Ni(e)koho zvolal ho rímsky cisár Konštantín I., s cieľom vyriešiť spor, ktorý sa v Alexandrii rozhorel okolo učenia istého kňaza Areia (lat. Arius), týkajúceho sa Ježišovej podstaty (prirodzenosti) a jeho vzťahu k Otcovi, a teda aj chápania Najsvätejšej Trojice. (Konkrétne išlo o to, či Ježišova prirodzenosť (gr. οὐσία [úsia]) je podobná (gr. ὁμοιούσιος [homoioúsios]; gr. όμοιος = podobný), čo tvrdil Arius (a čo aj zodpovedá skutočnosti), alebo rovnaká (gr. ὁμοούσιος [homoúsios]) ako Otcova) (ako to vo svojich plánoch potreboval Ni(e)kto). Konštantín(rozumej Ni(e)kto) mal totiž záujem na tom, aby kresťanstvo v jeho ríši predstavovalo akýsi stabilizujúci (a najmä expanzný) faktor. Koncilu sa zúčastnilo približne 200 až 318 biskupov, predovšetkým z východnej časti Rímskej ríše. Hoci počtom prevažovali ariánski biskupi, koncil sa skončil (dočasným) víťazstvom odporcov arianizmu a formuláciou tzv. Nicejského vyznania viery. Diskusiu totiž ukončil samotný cisár Konštantín, ktorý sa už predtým označil za „biskupa biskupov“, definíciou, že „Syn je jednej podstaty s Otcom“. No a tejto cisárovej autorite (podopretej mečmi a štítmi pretoriánov) sa tu napokon podvolili i ariánski biskupi. Kánony tohto koncilu predstavujú historicky prvé vieroučné rozhodnutia, schválené takýmto celocirkevným zhromaždením biskupov. Ich vážnosť, v porovnaní s akýmikoľvek dovtedajšími rozhodnutiami jednotlivých biskupov či provinčnýchsynod, umocňuje fakt, že sa pod nich podpísalo viac než 300 biskupov z celého, vtedy známeho kresťanského sveta. Cisár Konštantín vyhlásil, že sú záväzné pre celú cirkev na území jeho ríše. Prvý nicejský koncil sa považuje za vôbec prvý ekumenický koncil v dejinách cirkvi. V priebehu 4. storočia si cirkev začala postupne uvedomovať jeho mimoriadny význam. Vzhľadom na dôležitú úlohu, ktorú zohral v histórii raného kresťanstva, sa dokonca zvykne hovoriť o pred-nicejskej a po-nicejskej teológii. Po smrti cisára Konštantína v roku 337 sa však začali vyskytovať snahy spochybniť závery tohto koncilu. Kánony Prvého nicejského koncilu definitívne potvrdil v roku 381Prvý carihradský (konštantínopolský) koncil (https://sk.wikipedia.org/wiki/Prv%C3%BD_nicejsk%C3%BD_koncil)

To, že ariánstvo bolo skutočne nebezpečím pre katolicizmus ako budúci expanzívny ideologický nástroj, dokumentujú aj závery Prvého carihradského koncilu. V roku 380 sa cisári Gratianus a Theodosius I. (v tom istom roku 380 povýšil kresťanstvo z Ríma na povinné náboženstvo všetkých občanov a prvýkrát zákonom definoval pojem katolícky)  rozhodli zvolať koncil, ktorý by sa definitívne vysporiadal so stále vplyvnou ariánskou náukou a ktorý by taktiež rozhodol v kauze spornej voľby konštantínopolského patriarchuMaxima I. Kynika (stúpenca ariánstva). Koncil sa zišiel v máji roku 381 v konštantínopolskom chráme Hagia Irene a zúčastnilo sa ho 150 biskupov, všetci z východnej časti Rímskej ríše. Koncil bol ukončený 9. júla381. Cisár Theodosius, na žiadosť biskupov (isto biskupov?), vydal 30. júla381 edikt, ktorým oficiálne ratifikoval závery tohto koncilu.

Prvý kánon je namierený proti arianizmu a ďalším vtedajším herézam:Svätí otcovia, ktorí sa zišli v Konštantínopole, rozhodli: Vyznanie viery, prijaté tristoosemnástimi otcami na sneme v Nicei, ktorá leží v Bythínii, nech sa neodvoláva a zachováva bezo zmeny. Kliatba sa uvaľuje na akékoľvek kacírstvo, a to menovite: eunomiánov, ariánov, pneumatomachov, sabeliánov, marceliánov, fotiniánov a apolinariánov.“

Druhý kánon vymedzuje právomoci biskupov:Diecézni biskupi nie sú oprávnení uplatňovať svoje právomoci v cirkvách, ktoré ležia za hranicami ich diecéz, aby tak nevznikal v cirkvách zmätok… …Biskupi nie sú oprávnení prekračovať hranice svojej diecézy za účelom vykonania vysviacky alebo iného cirkevného úkonu, okrem prípadov, keby boli osobitne pozvaní. Rozumie sa, že, za súčasného dodržania tohto kánonu o cirkevných oblastiach, riadenie záležitostí cirkevných oblastí prislúcha snemu danej cirkevnej oblasti, ako to ustanovil už Nicejský koncil. Božie cirkvi barbarských národov, mimo Rímskeho impéria, sa spravujú podľa platných zvyklostí otcov.“ – týmto sa do budúcna už vopred zneutralizovalo šírenie ariánstva za hranice jedného biskupstva, či iných prúdov, nezodpovedajúcich oficiálnemu katolicizmu.

Tretí kánon ustanovuje, že konštantínopolskému biskupskému stolcu patrí, čo do cti a dôstojnosti, druhé miesto, hneď po rímskom biskupovi: „Konštantínopolskému biskupovi prislúcha čestné poradie hneď po rímskom biskupovi, pretože Konštantínopol je novým Rímom.(Τὸν μέν τοι Κωνσταντινουπόλεως ἐπίσκοπον ἔχειν τὰ πρεσβεῖα τῆς τιμῆς μετὰ τὸν τῆς Ῥώμης ἐπίσκοπον, διὰ τὸ εἶναι αὐτὴν νέαν Ῥώμην)“

Štvrtý kánon odsudzuje Maxima I. Kynika a jeho nasledovníkov:O Maximovi Kynikovi a nezákonnom čine, ktorého sa dopustil v Konštantínopole: Bez ohľadu na to, či Maximos bol biskupom alebo nie, vyhlasujú sa za neúčinné (neplatné) akékoľvek jeho ustanovenia týkajúce sa ktoréhokoľvek stupňa duchovného stavu, i všetko to, čo vykonal on alebo čo bolo vykonané pre neho.“

Z historického kontextu koncilu vyplýva, že druhý, tretí a štvrtý kánon mal predovšetkým oslabiť pozíciu Alexandrie, a predovšetkým podriadiť kresťanstvo v Imperii Romanorum rímskemu biskupovi (neskôr pápežovi) a definitívne presadiť katolicizmus, čo sa aj podarilo (https://sk.wikipedia.org/wiki/Prv%C3%BD_carihradsk%C3%BD_koncil ). Všetky neskoršie spory medzi východorímskymi (byzantskými) patriarchami a Rímom (pápežom) ohľadom viery boli len bitkami „nanajských chlapcov“ na vyvolanie zdania, že novokrstené národy majú na výber. Nie, nemajú, vždy to boli len rôzne strany tej istej mince. V podstate sa to dá povedať aj o všetkých neskorších kresťanských prúdoch, vrátane reformovaných cirkví, pretože všetky terajšie kresťanské cirkvi uznávajú závery prvých koncilov a podstatu nicejsko-carihradského vyznania viery, takže všetky sú v podstate katolícke, či už v zjavnej podobe: Katolicizmus – katolícka cirkev – patria sem 1 západná (Latinská cirkev) a 24 východných katolíckych cirkví (siedmych rôznych východných obradov, napr. byzantského, arménskeho…), alebo v nezjavnej podobe – stačí si len preklikať odkazy na tejto stránke: https://sk.wikipedia.org/wiki/Kres%C5%A5anstvo . Odlišnosti sú len v rituálnosti obradov a uznávanej hlavy cirkvi, či iných nepodstatných odlišnostiach.

Ariánstvo priamo podkopávalo expanzívnosť katolicizmu, nezodpovedalo plánom Ni(e)koho, preto muselo byť zničené nielen teologicky na úrovni viery, ale aj úrovni jeho nositeľov – to jest zničením kráľovstiev Vandalov, Vizigótov a Ostrogótov, vzniknuvších na bývalom území Západorímskej ríše a v podstate zaberajúcich, okrem malého územia salských Frankov a časti Gálie pod správou západorímskeho miestodržiteľa Syagriusa, ktorý sa udržal až do roku 486, celé jej teritórium (viď. mapky tu: https://sk.wikipedia.org/wiki/Ostrog%C3%B3tske_kr%C3%A1%C4%BEovstvo , https://sk.wikipedia.org/wiki/Vandali#/media/S%C3%BAbor:Mapa_stahovania_narodov.png)Navyše ich kráľovstvá (podobne ako Východorímska, neskôr. tzv. Byzantská ríša) zachovávali antický spôsob života, jeho vysokú životnú a vzdelanostnú úroveň. Pre bývalú Západorímsku ríšu však bol už predurčený iný model fungovania, ktorého nositeľom sa stala novovznikajúca Franská ríša. (Proces zničenia ariánstva a kráľovstiev jeho nositeľov dokumentuje vláda  cisára Justiniána I. https://sk.wikipedia.org/wiki/Justini%C3%A1n_I.)

Zakladateľom Franskej ríše bola kráľovská dynastia Merovejcov. Prvý historicky doložený reprezentant merovejskej dynastie bol Childerich I., syn polomýtického Merovea. Zo začiatku vládol v rímskej provincii „Druhého Belgicka“ v mene Rímskej ríše. Dejiny Merovejovcov sú poznačené prenikaním silnej kresťanskej kultúry do prostredia šľachty a progresívnym prienikom kresťanskej cirkvi na ich územie. Rýchla expanzia kráľovstva Frankov (lat. regnum francorum) bola uľahčená prijatím katolicizmu a zabezpečila moc galo-románskej aristokracie a katolíckej cirkvi na území Franskej ríše. Expanzia Franskej ríše, resp. kráľovskej dynastie Merovejcov v režime samoriadenia skončila za vlády Dagoberta I. prehratou bitkou so Slovanmi pri Wogastisburgu v roku 631/2. Touto prehratou bitkou sa pre Dagoberta I. a Merovejskú dynastiu začala séria neúspechov s následným úpadkom kráľovskej moci, ktorý pokračoval porážkou v bojoch proti Durynkom a Sasom. Autoritu dynastie podlomil ešte viac, keď súhlasil rozdeliť opäť ríšu medzi nedospelých synov, ktorí sa ocitli pod nadvládou majordómov. Posledné storočie vládnutia dynastie Merovejovcov znamená nástup politiky rodinnej aristokracie z Austrázie nazývané tiež ako “Pippinády”.  Toto vynútené rozdelenie ríše a vláda majordómov sú priame korekčné a stabilizačné zásahy Ni(e)koho s postupným odstránením kráľovskej dynastie Merovejcov. Dôvodom bol nielen koniec expanzie na východ (Veľká Morava) a sever (Sasi a Durynkovia), ale predovšetkým začiatok arabskej hrozby z juhu – prenikanie Arabov cez Pyreneje z Hispánie. V súvislosti s kráľovskou dynastiou Merovejcov je potrebné spomenúť pár závažných faktov: Merovejskí králi boli okrem svetskej moci držiteľmi určitej posvätnosti. Kráľovská svätosť sa vyjadrovala funkciami pridelenými kráľom Merovejovcov a prejavovala sa vo viacerých rituáloch. Z dôvodu vyššie spomenutej aktivity cirkvi sa u Frankov a iných germánskych kmeňov v 6. storočí, rozšíril zvyk získať inštitút kráľa cez pápežov. Takto vzniknutá potreba sprostredkovateľa kontaktu s Rímom vytvorila novú organizáciu politiky. Pápežské pomazanie posilňovalo ich majestát – toto si dobre zapamätajte, pretože tento fakt zohral veľmi dôležitú úlohu za vlády arpádovského kráľa Vajka – Štefana I.. Pomazaní králi tak potom mohli vytvárať okolo seba okruh kmeňového spoločenstva, lebo na základe dedičnosti a úradu držiteľa tradícií sa ich nový pomazaný majestát prenášal na ich kmeň hlavne čo sa týka prenosu vierovyznania, funkcie monarchu ako vládcu Frankov a v neposlednom rade aj jeho funkcia „jadra tradícií“. Toto všetko stmeľovalo jeho dvor, jeho bojovníkov a závislých lénnikov do jedného kompaktného národa. Kráľ bol považovaný za držiteľa tradícií, vlastnil všetku pôdu, on mal zoznam všetkých dobytých dŕžav a prideľoval ich svojim vazalom. Právo vyhlasovať vojnu a mier sú pôvodne božské. Pomazaný kráľ však preberá túto božskú funkciu a vyhlasuje sám vojnu aj mier. Tiež má právo tvorby zákonov. Koncentrácia týchto dvoch práv do jednej osoby bola uľahčená prijatím monoteistického náboženstva. Kresťanstvo a jeho jediný Boh zabezpečili nedeliteľnosť práva vykonávať kedysi oddelené právomoci. Posvätnosť kráľa je vyjadrená aj vo vlastníctve pôdy. Je to kráľ, ktorý určuje a kontroluje držbu pôdy. Prostredníctvom kláštorov a inštitúcie imunity napĺňa pokladne cirkvi z výnosov pôdy a táto sa modlí za jeho zdravie, a tým aj za jeho kráľovstvo. Takto to podáva oficiálna história: https://sk.wikipedia.org/wiki/Merovejovci . Avšak tá “určitá posvätnosť, ktorej držiteľmi boli Merovejskí králi”, môže mať súvis s posvätnosťou inou – traduje sa, že ich rodová línia je rodovou líniou Ježiša skrze Máriu Magdalénu (dosť o tom popísal Dan Brown v knihe “Da Vinciho kód” a ďalší autori v knihe “Svätý grál”, ktorá už je písaná viac dokumentárne než beletristicky). Priama vláda dynastie Merovejcov trvala len 176 rokov (463 – 639) – potom už boli pod kuratelou majordómov. Navyše už po smrti  Chlodovika I. v roku 511 začali túto dynastiu sprevádzať záhadné úmrtia jeho synov a vnukov, najmä potom, čo si dvaja z nich Chilperich I. a Sigebert I. zobrali za manželky vizigótske princezné Galswinthu a Brunhildu. Žeby hrozil prechod od katolicizmu k ariánstvu v tak sľubne expandujúcej ríši? Preto je na zváženie, či priamo Merovejskí králi, alebo majordómovia (uzurpátori moci vládnucí v mene Merovejcov) položili základy novej organizácie samoriadenia spoločnosti – feudalizmu, nahradivšiemu antický model. Feudalizmus so svojím systémom vazalstva (zaviazanosti šľachty – národnej „elity“) a prvej nezjavnej podoby otroctva (kráľ bol vlastník všetkej pôdy, takže aj navonok slobodní obyvatelia boli skrze pôdu všetci poddaní kráľovi) a centralizáciou svetskej moci v rukách absolutistického panovníka a centralizáciou náboženskej – ideologickej moci v rukách pápeža sa ukázal ako veľmi efektívny expanzívny nástroj voči okolitým kmeňovo organizovaným spoločenstvám, čo sa plne prejavilo jak za vlády dynastie Merovejcov, tak za vlády dynastie Karolovcov a najmä Karola Veľkého (768 – 814), ktorý rozšíril Franskú ríšu vo všetkých smeroch – na juhozápade prenikol za Pyreneje až po rieku Iber; na juhovýchode prenikol na Apeninský poloostrov, kde vytvoril po porážke Longobardov Talianske kráľovstvo a vymedzil územie pápežského štátu; na severe s nebývalou krutosťou „v ľavej ruke kríž v pravej ruke meč“ definitívne porazil a pokresťančil Sasov (a vytvoril z nich európskych „židov“ – expanzívne európske komando. Kým katolícke kňazstvo bolo cudzími agentmi a 5. kolónou v náboženskej a kultúrnej oblasti, tak Sasmi najmä po tatárskom vpáde obsadzované vyľudnené a novozakladané mestá v okolitých krajinách boli takými cudzími agentmi a 5. kolónou v hospodárskej oblasti, navyše fungovali podobne ako izolované židovské diaspóry – saskí kolonisti si vždy držali odstup od domorodého obyvateľstva aj vďaka ich umelo vytvorenému jazyku a boli vždy na strane kráľa, snažiaceho sa uzurpovať do svojich rúk viac moci, než to bolo v pôvodných zvyklostiach tej-ktorej krajiny (saské Košice sa svojho času tiež postavili v bitke pri Rozhanovciach na stranu uzurpátorského Karola I. Róberta a prispeli k porážke Matúša Čáka Trenčianskeho a Omodejovcov). Neskôr k tomu pribudol aj inštitút „židovskej“ – nemeckej manželky, predovšetkým vo vládnucích dynastiách); na východe porazil Avarov v Panónii.

Na Vianoce roku 800 pápež Lev III. korunoval Karola Veľkého v rímskej katedrále sv. Petra za cisára. Korunovácia spôsobila spočiatku napätie medzi Franskou ríšou a Byzanciou, ktoré neskôr prerástlo v ozbrojený boj. Byzancia napokon uznala Karolovu cisársku hodnosť (812). Odvtedy mal kresťanský svet dvoch cisárov a dve nezávislé (nezávislé na sebe) cisárstva: východné a západné. Karol I. Veľký (* 2. apríl 742/747/748 – † 28. január 814, Aachen, Franská ríša) bol kráľ Frankov (768814) a cisár Západu, tzn. Rímskej ríše, (800814) z rodu Karolovcov.

Týmto bola úspešne zavŕšená transformácia Západorímskej ríše, ktorá následne v oficiálnej histórii vystupovala už pod názvomSvätá rímska ríša – Sacrum Romanum Imperium  (https://sk.wikipedia.org/wiki/R%C3%ADmsko-nemeck%C3%A1_r%C3%AD%C5%A1a)

A aký vývoj prebehol od roku 476 vo Východorímskej ríši, neskôr viac známej pod názvom Byzantská ríša?

Byzantská ríša (iné názvy: Byzancia, Byzant, Byzantsko, pre rané obdobie: Východorímska ríša alebo Východorímske cisárstvo; obyvateľ Byz. ríše sa volá Byzantínec), je umelý názov pre východnú, gréckoorientálnu časť Rímskej ríše a pre nadväzujúci stredoveký štát. Táto ríša existovala medzi 3. stor./4. stor. po Kr. (tradične sa uvádza rok 395) a rokom 1453.

Sama seba chápala ako neprerušeného pokračovateľa Rímskej ríše a aj sa tak oficiálne nazývala. Oficiálny grécky názov štátu bol Ρωμαική Αυτοκρατορία (Romaiké Autokratoria, teda Rímska ríša), alebo Αυτοκρατορία των Ρωμαϊων (Autokratoria ton Romaion, Ríša Rimanov). Hlavným mestom bol Konštantínopol (dnešný Istanbul).

Byzantská ríša bola zmesou rímskeho štátnictva, gréckej kultúry a kresťanského náboženstva. Cisár (autokrator) bol fakticky neobmedzeným vládcom ríše a cirkvi (cézaropapizmus). Až do stredného stredoveku bola ríša kultúrne najvyspelejším štátom Európy aj islamského sveta. Základnými dvoma hodnotami ríše bolo kresťanstvo a „rímske“ občianstvo.

Najväčší rozmach a kultúrny rozkvet dosiahla ríša za cisára Justiniána I. (527 – 565), ktorý sa pokúsil obnoviť Rímsku ríšu v jej bývalých hraniciach – najmä znovu zjednotiť východorímske provincie s Itáliou, ktorú po páde Západorímskej ríše r. 476 obsadili Ostrogóti. Justiniánove plány však zostali neuskutočnené (pretože v plánoch Ni(e)koho Itália nebola zahrnutá do teritoriálneho územia Východorímskej, neskôr tzv. Byzantskej ríše. Hlavnou úlohou Justiniána I. bolo zlikvidovať ariánstvo ako nebezpečnú konkurenciu katolicizmu a likvidáciou kráľovstiev jeho vyznávačov (Vandali, Ostrogóti a Vizigóti) pomôcť rozmachu vznikajúcej Franskej ríše, čo aj Justinián I. splnil). Polstoročie, ktoré nasledovalo po jeho smrti vyplnili boje s útočiacimi Avarmi, Slovanmi, ale hlavne s Perzskou ríšou, ktorá ohrozovala samotnú existenciu Byzancie – s ňou sa definitívne vysporiadal cisár Herakleios. Cisár Hérakleios (610 – 640) musel čeliť nájazdom Avarov, Slovanov (Chorvátov, Srbov), Protobulharov a Peržanov a zachránil ríšu pred zánikom vďaka dôležitým vojensko-správnym reformám. Zaviedol (vtedy ešte len v Malej Ázii) zriadenie založené na themách (gr. thema): Roľníci dostali pozemky za dedičnú povinnú vojenskú službu a cudzí žoldnieri boli nahradení domácim profesionálnym vojskom, ktoré sa skladalo z thém. Thema označuje súčasne (a pôvodne) vojenský oddiel, ako aj (neskôr) správnu jednotku založenú na súčasnej vojenskej a správnej administratíve a riadené „stratégom“ (vojenským guvernérom). Toto zriadenie sa používalo až do 11. storočia a Herakleiovi umožnil poraziť napríklad Peržanov. Pri starobylom Ninive zasadil Peržanom roku 627 rozhodujúcu porážku. Peržania museli vydať Byzancii všetky dobyté územia, Arméniu, Mezopotámiu, Sýriu, Palestínu a Egypt, čo malo za následok obnovenie hraníc ríše na Eufrate, prepustiť zajatých bojovníkov a vydať ukradnutú relikviu. Roku 629 sa Hérakleios vrátil triumfálne do Konštantínopola. Svoje víťazstvo symbolicky dovŕšil o dva roky neskôr, keď dal v Jeruzaleme znovu slávnostne vztýčiť Kristov kríž. Odveký nepriateľ Rimanov bol definitívne porazený a končilo sa aj vrcholné obdobie moci Avarov. Porážka pred Konštantínopolom v roku 626 sa pre nich stala osudnou.

Cisár Herakleios však uskutočnil nielen dôležité stabilizačné vojensko-správne reformy, ale v plánoch Ni(e)koho ešte oveľa dôležitejšie reformy ohľadom zmeny charakteru ríše: Až do čias cisára Herakleia (610 – 641) možno ríšu aspoň v oficiálnom prejave charakterizovať ako latinskú. Jeho vláda bola spojená s transformáciou krajiny na kultúrne a jazykovo grécku ríšu. Došlo k helenizácii ríše – o. i. sa úradným jazykom stala gréčtina namiesto latinčiny. V ríši vznikla aj grécko-pravoslávna forma kresťanstva. Byzantínci sami seba nazývali Romaios (Riman) „christianos orthodox“, čiže pravoslávny kresťan.

Za vlády Herakleiových nástupcov sa bojovalo s Arabmi i Protobulharmi a nastal nový úpadok  ríše a aj cirkevný rozkol. Z osobného presvedčenia (isto osobného?) vydal cisár Lev III. roku 730 proti vôli patriarchu aj pápeža edikt, ktorým prikázal zničiť obrazy svätých, čím vyvolal ikonoklazmus (obrazoborectvo) a s ním spojenú dlhodobú cirkevnú krízu.Za Levovho syna Konštantína V. (741 – 775) cirkevná kríza vrcholila. Došlo k prenasledovaniu mníchov neuznávajúcich ikonoklazmus. Tento cirkevný spor bol aj prvým krokom k neskoršiemu oddeleniu západnej (pápežskej) cirkvi, ktorá bola proti ikonoklazmu, a východnej (byzantskej) cirkvi (a o to predovšetkým išlo). Za Konštantínových nástupcov cirkevné spory pokračovali. Boje o trón v Byzancii, najmä zosadenie Konštantína VI. jeho vlastnou matkou Irenou (vládla 797 – 802) (…ach tie „ženy“ v pozadí a ich vplyv na vladárov)  umožnilo pápežovi roku 800 korunovať franského panovníka Karola Veľkého za cisára, čo Byzancia odmietla uznať, lebo sa považovala za jediného nástupcu Rímskej ríše a jej cisárov. Roku 812 byzantský cisár Michal I. (811 – 813) uznal západný titul cisára.

Týmto bola v podstate ukončená nielen transformácia Východorímskej (Byzantskej) ríše, ale dokončená celá transformácia pôvodnej Rímskej ríše na model, ktorému prvé základy dal na prelome 4. a 5. storočia cisár Dioklecián. A že to trvalo až tak dlho, cca 400 rokov? – okolitý svet sa nemohol len tak nečinne prizerať, ako v jeho susedstve vzniká mocný, nebezpečný agresor. A že to bol skutočne bezkonkurenčne nebezpečný agresor, dokumentujú následné dejiny nielen Európy, ale celého sveta. No, najprv si stručne popíšeme fungovanie tohto modelu s dvoma navonok nezávislými centrami riadenia. Stručne sa dá charakterizovať porekadlom „Každý chvíľku ťahá pílku.“ A ktorý cisár (ktoré centrum koncentrácie riadenia) práve ťahal? Ten, ktorý práve konal pod heslom „Renovatio Imperii Romanorum“. Toto heslo si dobre zapamätajte! Či už bola na ťahu Svätá rímska ríša – Sacrum Romanum Imperium aleboΡωμαική Αυτοκρατορία (Romaiké Autokratoria, Rímska ríša, nesprávne nazývaná Byzantská), vždy to bola len jedna strana tej istej mince – mince Ni(e)koho.

To preto tie navonok odlišnosti medzi Sacrum Romanum Imperium aΡωμαική Αυτοκρατορία – aby tá jedna „minca“ zostala skrytá a cieľ agresie–expanzie mal pocit, že má na výber – v konečnom dôsledku a podstate veci – nemal.

Svätá rímska ríša – Sacrum Romanum Imperium: spôsob usporiadania spoločnosti bol feudalizmus, oddelenie cirkevnej a svetskej moci aj navonok, no svetská bola podriadená cirkevnej – hlavou cirkvi bol pápež so sídlom v Ríme; hlavou svetskej bol cisár so sídlom v hlavnom meste toho štátu, kde daný cisár bol kráľom. Na porady chodil cisár do Ríma za pápežom, a nie pápež za cisárom. Liturgickým jazykom bola latinčina. Rozširovanie a upevňovanie vplyvu a moci skrze vazalstvo, kde dôležitú úlohu zohrával zvyk získať inštitút kráľa cez pápežov. Takto vzniknutá potreba sprostredkovateľa kontaktu s Rímom vytvorila novú organizáciu politiky. Pápežské pomazanie posilňovalo ich majestát, alebo nešťastím postihovalo tých, ktorí porušili vazalskú prísahu, danú cisárovi. S korunou z pápežskej dielne prijímal vazalský kráľ aj titul „rex“ – titul prekliaty Rimanmi v roku 509 pred Kristom. Tak prečo túto kliatbu trocha neupraviť a nevyužiť pre svoje vlastné ciele, že? Umenie mágov v pápežskom pozadí to umožňovalo. Praktika a metódy expanzie boli v porovnaní s tzv. Byzantskou ríšou tvrdšie – revolučnejšie – „v ľavej ruke kríž, v pravej ruke meč“. Cirkevná moc sa šírila pod bielou vlajkou s červeným krížom (viď. https://www.google.sk/search?q=vlajka+templ%C3%A1rov&tbm=isch&source=iu&ictx=1&fir=5ErPC_3MCOvfZM%252CnZTGWov1mrxLhM%252C_&vet=1&usg=AI4_-kScTBTyTADQHpKJA1sAufPWXu6LwA&sa=X&ved=2ahUKEwj88LyrksTwAhWVjaQKHaPZA0IQ9QF6BAgNEAE#imgrc=vv6cFcfpF1fzVM  Templári boli rádom priamo podriadeným pápežovi a Filip IV. Pekný a Francúzsko za zlikvidovanie templárov proti vôli pápeža (Ni(e)koho) za to vzápätí draho zaplatili storočnou vojnou. Za tých templárov platia doteraz. Pod tou istou vlajkou – červený kríž na bielych plachtách, sa plavil aj Krištof Kolumbus do Ameriky). Svetská moc cisára sa šírila pod žltou vlajkou s čiernou dvojhlavou orlicou (viď. https://sk.wikipedia.org/wiki/R%C3%ADmsko-nemeck%C3%A1_r%C3%AD%C5%A1a#/media/S%C3%BAbor:Banner_of_the_Holy_Roman_Emperor_with_haloes_(1400-1806).svg ). Na štátnom znaku s tou istou orlicou, viď. https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/9/90/Coat_of_Arms_of_Leopold_II_and_Francis_II%2C_Holy_Roman_Emperors-Or_shield_variant.svg  si všimnite, že pod ľavou hlavou orlice je pápežská koruna (v ľavej ruke kríž na ríšskom „jablku“) a pod pravou hlavou je cisárska koruna (v pravej ruke meč).

Rímska (Byzantská) ríšaΡωμαική Αυτοκρατορία: spôsob usporiadania spoločnosti bol anticko-byrokratický, zlúčenie cirkevnej a svetskej moci aj navonok – cisár (autokrator) bol fakticky neobmedzeným vládcom ríše a cirkvi – cézaropapizmus. Liturgickým jazykom bola priamo v ríši gréčtina, v štátoch, ktoré prijali grécko-pravoslávnu formu kresťanstva, bol liturgickým jazykom aj domorodý jazyk. Praktika a metódy expanzie boli v porovnaní so Svätou rímskou ríšou mäkšie – evolučnejšiediplomatickejšie, čo sa dialo predovšetkým šírením kresťanstva. Cirkevná a svetská moc cisára sa šírila pod červenou vlajkou so zlatým krížom (viď. https://sk.wikipedia.org/wiki/Byzantsk%C3%A1_r%C3%AD%C5%A1a#/media/S%C3%BAbor:Byzantine_imperial_flag,_14th_century_according_to_portolan_charts.png ). Cirkevná moc sa šírila pod červenou vlajkou pravdepodobne s bielym najčastejšie trojramenným krížom (gréckokatolícka má všetky tri ramená vodorovné, pravoslávna má spodné rameno šikmé) – ale toto je len dohad. Štátnym znakom je zlatý dvojhlavý orol v červenom poli, viď. https://sk.wikipedia.org/wiki/Byzantsk%C3%A1_r%C3%AD%C5%A1a#/media/S%C3%BAbor:Byzantine_Palaiologos_Eagle.svg  Na rozdiel od čiernej orlice, obe hlavy sú korunované (cézaropapizmus – cirkevnú aj svetskú moc stelesňoval cisár – konkrétna osoba. Koruny pod hlavami čiernej orlice Svätej rímskej ríše zase symbolizovali nadradenosť inštitúcie-funkcie a jednotliví pápeži a cisári len im prepožičiavali svoju tvár). No, čo majú spoločné tieto dva znaky, sú spustené krídla a koruna nadradená obom hlavám (koruna Ni(e)koho).

Po odvrátení arabskej hrozby nielen vojensky, ale predovšetkým ideologicky (aj islám ako tretie abrahámovské náboženstvo skrze kalifov a imánov podchytil Ni(e)kto) bola hlavným expanzným teritóriom Európa, to jest všetky nepokrstené národy a neskôr najmä za vlády nemeckých cisárov v Svätej ríši rímskej – Drang nach Osten. Na zvýšenie rozpínavosti a preverenie expanznej sily jednotlivých centier koncentrácie riadenia bola povolená aj dravá konkurenčná rivalita medzi nimi, no s jednym „ale“ – územie, podmanené Sacrum Romanum Imperiom bolo pre Ρωμαική Αυτοκρατορία tabu!

Ďalší vývoj bol poznamenaný väčšou dravosťou Svätej rímskej ríše – jej tvrdších – revolučnejších praktík, no zase mäkšie – evolučnejšie praktiky tzv. Byzantskej ríše sa uplatnili lepšie tam, kde radikalizmus a tvrdosť praktík Svätej rímskej ríše vyvolali prílišný odpor domorodého etnika. V podstate Byzantská ríša skrze grécko-pravoslávnu formu kresťanstva  robila predvoj nástupu expanzie Svätej rímskej ríše za občasných korekčných zásahov Ni(e)koho.

Pre potreby tématiky článkov o Matúšovi Čákovi Trenčianskom uvediem len pár dôležitých období z vývoja tzv. Byzantskej ríše – Ρωμαική Αυτοκρατορία.

Ale o tom až nabudúce…

9 thoughts on “Matúš Čák Trenčiansky – časť piata

  1. Spätné upozornenie: Matúš Čák Trenčiansky – časť šiesta | Blog o verejnom živote a problémoch Slovenska

    • taká myšlienka už ma napadla, keď som si uvedomil potenciál princípu expanzia-stagnácia-transformácia (sprevádzaná nutnou deštrukciou už prekážajúceho). Momentálne sme asi v polovici série. No môže to narásť, záleží na čo všetko ešte natrafím. Veď pôvodne to malo byť len o Matúšovi Čákovi Trenčianskom. No aby ho človek pochopil, musel pochopiť funkciu palatína v arpádovskom Uhorsku. Aby to človek pochopil, musel sa vrátiť do čias Svätopluka. Aby pochopil Svätoplukovu Veľkú Maravu, musel pochopiť Rímsku ríšu. Takže najprv sa hlboko ponoriť do minulosti a až potom plávať naspäť k hladine. Takže je ešte o čom písať…

      Liked by 4 people

  2. Spätné upozornenie: Matúš Čák Trenčiansky – časť deviata | Blog o verejnom živote a problémoch Slovenska

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s