Matúš Čák Trenčiansky – časť šiesta

V závere predchádzajúcej časti (https://oracle911blog.wordpress.com/2021/05/15/matus-cak-trenciansky-cast-piata/ ) som napísal, že „Pre potreby tématiky článkov o Matúšovi Čákovi Trenčianskom uvediem len pár dôležitých období z vývoja tzv. Byzantskej ríše – Ρωμαική Αυτοκρατορία.“ A nimi aj začnem.

Pre obdobie Veľkej Moravy, správne Veľkej Maravy (dobové pramene krajinu nazývajú spravidla jednoducho Marahava, terra Maravorum, regnum Margorum, regnum Marahavorum, prípadne ďalšími variantmi odvodenými od základu –ma – správne má byť od základu Mara. Oficiálna historická veda sa nikdy nedopátra pravdy, ak bude názov Veľkej Maravy falzifikovať na Veľkú Moravu a spájať jej názov územne s Moravou. Ale o tom – potom…) je dôležité toto:

Zastavenie bulharskej (814) expanzie a ukončenie ikonoklazmu (843) znamenalo nástup obdobia nového nebývalého rozkvetu ríše, ktoré sa skončilo až v období križiackych výprav. V roku 858 došlo po prvýkrát od roku 800 opäť k väčšiemu konfliktu s rímskym pápežom: na sviatok Bohozjavenia roku 857 patriarcha Ignatios I. (846 – 857) odmietol Bardasovi udeliť sväté prijímanie (pretože žil v inceste so ženou svojho syna). Bardas ho donútil odstúpiť a novým patriarchom sa stal Fótiom (mimochod profesor Cyrila-Konštantína). Rímsky pápež Mikuláš I. najprv uznal Fótia, ale neskôr zmenil názor a Fótia v roku 863 vyhlásil za zosadeného. Fótios na oplátku roku 867 pápeža exkomunikoval. Spor pokračoval aj po smrti Mikuláša I. až do smrti Michala III. a následného vyhnania Fótia (867). V pozadí uvedeného cirkevného rozkolu stál súboj medzi Rímom a Konštantínopolom o cirkevnú jurisdikciu na územiach Ilýrika, Kalábrie a Sicílie (Konštantínopol vliezol opätovne do Itálie, ktorá bola predurčená pod zvrchovanosť Svätej rímskej ríše) a začínajúci sa súboj o vplyv na nedávno pokresťančených slovanských územiach (najmä na Veľkej Morave a v Bulharsku). V roku 862 sa veľkomoravský vládca Rastislav, potom čo neuspel u pápeža v Ríme, obrátil na Carihrad s prosbou o slovanských učiteľov a misionárov, na čo mu Carihrad s radosťou poslal svätého Konštantína (Cyrila) s bratom Metodom. (Konštantínopol opätovne porušil tabu, lebo Veľkú Maravu začali krstiť franskí misionári. Pápež síce následne povolil pôsobenie Konštantína a Metoda a staroslovienčinu ako liturgický jazyk, ale len na prechodné obdobie ako predprípravu pre latinskú liturgiu, pretože Veľká Marava bola príliš tvrdý oriešok.) Bulhari, ktorých pokresťančili okolo roku 863 grécki misionári, sa najprv roku 863 obrátili na pápeža, no po istých ťahaniciach sa nakoniec roku 870 cirkevne podriadili Konštantínopolu a aj zostali v jeho jurisdikcii napriek tomu, že si Rím narokoval jurisdikciu nad Bulharmi. No za Veľkú Moravu boli hlavní vinníci príkladne potrestaní, cisár Michal III., vojvoda Bardas – zavraždení a patriarcha Fótius vyhnaný do exilu. Vzhľadom na jeho úspešné misie medzi Rusmi, Bulharmi a na Veľkej MoraveFotios má rozhodujúci podiel na rozšírení kresťanstva na týchto územiach, bol z exilu povolaný späť a stal sa vychovávateľom neskoršieho cisára Leva VI. Mal tak vysokú podporu, že už tri dni po Ignatiovej smrti bol opäť zvolený patriarchom. Roku 879 sa konal koncil, ktorý uznáva pravoslávie a ako 4. konštantínopolský koncil ho pápež výslovne uznal. Výsledky predchádzajúceho koncilu boli zrušené a Fotios bol rehabilitovaný.

Korekčné zásahy v tomto prípade – neviditeľná trestajúca ruka Ni(e)koho je z nasledujúcich udalostí zjavná: Basileios – od roku 867 cisár Bazil I., zvaný Macedónsky. Hoci dynastia, ktorú založil sa nazýva macedónska, v skutočnosti pochádzal z jednej arménskej (nie slovanskej) rodiny, ktorá bola usadená v Macedónii. Jeho materským jazykom bola arménčina a jeho gréčtina mala silný arménsky prízvuk. Dostal sa do služby ako páža u Theofilitza, príbuzného Bardu, mocného strýka cisára Michala III.. Podarilo sa mu vzbudiť aj pozornosť cisára, keď zvíťazil v kruhovom zápase a stal sa cisárovým osobným strážcom (parakoimomenios). Aby si udržal Michalovu priazeň, dal sa rozviesť so svojou ženou a oženil sa s Eudokiou Ingerinou, cisárovou milenkou. V apríli 866 Basileios s cisárovým súhlasom (isto cisárovým?) vlastnoručne zavraždil Bardasa, ktorý do tej doby vládol ríši v mene cisára. Michala III. v septembri 867 zavraždil a nastúpil na trón. Jeho nástupom na trón začala nová etapa v byzantských dejinách – vláda macedónskej dynastie. Táto etapa bola obdobím územného rozmachu, počas ktorého sa byzantská ríša stala najmocnejším štátom v Európe.

Na základe svojej rozsiahlej zákonodarnej činnosti, ktorá je označovaná ako opätovné prebudenie justiniánskeho práva, je často nazývaný „druhým Justiniánom“. Cirkevná politika sa zo začiatku vyznačovala dobrými vzťahmi s Rímom. Vyhnanie patriarchu Fotia, ktorý bojoval za nezávislosť byzantskej cirkvi bolo uznaním jurisdikcie Ríma nad Veľkou Moravou. Neskôr však došlo k ich zhoršeniu – ohľadom Bulharska Basileios nemal v úmysle Rímu ustupovať. Rozhodnutie bulharského chána Borisa I. v roku 870 podriadiť novú bulharskú cirkev jurisdikcii Konštantínopola . V roku 877 bol Fotius znovu dosadený za patriarchu. (https://sk.wikipedia.org/wiki/Bazil_I ).

Jeho nástupcovia museli čeliť viacerým vonkajším nepriateľom, predovšetkým v štyroch vojnách (894927) bulharskému cárovi Simeonovi I., ktorého cieľom bol titul cisára a bulharsko-byzantská ríša. V súvislosti s Bulharmi spomenieme v tejto chronologickej postupnosti o Byzantskej ríši už len jedného byzantského cisára: Bazil II. nazývaný Bulharobijca – vládol v rokoch 9761025 a dovŕšil panovanie macedónskej dynastie. Dosiahol územný rozmach Byzancie v bývalom rozsahu od brehov Sávy a Dunaja až po Eufrat. Tiež mal arménsky a grécky pôvod. Prvá Basileiova výprava proti Bulharom v roku 986 dopadla katastrofálne. Táto porážka mala za následok nový výbuch občianskej vojny v Byzancii. Vo vypätej situácii sa Basileios obrátil so žiadosťou o pomoc na kyjevské knieža Vladimíra I., pretože Byzancia mala s Kyjevskou Rusou uzavretú zmluvu. S varjažskými bojovníkmi, ktorých mu Vladimír poslal, sa mu podarilo povstalcov na hlavu poraziť. Počas trvania celej svojej vlády potom cisár razantne postupoval proti príslušníkom vysokej úradníckej aristokracie a bohatých magnátskych rodín, ktorí sa zo začiatku snažili uzurpovať panovnícku moc. Po desiatich rokoch sa dobývanie území bulharského štátu chýlilo ku koncu, jeho centrálne a severné oblasti už boli v byzantských rukách. Vtedy cisár podnikol rozhodujúce ťaženie a v lete 1014 zničil nepriateľa v rokline pohoria Belasica. Bulhari sa potom síce ešte pokúšali vzdorovať, ale ich odpor bol roku 1018 zdolaný s definitívnou platnosťou. Posledný raz v dejinách ovládla Byzancia Balkánsky polostrov až po rieky Sávu a Dunaj. Aj v Ázii sa postavenie ríše upevnilo a byzantské panstvo siahalo až po rieku Eufrat. Skonsolidované východné themy vytvorili hrádzu brániacu ústredné oblasti ríše. Basileios II. zanechal svojim nasledovníkom rozľahlú, dobre zorganizovanú a ekonomicky prosperujúcu ríšu. Nasledujúci cisári alebo regenti neboli ani zďaleka tak dobrí panovníci ako ich predchodca, a tak Basileiova smrť v roku 1025 predznamenala koniec vrcholného obdobia stredovekých byzantských dejín – a v podstate začiatok konca tzv. Byzantskej ríše, správneRímskej ríšeΡωμαική Αυτοκρατορία so sídlom v Konštantínopole. Na pláne už bol presun tohto centra koncentrácie riadenia – smer severovýchod.

No, najprv zmienim jednu závažnú skutočnosť: V roku 880 vyhlásil pápež Veľkú Moravu za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že ríša bola postavená na roveň s Východofranskou ríšou. Samotný Svätopluk sa tým stal de iure kráľom. To nie je historická skutočnosť, táto informácia bola na https://sk.wikipedia.org/wiki/Ve%C4%BEk%C3%A1_Morava  zverejnená až 9. mája 2021, 16:58 (o jej symbolickom význame si povieme v pravý čas a na pravom mieste), lebo ešte okolo polovice 10. storočia byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenetos v diele De administrado imperio, okrem tvaru Μοραβίαζ (zem Moravská) použil aj výraz μεγάλη Μοραβία (megalé Morabia, Veľká Morava). Tento je niekedy prekladaný tiež ako „vzdialená“, prípadne „nepokrstená“ Morava. Konštantín VII. osobne napísal niekoľko spisov, ktorých základom boli jeho osobné skúsenosti a encyklopedická štúdia. Vyššie uvedené dielo De administrando imperio obsahuje správy o krajinách a národoch susediacich s Byzanciou. Vychádza z tajných archívnych dokumentov a správ cisárskych vyzvedačov a predstavuje praktickú encyklopédiu zahraničnej politiky. Obsahuje napríklad správy o „Veľkej“ Morave, povesť o troch synoch kniežaťa Svätopluka a iné… Takže aj μεγάλη Μοραβία„nepokrstená“ Morava, nie je nejakou filozofickou úvahou Konštantína VII., ale fakt podložený tajnými archívnymi dokumentami.

Vnútropolitické pomery chcel cisár Konštantín VII. zachytiť v diele O themach, ktoré však zostalo vo fáze výpiskov. Zriadenie založené na themách (gr. thema) bolo zavedené ešte za cisára Herakleia: Roľníci dostali pozemky za dedičnú povinnú vojenskú službu a cudzí žoldnieri boli nahradení domácim profesionálnym vojskom, ktoré sa skladalo z thém. Thema označuje súčasne (a pôvodne) vojenský oddiel, ako aj (neskôr) správnu jednotku založenú na súčasnej vojenskej a správnej administratíve a riadení„stratégom“- vojenským guvernérom z gr. strategos (generál). Lokálna domobrana strážiaca jednotlivé themy dokázala zadržať najprudšie útoky Kalifátu medzi 7. a 9. storočím. Toto zriadenie sa používalo až do 11. storočia a bolo základným stabilizačným prvkom vnútornej organizácie štátu a jeho vojenskej moci, inšpirovaným územnou a vojenskou odolnosťou Rímskej republiky. Po zažehnaní (prvého) arabského nebezpečenstva prechádzali Byzantínci približne od polovice 9. storočia pozvoľna do ofenzívy, kulminujúcej za panovania vojenských cisárov Nikefora II., Jána I. Tzimiska a Basileia II. v 10. storočí. V dôsledku expanzie stratili themy vo vnútrozemí svoje opodstatnenie, postupne sa demilitarizovali a boli podriadené civilnej správe stratili opodstatnenie pre plány Ni(e)koho, lebo nasledujúci vývoj udalostí len kopíruje proces rozpadu Západorímskej ríše: Keď sa systém themovej domobrany v 11. storočí fakticky rozložil, Byzantínci sa museli v stále väčšej miere spoliehať na zahraničných žoldnierov. S vytrvalým nedostatkom vlastných vojenských síl sa komnenovskí cisári snažili vyrovnať udeľovaním prónií, daňových výnosov z pôdy výmenou za vojenské služby.Tým ale priživovali proces postupnej feudalizácie ríše, podkopávajúci autoritu carihradskej vlády. Počas väčšiny svojej existencie najímala byzantská armáda do svojich radov cudzích žoldnierov. V časoch kríz v 11. a ďalších storočiach sa potom neraz stretávala s ich nespoľahlivosťou a vzburami. Jazdu dopĺňali muži germánskeho, hunského, kumánskeho, alanského či turkického pôvodu, naproti tomu ťažká pechota sa regrutovala z bojovníkov pochádzajúcich zo severnej a západnej Európy. Asi najslávnejšou žoldnierskou jednotkou v Byzancii bola elitná varjažská garda. Jej základ vytvorilo šesť tisíc Varjagov z družiny veľkého kniežaťa kyjevského Vladimíra I., ktoré poslal na pomoc svojmu neskoršiemu švagrovi Basileiovi II. (asi roku 988).

Ak si zosumarizujeme doterajší vývoj, takRímska ríšaΡωμαική Αυτοκρατορίαnikdy územne neexpandovala za hranice pôvodnej starovekej antickej Rímskej ríše a akékoľvek jej snahy o znovuzjednotenie – plnú obnovu pôvodnej Rímskej ríše pod jedným cisárom, alebo snaha ovládnuť Itáliu a Rím, boli okamžite sankcionované: buď vyvolaním vnútorných nepokojov, vyprovokovaním vonkajšieho útoku, alebo palácovým prevratom, či dokonca vraždou, jak cisárov, tak príliš v podrobovaní si Itálie úspešných vojvodcov.

Čo sa týka expanzie nad rámec pôvodných hraníc Rímskej ríše, tak hlavnou zbraňou Ρωμαική Αυτοκρατορίαbola diplomacia, ktorú pokladali za určitú formu vojny inými prostriedkami.

Väčšina národov, s ktorými ríša prichádzala na svojej severnej hranici do styku, pôvodne nemala formalizované štátne a spoločenské štruktúry. S postupným rozvojom základných politických, náboženských a hospodárskych inštitúcií sa tieto celky stávali predmetom intenzívnejšieho záujmu byzantskej diplomacie. Tá uplatňovala voči zahraničným subjektom škálu rozličných nástrojov: nepriateľskí vládcovia boli obdarovaní honosnými titulmi, členovia iných panovníckych rodov boli vyžadovaní do Carihradu, cudzie posolstvá boli zadržované na území ríše – na cudzincov pritom neraz silno zapôsobilo bohatstvo a prepych Byzancie, a tým boli podnecovaní na prijímanie byzantských spoločenských hodnôt a postojov. Byzantínci neváhali vynakladať značné sumy peňazí na motivovanie odľahlejších kmeňov a národov k útoku na svojich susedov a zasahovali do vnútorných pomerov iných štátov vyvolávaním povstaní a vzbúr (ako vidíme, staré osvedčené praktiky fungujú dodnes). Ako diplomatický prostriedok na zaistenie svojej bezpečnosti používali aj (nie aj, ale predovšetkým) šírenie kresťanstva,ktoré bolo hlavným expanzívnym nástrojom tzv.kultúrnej spolupráce.

Tento nástroj expanzie v podobe Rímskej ríše bol vytvorený predovšetkým na ovládnutie Európy a v tejto dvojúrovňovej podobe, kde akýmsi predvojom bola Ρωμαική Αυτοκρατορίαtzv. Byzantská ríša, vybudovaná na základoch starovekej Východorímskej ríše, bol jej hlavným smerom expanzie severovýchod, to jest územia terajšieho Ruska, Ukrajiny, Bieloruska… Ρωμαική Αυτοκρατορίαpripravovala pôdu vyššie uvedenými „mäkkými“ diplomatickými metódami kultúrnej „spolupráce“, ktorých úlohou bolo rozožrať zvnútra funkčné riadiace štruktúry tamojších štátnych útvarov – nahradiť ich „exportom z Byzancie“, pre prevzatie moci v konečnej fáze Svätou rímskou ríšou – Sacrum Romanum Imperiom.

Toto bol hlavný dôvod, v terajšej fáze vývoja procesu ovládnutia Európy Ni(e)kým, na prenos koncentrácie riadenia z Konštantínopolu (Carihradu) ďalej na severovýchod, to jest do Moskvy. Okrem toho to boli aj aktuálne lokálne pomery v tzv. Byzantskej ríši – Ρωμαική Αυτοκρατορία jak vnútorné, tak vonkajšie najmä na jej južných hraniciach i situácia so Svätou rímskou ríšou – Sacrum Romanum Imperiom:

  1. úspešné kresťanské misie najmä patriarchu Fotia, jeho žiakov Konštantína a Metoda, i ich žiakov na Veľkej Marave, Kyjevskej Rusi, u Bulharov, pripravili vhodné predpolie.
  2. korunováciou Otta I. Veľkého, kráľa východofranského/nemeckého za cisára Svätej rímskej ríše (od tej doby nazývanej aj Rímsko-nemeckej ríše) sa definitívne vyriešili problémy s rozpadom Franskej ríše a od roku 996 už zase „pílku ťahala“ Sacrum Romanum Imperium. S vládou cisára Ota III. boli spojené plány na renovatio imperii Romanorum – obnovu antického impéria, ktorému chcel vládnuť z Ríma spoločne s pápežom Silvestrom II. jeho blízkym spojencom.
  3. hrozba prevzatia kontroly riadenia nad Ρωμαική Αυτοκρατορία cudzou Ni(e)komu konkurenčnou mocou: nebol to len pokus bulharského cára Simeona I., ktorého cieľom bol titul cisára a bulharsko-byzantská ríša, ale týchto pokusov organizovaných aj z vnútra bolo viac, napr. Tomáš Slovan byzantský uzurpátor (vzdorocisár) v rokoch 821 – 823, viď. https://sk.wikipedia.org/wiki/Tom%C3%A1%C5%A1_Slovan  Ni(e)kto si svoju pozíciu snažil upevniť skrze Arménov dosadením na trón Basileja I. Macedónskeho. Hoci dynastia, ktorú založil sa nazýva macedónska, v skutočnosti pochádzal z jednej arménskej (nie slovanskej) rodiny, ktorá bola usadená v Macedónii. Jeho materským jazykom bola arménčina a jeho gréčtina mala silný arménsky prízvuk. Jeho a Bazileja II. Bulgarobijcu vojenské úspechy pripomínajú úspechy starovekého Alexandra Macedónskeho. No tak, ako sa po smrti Alexandra Macedónskeho rozpadla jeho ríša, tak sa začala po smrti Bazileja II. Bulgarobijcu rozpadať aj Byzantská ríša – matrica nepustí… Ni(e)kto na kontrolu moci hojne využíval aj inštitút manželky a matky-regentky – „Čiernookej Zóé“. Popritom roku 860 prekvapivo prvýkrát v byzanstkých dejinách zaútočili Rusi (Varjagovia), ktorí priplávali až k Carihradu a vyžiadali si zaplatenie výkupného a podpis obchodných zmlúv. V roku 907 Konštantínopol napadli Rusi pod vedením Olega, pretože si chceli vymôcť výhradné obchodné práva s ríšou. Roku 941 po tretíkrát v dejinách zaútočili Rusi na Carihrad a dohodli si opäť výhodný mier. Navyše od roku 988najsilnejšou žoldnierskou jednotkou v Byzancii bola elitná varjažská garda. Jej základ vytvorilo šesť tisíc Varjagov z družiny veľkého kniežaťa kyjevského Vladimíra I., ktoré poslal na pomoc svojmu neskoršiemu švagrovi Basileiovi II.
  4. Začala nová expanzia Arabov, objavili sa seldžuckí Turci a pokračovateľa Veľkej Maravy – arpádovské Uhorsko sa nedarilo dostať trvale pod kontrolu.

Preto, ako je vyššie uvedené, padlo definitívne rozhodnutie preniesť centrum koncentrácie riadenia Ρωμαική Αυτοκρατορία z Konštantínopola do Moskvy.

Proces destabilizácie za účelom prenosu centra koncentrácie riadenia po smrti Bazileja II. Bulgarobijcu v roku 1025 započal: stačilo niekoľko desiatok rokov a dedičstvo po jednom z najvýznamnejších cisárov sa vytratilo. Centralizovaná správa a themske organizácie sa začali rozpadať, úpadok postihol aj hospodárstvo. Viac než záujmy štátu hájili teraz cisári záujmy jednotlivých magnátskych rodín, ktorých separátna moc bola znova na vzostupe. Zanedbávané vojsko už nebolo schopné úspešne čeliť všetkým zahranično politickým nebezpečenstvám, či už šlo o búriacich sa Srbov a Bulharov, útoky kočovných Pečenehov, Normanov, ktorí rozširovali svoje panstvo v južnej Itálii alebo Seldžuckých Turkov, ktorí sa objavili pri východných hraniciach ríše. Nasledujúce roky boli rokmi nezastaviteľného úpadku s občasnými stabilizačnými, či naopak deštrukčnými zásahmi Ni(e)koho skrze Benátsku republiku a križiacke výpravy Svätej rímskej ríše, ktorá postupne opanúvala územia Byzantskej ríše v Európe a počas križiackych výprav krátkodobo aj v jej ázijskej časti. Tieto korekčné zásahy kopírovali jak nápor Arabov a Turkov, tak Pečenehov i Bulharov, odrazenie expanzie Svätej rímskej ríše severnou cestou porážkou Teutónskych rytierov Alexandrom Nevským a predtým jeho otcom, husiti v Čechách a v nemalej miere vývoj v Uhorsku. Napríklad pre Svätú rímsku ríšu, a teda Ni(e)koho, problematické obdobie po tzv. tatárskom vpáde vyvolalo potrebu dočasnej obnovy a stabilizácie Byzantskej ríše: Oslobodzovací boj o obnovu ríše vyšiel z Nikajského cisárstva, čiže jednej z mála oblastí, ktoré si po roku 1204 zachovali samostatnosť ako grécky štát aj počas latinského (križiackeho) panstva v Carihrade. V roku 1261Michal VIII. Palaiologos (1259 – 1282) dosadol na carihradský trón ako cisár obnovenej Byzantskej ríše. Pritom situácia v Uhorsku sa čoraz viac vymykala z pod kontroly, kde sa čoraz viac rozmáhala predkresťanská viera, kulminujúc počas vlády arpádovca Ladislava IV. Kumánskeho 1272 – 1290, preto prechodne aj Benátky podporili byzantského cisára Michala VIII. v snahe odvrátiť 4. križiacku výpravu proti Carihradu. Byzancia bola načas zachránená aj kvôli tomu, že v Uhorsku po vražde Ladislava IV. Kumánskeho Matúš Čák Trenčiansky pozdvihol červenú vlajku Veľkej Maravy so zlatým dvojramenným krížom. Po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho sa však situáciu v Uhorsku podarilo Svätej rímskej ríši aj za pomoci križiackeho rádu Johanitov opanovať, a navyše početné vonkajšie a vnútorné konflikty Byzantskú ríšu tak vyčerpali, že už nemala síl brániť sa proti novému nepriateľovi – osmanským Turkom, ktorí sa za Michalovej vlády objavili v Malej Ázii. Na urýchlenie rozpadu Byzantskej ríše a prenos koncentrácie riadenia z Konštantínopolu viac na severovýchod sa využila cirkev: roku 1350 sa v Carihrade dostali k moci hesychasti (sociálnorevolučná a asketická mníšska strana), ktorí odvtedy – aj napriek opačným snahám cisárov – trvalo bránili cirkevnému zjednoteniu (únii) s Rímom, bez ktorého však západ nebol ochotný Byzancii pomôcť. Toto bolo ríši osudným. V roku 1354 osmanskí Turci prenikli na európsky kontinent, od roku 1379 (s prestávkou v rokoch 1402 – 1424) bola Byzancia vazalským štátom Osmanskej ríše a okolo roku 1400 už Byzantská ríša pozostávala len z dvoch oddelených území: Carihrad s okolím a prosperujúca Morea (Mistra) v strede Peloponézu. Cisár Ján VIII. (1425 – 1448) sa naposledy pokúsil o cirkevné zjednotenie s Rímom (obdobie problémov s husitmi v Čechách v rokoch 14151436) tým, že roku 1439 uzavrel s pápežom tzv. florentskú úniu, ktorú však domáce obyvateľstvo Byzantskej ríše odmietlo (to už boli husiti porazení a stavovský snem zasadajúci v Jihlave roku 1436 prijal kompaktáty a tak bolo docielené zmierenie medzi Čechmi a Rímom s celou západnou cirkvou. Cisár Žigmund získal konečne českú korunu). Dobytím Konštantínopolu (Slovania ho nazývali Carihrad) (1453) a Morey (1460) osmanskými Turkami Byzantská ríša definitívne zanikla.

Centrum koncentrácie riadenia bolo z Carihradu prenesené do Moskvy.

Cár bol cisársky titul panovníka v Rusku . Označenie pochádza z latinského slova caesar. V Rusku začal ako prvý používať titul cár veľké knieža moskovské Ivan III., keď si vzal po páde Konštantinopolu byzantskú princeznú, neter posledného byzantského cisára Konštantína XI. Palaiologos. Po sobáši sa Ivan III. považoval za najvznešenejšieho panovníka pravoslávneho sveta a za dediča a nástupcu byzantských cisárov. Do znaku prijal byzantského korunovaného orla. Vedľa titulatúry knieža alebo pán celého Ruska ( kňaz – gosudar vseja Rusi ) používal v korešpondencii s menej významnými panovníkmi tiež titul cár. Jeho nástupca Vasilij III. použil titul “cár a vládca celého Ruska” ( “car aj gosudar vseja rusi”) v návrhu rusko-habsburskej spojeneckej zmluvy, ktorú v tejto podobe potvrdil cisár Maximilián I. Habsburský. Dedične titul cára získal korunováciou v roku 1547 Rurikovec Ivan IV. Hrozný. (ten však nepochopil, že expandovať do sféry záujmu Svätej rímskej ríše je nepísané tabu – európskych kráľov vo vyhražnom liste nazýval svojimi psami, navyše nepochopil ani to, že nielen rímsky biskup (pápež) bol nadradený konštantínopolskému biskupovi (patriarchovi) a aj samotnému byzantskému cisárovi (skrze cézaropapizmus), ale táto nepísaná podriadenosť platila aj vo vzťahu cisár. Cisár Svätej rímskej ríše bol viac než cisár Byzantskej ríše a teda aj ruský cár. To sa zmenilo až počas vlády Kataríny II. Veľkej, ale o tom – potom…

Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia tu – v Moskve nebol plán vybudovať plnohodnotné centrum riadenia, ako samostatne dlhodobejšie fungujúce centrum, akým bola Ρωμαική Αυτοκρατορία. Úlohou bolo len pripraviť prevzatie moci Svätou rímskou ríšou nad Ruskom a následne presunúť centrum koncentrácie riadenia úplne opačným smerom.

Pokračovanie v ďalšej časti…

3 thoughts on “Matúš Čák Trenčiansky – časť šiesta

  1. Spätné upozornenie: Matúš Čák Trenčiansky – časť siedma | Blog o verejnom živote a problémoch Slovenska

  2. Spätné upozornenie: Matúš Čák Trenčiansky – časť deviata | Blog o verejnom živote a problémoch Slovenska

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s