Matúš Čák Trenčiansky – časť štvrtá

Ten Ni(e)kto (z časti tretej (https://oracle911blog.wordpress.com/2021/04/17/matus-cak-trenciansky-cast-tretia/)) vždy túžil po expanzii a globálnej moci a nástroje, ktoré na to využíval, vždy, aby zostal pre svet Nikto, ovládal zo zákulisia (preto aj pojem globálne zákulisie). Potrebné nástroje vytváral, prípadne tie samovzniknuvšie a osvedčivšie sa opanuvával, v prípade ustrnutia pretransfomovával, alebo ak sa transformácia nepodarila, alebo nebola možná, tak ako nepotrebné, či dokonca prekážajúce, likvidoval.

A teraz môžem pokračovať tým, čím som predchádzajúcu časť ukončil: „…musíme si najprv niečo povedať o Rímskej ríši – Imperii Romanorum.“

O Imperii Romanorum  ako nástroji expanzie – rozširovania moci, a týmto nástrojom Rímska ríša počas celej svojej existencie predovšetkým bola.

Svoje expanzívne kvality potvrdil staroveký Rím postupným dobytím a ovládnutím Stredomoria v rokoch 264 – 133 pred. Kr. Vtedy padlo rozhodnutie o jeho ovládnutí a transformácii na Imperium Romanorum – nástroj moci v cudzích rukách. Keďže Rím v tej dobe bol republikou so svojimi špecifickými inštitúciami (najmä dvoma konzulmi, senátom a viacerými ľudovými zbormi) a výbornou organizáciou štátu, zabezpečujúcimi plnú suverenitu Ríma, začal proces transformácie:

Krok prvýdestabilizácia republiky: série občianskych vojen (132 – 31 pred Kr.), tri povstania otrokov, z toho Spartakove (73 – 71 pred Kr.) zachvátilo celú Itáliu a otriaslo samotnými základmi Ríma; krok druhý – rozdelenie moci medzi adeptov na budúceho cisára (tzv. Prvý triumvirát – tajný) medzi Pompeiom, Crassom a Caesarom v roku 60 pred Kr.; krok tretí – výber a preverenie toho najvhodnejšieho adepta na cisára: Gaius Iulius Caesar postupne dobýva Gáliu, Parti porážajú Rimanov a zabijú Crassa pri Karhách (53 pred Kr.), občianska vojna medzi Pompeiom a Caesarom v rokoch 49 – 45 pred Kr., z ktorej vyšiel Caesar ako neobmedzený vládca po bitke pri Farsale (48 pred Kr.) a zavraždení Pompeia panovníkom Egypta Ptolemaiom; krok štvrtý – nastolenie autokracie: Caesarova 11-dňová diktatúra a snaha korunovať sa za kráľa – smola: totižto Rimania kvôli krutovláde a viacerým vraždám posledného kráľa Luciusa Tarquiniusa Superbusa, po slov. Tarkvínia Spupného, v roku 509 pred Kr. vyhnali a kráľovský titul „rex“ vyhlásili za prekliaty. Každý pokus o vyhlásenie za kráľa skončil vraždou, aj Caesara. (kurzívou písané texty, tu aj nižšie, sú priame citácie z https://sk.wikipedia.org/wiki/Starovek%C3%BD_R%C3%ADm a ďalších zdrojov na wikipédii, ku ktorým sa dostaneme jednoducho preklikávaním cez vyššie uvedenú „wikistránku“– pozn. aut.)

Republika trvala naďalej.

Analýza neúspechu, nájdenie chýb (utajenie triumvirátu, nevhodný titul „rex“, pokus jednorazovo odstaviť senát a dvoch konzulov bol príliš prudkým manévrom.) Zapracovanie výsledkov analýzy do vektora cieľov a plánu dosiahnutia cieľov.

Zopakovanie krokov dva, tri a štyri, teraz už s korekciami: krok dva – rozdelenie moci (tzv. Druhý triumvirát –) medzi Marcom Antoniom, Octaviánom a (do roku 36 pred Kr. aj) Lepidom v roku 43 pred Kr. (korekcia: oficiálne vyhlásený s čiastočným paralyzovaním moci senátu skrze moc konzulov (infiltráciou – hneď prvým konzulom po vytvorení triumvirátu sa stal Lepidus)); krok tri – výber najvhodnejšieho adepta skončil porážkou spojených vojsk Antonia a egyptskej kráľovnej Kleopatry v roku 31 pred Kr., v námornej bitke pri myse Aktios, ktorou bol Egypt pripojený k Rímskej ríši (korekcia: odsunutie Lepidusa ako konzula k administratívnej správe, čo umožnilo odstrániť ho bez zbytočných vojenských strát (légie už boli oddané svojim vojvodcom, a nie republike, ich sily sa už šetrili na vonkajšiu expanziu. Lepidus bol obvinený z vlastizrady a poslaný do exilu); krok štyri – nastolenie autokracie: Octavianus (od roku 27 pred Kr. zvaný Caesar Augustus) sa stal rímskym cisárom (korekcie: nahradenie titulu „rex“, titulom „caesar“. Formálne ponechané republikánske inštitúcie, obmedzujúce moc cisára – princepsa (po latinsky prvý občan), preto sa prvé obdobie Imperia Romanorum (27 pred Kr. – 284 po Kr.) nazýva“principát“)

Týmto sa úspešne zavŕšila prvá etapa transformácie Rímskej republiky na Imperium Romanorum – nástroj moci v cudzích rukách.

Ostávalo už len jedno – prevziať plnú kontrolu nad týmto nástrojom. To sa udialo v rokoch 69 – 98: V rokoch 69 – 96 sa k moci dostala tzv. flaviovská dynastia. Jej zakladateľom bol Flavius Vespasianus (69 – 79), ktorého ako vojvodcu na výprave proti vzbúrenej Palestíne (židom) vyhlásili jeho vojaci za cisára a s polovicou vojska tiahol do Ríma. Vespasianus so svojimi generálmi obsadil Aquileu a pri Cremone Vitelliove vojská porazil. V Ríme sa spory medzi cisármi vyhrotili až natoľko, že príslušníci oboch strán po boji podpálili chrám na Kapitole. Následne obsadili Rím vespasianovci, Vitellius bol zavraždený. Vespasianus v r. 80 postavil nový Kapitol (starý chrám spálený, postavený nový – prevzatie kontroly nad ideologickou mocou) a Koloseum (prostriedok na odvádzanie pozornosti más (staroveký prostriedok virtuálnej reality)) v Ríme. Za vlády jeho syna Tita (79 – 81) vybuchol Vezuv a boli zničené Pompeje (Ni(e)kto preniesol svoje sídlo z Jeruzalema do Ríma). Posledným Flaviovcom bol despotický Domitianus (81 – 96) – bol krutý, podobne ako Nero. Vláda despotu vždy pripraví pôdu v psychike obyvateľstva pre plánovanú zmenu: V roku 96 nastúpil na trón Nerva (96 – 98), starý senátor, ktorý bol zvolený senátom, aby urovnal pomery. Adoptoval človeka, ktorého pokladal za vhodného nástupcu – Trajána. Podobne potom postupoval Traján a jeho nasledovníci. Obdobie 98 – 180 preto nazývame obdobím štyroch adoptovaných cisárov. Bola to zlatá doba rímskej ríše, ale aj začiatok nájazdov barbarov. Traján (98 – 117) bol prvý neitalský cisár. Pochádzal z Hispánie.

Ni(e)kto plne ovládol mocenský nástroj expanzie – Imperium Romanorum.

Základným rozdielom medzi autokraticky riadeným štátom, autokraciou, a najmä jej idividuálnou formou monokraciou, a demokraticky riadenou republikou je ich stabilita a udržateľnosť v procese samoriadenia.

Staroveký Rím do roku 133 pred Kr. bol výborne demokraticky organizovanou a riadenou republikou (funkčné republikové inštitúcie výkonnej a zákonodárnej moci (najmä dvaja konzuli, senát, viaceré ľudové zbory), úplné zrovnoprávnenie oboch vrstiev. Vznikla tzv. nobilita, čiže úradnícki šľachtici –vplyvní patricijovia a plebejci, ktorých zastupoval tribún ľudu s právom veta. Povinná vojenská služba, branná povinnosť – všetko zamerané na funkčnosť  štátu ako celku. V procese samoriadenia to zabezpečovalo republike výbornú územnú stabilitu a udržateľnosť v čase (Rímska republika územne rástla počas celej svojej existencie (482 rokov) a jej premena na autokraciu trvala až 106 rokov.) 

Naproti tomu autokraticky a najmä monokraticky organizovaný a riadený štát má v procese samoriadenia slabú územnú stabilitu a udržateľnosť v čase, a preto pre takýto štát je charakteristická cyklickosť jeho existencie. Samoriadenie má tieto fázy: expanzia, stagnácia, úpadok. Ak takýto štát nie je mocenským nástrojom expanzie niekoho iného, tak úpadok je rýchly a končí zánikom. Ak je to mocenský nástroj expanzie, tak už počas stagnácie sa intenzívne pracuje na vypracovaní nového modelu samoriadenia, realizačnom pláne jeho zavedenia a jeho odskúšaní s cieľom znovanaštartovania expanzie. Pre obdobie tohto procesu sú charakteristické priame riadiace korekčné zásahy – stabilizačné počas vypracovávania a záťažové počas odskúšavania plánovaného modelu. V prípade pozitívneho výsledku, nastáva aktívne riadený proces transformácie. Starý model fungovania – organizácie samoriadenia sa likviduje a vytvára nový, čo je niekedy sprevádzané aj úpadkom, ktorého rozsah a doba trvania  je ovplyvnená nielen vnútornými faktormi – hĺbkou a rozsahom transformácie organizácie samoriadenia štátu  a  spoločnosti (jej zvyklostí a tradícii), ale aj vonkajšími faktormi – útoky susedov, sťahovanie národov, vznik nových vieroučení (kresťanstvo, islam) a pod. Ak transformácia starého nástroja vzhľadom na vývoj doby už nie je možná – starý nástroj vyčerpal svoje zdrojové kapacity, tak sa starý nástroj, buď jeho časť alebo celý, likviduje a vytvára sa nový – vybudovaním alebo ovládnutím cudzieho.

Expanzia prvého obdobia – principátu trvala len 142 rokov do roku 115, kedy za vlády Trajána (98 – 117) dosiahla ríša najväčší rozsah (pripojenie Dácie, Mezopotámie (115) a pod.) a došlo k všestrannému rozvoju. Obdobím vlády Hadriána (117 – 138), kedy už bolo treba prejsť k obranným vojnám, nastala stagnácia. Nový transformačný model bol vypracovaný už počas stagnácie a čiastočne odskúšaný počas spoločnej vlády dvoch cisárov: Lucia Vera (161 – 175) – hýrivca a márnotratníka, a Marca Aurelia (161 – 180) – filozofa na tróne. Dvestoročnú éru úpadku (z pohľadu starého modelu) a transformácie (z pohľadu nového modelu) ríše (roky 180 – 395) začal cisár Commodus (180 – 193) rozmaznaný syn Marca Aurélia. Úpadok principátu vyvrcholil v treťom storočí: vládla tzv. vojenská anarchia, ktorá začala smrťou Alexandra Severa. Príčinami chaosu bol nedostatok otrokov (lebo vojny už neboli výbojné), šírenie kresťanstva, inflácia, vzbury ľudí proti vlastnej armáde, lebo im brala potraviny. Tlak barbarov zo všetkých strán sa stupňoval a Rimania ich už viac zadržiavať nemohli. Nezadržateľný tlak barbarov, šírenie kresťanstva (toto bol najdôležitejší faktor, ktorý bolo potrebné podchytiť, ovládnuť, zmeniť a zapracovať do nového modelu expanzie (to jest, nahradiť ním staré náboženstvo, ktoré už vyčerpalo svoj expanzný potenciál), vytvorilo vhodné podmienky pre začiatok vlastnej transformácie samoriadenia na nový model.

Nástupom Diokleciána (284 – 305), začalo druhé obdobie Imperia Romanorum – dominát (284 – 476/486), to jest, bola ukončená prvá fáza úpadku, potrebná na diskreditáciu a likvidáciu starého modelu samoriadenia, a začala fáza samotnej transformácie – budovania nového modelu samoriadenia. Dioklecián vylúčil moc senátu a stal sa tak úplne neobmedzeným vládcom (lat. dominus – odtiaľ pojem dominát). Administratívne rozdelil ríšu na západnú a východnú. V každej časti vládol jeden „augustus“ (on sám na východe) a každý augustus mal „cézara“ (spoluvládcu a nástupcu). Rím prestal byť sídelným mestom. Ostal však hlavným mestom – týmto bol položený pevný základ nového modelu samoriadenia Rímskej ríše, ktorý si podrobnejšie osvetlíme neskôr. Dioklecián viedol najväčšie prenasledovanie kresťanov, a tým pripravil pôdu pre jeho následné ovládnutie a premenu na vysoko expanzívny ideologický mocenský nástroj. Konštantín Veľký (306/324 – 337). Tento znovu zjednotil ríšu pod jedným cisárom a roku 313 (ešte počas bojov o trón) tzv. Milánskym ediktom povolil kresťanstvo, ktoré sa potom neskôr, v roku 380, stalo štátnym náboženstvom. Novým hlavným mestom sa stal Konštantínopol (Carihrad, dnes: Istanbul).

Teraz si povieme niečo bližšie o podstate tohto modelu samoriadenia a korekčných riadiacich zásahoch počas jeho fungovania. Ako som uviedol vyššie, autokraticky a najmä monokraticky organizovaný a riadený štát má v procese samoriadenia slabú územnú stabilitu a udržateľnosť v čase, a preto pre takýto štát je charakteristická cyklickosť jeho existencie, ktorá sa prejavuje týmito fázami: expanzia, stagnácia, úpadok.  Aby sa zvýšila efektivita expanzie a skrátila doba stagnácie na minimum, rozdelila sa ríša na dve navonok samostatné ríše, no obe z pozadia nebadane riadené jedným subjektom – Ni(e)kým. Takto sa malo dosiahnuť to, aby vždy aspoň jedna časť ríše expandovala a počas jej expanzie sa druhá stagnujúca časť už transformovala, berúc pri jej transformácii do úvahy nielen vnútorný stav ríše, ale aj vonkajšie faktory – tlak okolitého prostredia. Takýmto zvlášť závažným vonkajším faktorom  bol začiatok sťahovania národov z východu pod tlakom Hunov. Expanzívna sila tohto modelu riadenia a samoriadenia a odolnosť ríše ako celku (ale aj jej budúcich samostatných častí) voči vonkajšiemu tlaku sa začala intenzívne s mnohými stabilizačnými a korekčnými riadiacimi zásahmi testovať po Konštantínovej smrti. Testovalo sa nielen na úrovni vojenskej mašinérie, ale aj na úrovni ideológie – náboženstva.

Po Konštantínovej smrti sa ríša rozdelila medzi jeho troch synov (Východ; Afrika a Itália a Ilýria; Západ (v podstate to bol tretí triumvirát – osvedčený model výberu najvhodnejšiého kandidáta)). Po konfliktoch sa napokon jeden z nich, Konstantius II., stal pánom celej ríše (350 – 361). Po ňom nasledoval Julianus Apostata (361 – 363), ktorý začal vojnu s Peržanmi a usiloval o návrat k tradičnému náboženstvu, ktoré upadalo. Peržanov dokázal poraziť, no jeho nástupca Jovianus (363 – 364) vojnu s Peržanmi ukončil, a aby sa mohol sústrediť na boj na západe, odstúpil Peržanom časť Mezopotámie, Arménsko a iné územia a ukončil uctievanie starého náboženstva. (Týmto v podstate skončilo testovanie ríše ako celku jak po vojenskej, tak po náboženskej stránke. Záver testovania: vojenská sila ríše sama o sebe už nemá kapacity na expanziu, preto sa za hlavný nástroj budúcej expanzie zvolilo náboženstvo. Náboženstvo malo slúžiť ako predvoj klasickej vojenskej expanzie. Rozkladalo pôvodnú kultúru  a funkčné tradičné riadiace väzby spoločenstiev dobývaných území – kňazstvo fungovalo na cudzom území ako cudzí agent a vytváralo v pôvodnom spoločenstve tzv. 5 kolónu. Pôvodný grécky „olympský panteón bohov“, upravený Rimanmi pre svoje potreby, však už nezodpovedal ani týmto požiadavkám, ani dobe, preto voľba padla na vzmáhajúce sa kresťanstvo, a konkrétne na v tichosti židmi podchytené smerovanie  kresťanstva (Šavol z Tarzu – tzv. apoštol Pavol sa svojho času zhostil tejto úlohy na jednotku). To sa stalo základom katolicizmu.

Po smrti Jovianusa bol povolaný na trón Valentinianus (364 – 375), ktorý si hneď zvolil za spoluvládcu brata Valensa (364 – 378) vládnuceho a bojujúceho na východe. Valentianus bojoval s Germánmi a v Británii. Roku 375 na výprave proti Kvádom, ktorá sa skončila podpísaním mieru, pod jeho vedením Rimania posledný raz vstúpili na územie Slovenska. 17. novembra375 na tejto výprave cisár zomrel pri Komárne. Zomrel práve vo chvíli, keď na východe vpadli do Európy Huni a začali tlačiť na germánske kmene, čím vyvolali Sťahovanie národov a úplne zmenili chod celých ľudských dejín. Nástupcom Valentiniána na západe sa stal Gratianus (375 – 383, už od roku 367 Valentiniánov spoluvládca), ktorému sa podarilo stabilizovať hranicu na Rýne (až do roku 406) a ktorého vojsko donútilo prijať za spolucisára na západe Valentiniána II. (375 – 392). Cisár Valens na východe zatiaľ bojoval s Peržanmi a Gótmi a neprozreteľne (z hľadiska zákulisnej vyššej úrovne riadenia to bol zámer) roku 376Vizigótom dovolil usadiť sa na území ríše. Rimania ich však vydierali prehnanými cenami a Vizigóti sa vzbúrili. Roku 378 zomrel pri Adrianopole v boji s Vizigótmi. V tejto bitke padla elita rímskej armády, ktorá sa už nikdy nespamätala (a to rozhodlo o korekcii transformácie a budúcom osude Rímskej ríše, predovšetkým jej západnej časti, pretože to už nebolo len o strate expanzívneho, ale aj obranného potenciálu vojenskej moci). Vizigóti sa nato rozptýlili po celom Balkánskom polostrove. Ostrogóti sa zas usadili v Panónii (dnešné západné Maďarsko). Gratianus menoval novým spoluvládcom na východe cisára Theodosia (379 – 395). Tento Gótov porazil a začal ich hromadne usadzovať ako spojencov Ríma v hraničných oblastiach ríše, čo postupne viedlo ku germanizácii rímskeho vojska i vedúcich osobností ríše. Roku 380 povýšil kresťanstvo z Ríma na povinné náboženstvo všetkých občanov a prvýkrát zákonom definoval pojem katolícky. V roku 392 vydal edikt, v ktorom zakázal akékoľvek prejavy pohanstva. Nasledovalo krvavé prenasledovanie iných vyznaní a náboženská občianska vojna na východe. „Pohanské“ grécke Olympijské hry sa naposledy konali roku 393, delfská veštiareň bola zničená. Theodosius sa po vzburách na západe – a z toho vyplývajúcej smrti Gratiána (383) a Valentiniána II. (392) a krátkej vláde Eugenia (392 – 394) na západe – na päť mesiacov stal jediným vládcom celej Rímskej ríše (394 – 395). Theodosius krátko pred smrťou v januári roku 395 definitívne rozdelil ríšu medzi svojich synov. Aj keď oficiálne došlo len k administratívnemu rozdeleniu, tak ako to urobil už Dioklecián, a ešte dlho ostali mnohé spoločné prvky medzi oboma územiami (napríklad spoločný vrchný veliteľ rímskeho vojska; právny pojem rímska ríša existoval naďalej; roku 438 vyšiel spoločný zákonník –Codex Theodosianus), v skutočnosti sa obe časti začali vyvíjať odlišne. Preto od roku 395 hovoríme o Západorímskej ríši a Východorímskej ríši.

V Západorímskej ríši došlo k rozkladu miestnej správy, náboženským a sociálnym konfliktom, ktoré oslabili cisársku moc a obranyschopnosť. Rozhodujúci vplyv získala žoldnierska germánska armáda a jej velitelia (Stilicho, Odoaker). V 5. storočí vznikli na jej území germánske kráľovstvá Vizigótov a Vandalov (429 v Afrike) a začali sa tu usadzovať aj iné kmene (Anglosasi a Ostrogóti). Roku 410 Vizigóti a roku 455 Vandali zničili Rím. Roku 476 formálne zanikla.

Formálne zanikla, v skutočnosti len prešla do ďalšej fázy transformácie, ktorá vzhľadom na úplne vyčerpaný expanzný potenciál pôvodného rímskeho spoločenstva, nadobudla kvalitatívne inú úroveň.

…pokračovanie nabudúce…

5 thoughts on “Matúš Čák Trenčiansky – časť štvrtá

  1. Nielen pokresťančovanie,ćrtá sa aj odpoveď na otázku,o ktorej som zatiaľ nehovorí .
    Vznik prvých šľachtických rodov na Slovensku.Tiež ma zaujíma ,ako definovať rozdiely medzi Čiernou šlachtou a Bielou a ako to súvisí s našim územím. ( v danom čase divoká krajina,hlboké lesy,plné medveďov-zrutov.)

    Liked by 2 people

  2. Spätné upozornenie: Matúš Čák Trenčiansky – časť piata | Blog o verejnom živote a problémoch Slovenska

  3. Spätné upozornenie: Matúš Čák Trenčiansky – časť deviata | Blog o verejnom živote a problémoch Slovenska

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s