Matúš Čák Trenčiansky – časť deviata

V úvode tejto časti odporúčam čitateľovi osviežiť si pamäť a znova si prečítať časť tretiu: https://oracle911blog.wordpress.com/2021/04/17/matus-cak-trenciansky-cast-tretia/

Z časti štvrtej (https://oracle911blog.wordpress.com/2021/05/10/matus-cak-trenciansky-cast-stvrta/), ktorej hlavnou témou bolo vytvorenie nástroja expanzie – Imperium Romanorum si zapamätať dve veci: expanzia-stagnácia-transformácia (začínala skoro vždy úpadkom) a „Rimania kvôli krutovláde a viacerým vraždám posledného kráľa Luciusa Tarquiniusa Superbusa, po slov. Tarkvínia Spupného, v roku 509 pred Kr. vyhnali a kráľovský titul „rex“ vyhlásili za prekliaty.“

Z časti piatej (https://oracle911blog.wordpress.com/2021/05/15/matus-cak-trenciansky-cast-piata/), venovanej tandemu expanzie Sacrum Romanum Imperium-Ρωμαική Αυτοκρατορία mať na pamäti toto: „Svätá rímska ríša – Sacrum Romanum Imperium: spôsob usporiadania spoločnosti bol feudalizmus, oddelenie cirkevnej a svetskej moci aj navonok, no svetská bola podriadená cirkevnej – hlavou cirkvi bol pápež so sídlom v Ríme; hlavou svetskej bol cisár so sídlom v hlavnom meste toho štátu, kde daný cisár bol kráľom. Na porady chodil cisár do Ríma za pápežom, a nie pápež za cisárom. Liturgickým jazykom bola latinčina. Rozširovanie a upevňovanie vplyvu a moci skrze vazalstvo, kde dôležitú úlohu zohrával zvyk získať inštitút kráľa cez pápežov. Takto vzniknutá potreba sprostredkovateľa kontaktu s Rímom vytvorila novú organizáciu politiky. Pápežské pomazanie posilňovalo ich majestát, alebo nešťastím postihovalo tých, ktorí porušili vazalskú prísahu, danú cisárovi. S korunou z pápežskej dielne prijímal vazalský kráľ aj titul „rex“ – titul prekliaty Rimanmi v roku 509 pred Kristom. Tak prečo túto kliatbu trocha neupraviť a nevyužiť pre svoje vlastné ciele, že? Umenie mágov v pápežskom pozadí to umožňovalo. Praktika a metódy expanzie boli v porovnaní s tzv. Byzantskou ríšou tvrdšie – revolučnejšie – „v ľavej ruke kríž, v pravej ruke meč“.“ a toto: „…bola hlavným expanzným teritóriom Európa, to jest všetky nepokrstené národy a neskôr najmä za vlády nemeckých cisárov v Svätej ríši rímskej – Drang nach Osten. Na zvýšenie rozpínavosti a preverenie expanznej sily jednotlivých centier koncentrácie riadenia bola povolená aj dravá konkurenčná rivalita medzi nimi, no s jednym „ale“ – územie, podmanené Sacrum Romanum Imperiom bolo pre Ρωμαική Αυτοκρατορία tabu! Ďalší vývoj bol poznamenaný väčšou dravosťou Svätej rímskej ríše – jej tvrdších – revolučnejších praktík, no zase mäkšie – evolučnejšie praktiky tzv. Byzantskej ríše sa uplatnili lepšie tam, kde radikalizmus a tvrdosť praktík Svätej rímskej ríše vyvolali prílišný odpor domorodého etnika. V podstate Byzantská ríša skrze grécko-pravoslávnu formu kresťanstva  robila predvoj nástupu expanzie Svätej rímskej ríše…“

a z časti šiestej (https://oracle911blog.wordpress.com/2021/05/16/matus-cak-trenciansky-cast-siesta/) toto: „Tento nástroj expanzie v podobe Rímskej ríše bol vytvorený predovšetkým na ovládnutie Európy a v tejto dvojúrovňovej podobe, kde akýmsi predvojom bola Ρωμαική Αυτοκρατορία tzv. Byzantská ríša, vybudovaná na základoch starovekej Východorímskej ríše, bol jej hlavným smerom expanzie severovýchod, to jest územia terajšieho Ruska, Ukrajiny, Bieloruska… Ρωμαική Αυτοκρατορία pripravovala pôdu vyššie uvedenými „mäkkými“ diplomatickými metódami kultúrnej „spolupráce“, ktorých úlohou bolo rozožrať zvnútra funkčné riadiace štruktúry tamojších štátnych útvarov – nahradiť ich „exportom z Byzancie“, pre prevzatie moci v konečnej fáze Svätou rímskou ríšou – Sacrum Romanum Imperiom.“ a toto:  „korunováciou Otta I. Veľkého, kráľa východofranského/nemeckého za cisára Svätej rímskej ríše (od tej doby nazývanej aj Rímsko-nemeckej ríše) sa definitívne vyriešili problémy s rozpadom Franskej ríše a od roku 996 už zase „pílku ťahala“ Sacrum Romanum Imperium. S vládou cisára Ota III. boli spojené plány na renovatio imperii Romanorum – obnovu antického impéria, ktorému chcel vládnuť z Ríma spoločne s pápežom Silvestrom II. jeho blízkym spojencom… … Basileiova (súčasníka Štefana I.) smrť v roku 1025 predznamenala koniec vrcholného obdobia stredovekých byzantských dejín – a v podstate začiatok konca tzv. Byzantskej ríše, správneRímskej ríšeΡωμαική Αυτοκρατορία so sídlom v Konštantínopole. Na pláne už bol presun tohto centra koncentrácie riadenia – smer severovýchod.”  

A teraz si už môžme porozprávať ten pravdivejší dej-iný o tom, ako z Veľkej Maravy vzniklo Uhorsko a nahradiť oficiálny historický kaleidoskop panovania prvého panovníka Uhorska s titulom „rex“ pravdivejšou mozaikou.

Svätý Štefan I. alebo Štefan Veľký, maď. I. István (v doslovnom preklade nie Štefan, ale „V Bohu existujúci” – pozn. aut.) pred pokrstením Vajk (najskôr domácka verzia Štefanovho prvého slovenského mena Viačeslav (Vajko)). Keď dosiahol prah dospelosti (cca rok 985), ho jeho otec Gejza poslal k svojmu mladšiemu bratovi kniežaťu Michalovi do Nitrianskeho kniežatstva, aby sa na jeho dvore popri Michalovom synovi Vazulovi (Vasiľovi) priúčal povinnostiam budúceho kniežaťa. Ťažko povedať, čo sa vlastne v roku 995 udialo v Nitre na Nitrianskom kniežacom dvore, prečo veľkoknieža Gejza odstránil knieža Michala, a čo sa stalo s jeho synom Vazulom. Prečo, hoci boli priamymi predkami všetkých nasledujúcich arpádovských kráľov, ich mená vypadli z arpádovského rodokmeňa – nikto z kráľovského rodu ich už nedal svojim potomkom. Takýto osud majú iba mená zradcov. Najpravdepodobnejšou variantou je jeho poprava alebo vyhnanie do exilu pre spolčenie sa so západnou cirkvou proti Gejzovi, čo nepriamo potvrdzuje neskorší vývoj udalostí v Nitrianskom kniežatstve. (Ak by bolo pravdou to, že ho Gejza dal zavraždiť zo závisti, tak by dal zavraždiť aj jeho syna Vazula a história by neuvádzala len Michalovu vraždu, ale vraždu oboch). Po odstránení Michala dal Gejza zvolať krajinský snem, ktorý súhlasil so Štefanovým nástupníctvom na nitriansky kniežací trón. Krátko nato, v roku 995,sa Vajk oženil s 10-ročnou Gizelou, dcérou bavorského vojvodu. Priviedol ju na svoj kniežací dvor do Nitry. Mladý Vajk sa v Nitriansku rýchlo zoznámil s miestnymi šľachticmi, provinčnými kniežatami Poznaň a Hunt (Hont), pochádzajúcimi z ešte veľkomaravských rodov. Vplyvom kresťanskej Nitry a najmä svojej kresťanskej nemeckej manželky sa Štefan stal horlivým christianizátorom, no pravdepodobnejšie tou horlivosťou neoplýval až tak on, ako jeho manželka. Hneď ako Gejza zomrel, sa proti nemu vzbúrili pohanské staromaďarské zadunajské kniežatá na čele so šomodským kniežaťom Kopáňom, ktoré sa chcelo zmocniť veľkokniežaceho stolca na základe medzi Staromaďarmi uplatňovaného seniorátu (bol starší) a levirátu sobášom s vdovou po Gejzovi. Vajk sa uchýlil v Nitrianskom kniežatstve u Poznanovcov a Huntovcov, ktorí posilnili jeho vojsko. Poznaň a Hunt Vajka „opásali mečom“, podľa oficiálnej histórie urobili rytierom, no v skutočnosti zvolili za veľkoknieža. Vajk ich nato vymenoval za svojich telesných strážcov. Tieto zjednotené vojská napokon porazili Kopáňa pri Vespréme (podľa niektorých zdrojov v roku 998) a Kopáň bol zabitý. Telo Kopáňa bolo potom údajne rozštvrtené a rozvešané na mestských bránach Ostrihomu, Vesprému, Rábu, jeho posledná časť bola poslaná na výstrahu do Sedmohradska, rozumej Černouhorska staromaďarskému  gyulovi- vojvodcovi (Ajtoňovi, alebo jeho predchodcovi, ktorý sa isto nevolal Ďula I.) V roku 1000 porazil vzbúrené černouhorské údelné knieža Ladislava Lysého, svojho strýka, najmladšieho Gejzovho brata, ktorý si tiež zmyslel uplatniť nárok na veľkokniežací stolec skrze seniorát, a zajal ho. Boje o nastolenie poriadku a upevnenie Vajkovej, teraz už Štefanovej moci v Černouhorsku  skončili až v roku 1028.

Pre Slovensko je najvýznamnejšou skutočnosťou to, že roku 1001aj zbytok Nitrianskeho kniežatstva až po Dunaj a na východe až po Tisu, to jest skoro celú marchiu Belouhorsko obsadilo poľské knieža Boleslav Chrabrý. To, že sa Boleslav zastavil na tejto hranici a nepokračoval ďalej, je len vďaka tomu, že sa vtedy ešte Vajkovi podarilo získať pápežskú kráľovskú korunu pre seba, ktorú dal pápež pôvodne zhotoviť pre korunováciu poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého.

Prečo poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého? Prijatie kresťanstva kniežaťom Meškom I. v roku 966 priamo z Ríma položilo základ prepojenia poľských elít s rímskym katolicizmom, ktorý bol následne v Poľsku vždy dominantný…  V rámci plánov na rozšírenie vplyvu rímskeho pápeža na východ a na obnovenie Rímskej ríše (“Renovatio Imperii Romanorum”) prepojením Rímsko-nemeckej ríše s poľskými a najmä veľkomoravskými kniežatstvami potrebovala západná cirkev získať dominantné postavenie aj na území Veľkej Maravy. Keďže prvá misia okolo roku 971/972 z popudu Pilgrima, pasovského biskupa s cieľom konvertovať Gejzu a veľkomaravskú šľachtu na latinskú západnú relígiu bola neúspešná, získala pre tieto plány pravdepodobne Gejzovho brata Michala – nitrianske údelné knieža, plánujúc ho dosadiť za veľkoknieža. Keďže Gejza tento plán odhalil, rozhodla sa využiť prenikanie poľských kniežat na Slovensko a obsadiť celú Veľkú Maravu. Aby tomu Gejza zabránil, potreboval mocensky a územne posilniť Nitrianske kniežatstvo a Vajka ako jeho údelné knieža proti poľskej hrozbe zo severu. Preto urýchlene, ešte v roku 995 oženil Vajka s ešte len desaťročnou Gizelou, dcérou bavorského vojvodu Henricha II., ktorej venom bolo aj územie v oblasti Bratislavy, Šopronu, Steinamangeru (to bolo po roku 991 súčasťou bavorského kniežatstva) s hojnou družinou nemeckých rytierov. Aby mohlo k sobášu dôjsť, museli sa dať Gejza a Vajk pokrstiť. To preto až misia pražského biskupa Vojtecha a opáta Astrika  (bol žiakom sv. Vojtecha, v roku 993 sa stal prvým opátom Břevnovského kláštora) na pozvanie samotného Gejzu v roku 995 bola v tomto smere úspešná. Žiaľ, toto mocenské posilnenie sa po Gejzovej smrti v roku 997 rýchle vyčerpalo v následných vnútorných mocenských bojoch o nástupníctvo na veľkokniežací stolec s Kopáňom a zadunajskými pohanskými staromaďarskými náčelníkmi. Po ich porážke bol Vajk/Štefan I. vojensky viazaný kvôli podobným mocenským bojom v Černouhorsku a Panóniu – sídlo veľkokniežaťa, pred zo severu prenikajúcimi poľskými a česko-moravskými vojskami chránila len jedna prírodná prekážka – Dunaj.

Navyše, 11.3.1000 v Hniezdne rímsko-nemecký cisár Otto III. budúcu korunu Veľkej Moravy prisľúbil Boleslavovi Chrabrému. Toto bola veľmi závažná udalosť pre budúcnosť a vôbec existenciu Veľkej Maravy, preto sa rozbehla intenzívna diplomatická aktivita Vajkových vyslancov o získanie tejto koruny pre Veľkú Maravu. Prečo to bolo tak dôležité?

V rímskej tradícii vladárskej hierarchie, ktorú prebrala aj Svätá rímska ríša – Imperium Romanorum, je najvyšším vladárom cisár, jemu sú podriadení králi s latinským titulom „rex“ a kráľom kniežatá. Preto súčasťou expanzie – rozširovania vplyvu a moci, bolo aj udelenie kráľovskej koruny s titulom „rex“. Tento titul „rex“ a kráľovská koruna od pápeža neboli len o vazalskom postavení panovníka prijavšieho korunu a titul „rex“ voči Svätej rímskej ríši, ale aj o jeho podpore a ochrane Svätou rímskou ríšou – o podpore a ochrane cisára a predovšetkým pápeža, ako najmocnejšej autority raného stredoveku. Ak by ju Boleslav Chrabrý získal, tak by sa dostal na hierarchicky vyššiu vladársku pozíciu než veľkoknieža Veľkej Maravy Vajk so všetkými z toho vyplývajúcimi  výhodami a Uhorsko by zmizlo z dejín skôr, než by vôbec vzniklo. Vajk využil možný vplyv svojej manželky Gizely, no predovšetkým maximálne zúžitkoval predvídavosť svojho otca Gejzu.

Vďaka opátovi, vtedy už novopečenému kaločskému biskupovi – Astrikovi (tomu Astrikovi, ktorý spolu so sv. Vojtechom Vajka a Gejzu pokrstil v roku 995), ktorého poslal Štefan do Regensburgu na diplomatické rokovania k rímsko-nemeckému cisárovi Ottovi III., a potom možno koncom roka 1000 do Ríma (kde sa vtedy nachádzali tak pápež ako aj Otto III.), aby vybavil korunováciu Štefana a schválenie nových diecéz a arcibiskupstva, uhorskí biskupi a arcibiskup s korunou zaslanou z Ríma Ottom III. korunovali Štefana 25. decembra 1000 alebo pravdepodobnejšie 1. januára 1001 za (prvého) uhorského kráľa. Úspešný Astrik tiež neobišiel naprázdno, a po roku 1001 bol ostrihomským arcibiskupom – najvyšším katolickým hierarchom Veľkej Maravy.

V Maďarsku sa často tvrdí, že korunu poslal pápež, ale spoľahlivé zdroje či dokonca dôkazy o tom chýbajú. Koruna, ktorou bol korunovaný (tzv. svätoštefanská koruna) sa neskôr počas bojov o trón po Štefanovej smrti bez akýchkoľvek pochybností nenávratne stratila v Rakúsku (asi 1074). Ono sa tam, a nielen tam, ohľadom Veľkej Maravy i Uhorska stratilo podstatne viac. Takisto sa po korunovácii korunou, určenou pre poľské knieža Boleslava Chrabrého, veľmi rýchlo „stratili“ i Otto III. (umrel 23.1.1002 vo veku 22 rokov) i pápež Silvester II. (12.5.1003). Do akej miery to súvisí so zákulisnými čachrami ohľadom korunovácie Štefana I. namiesto Boleslava Chrabrého, ťažko súdiť, skôr by to mohlo byť naopak vzhľadom na to, že snahy Otta III. o Renovatio Imperii Romanorum  boli isto v príkrom rozpore s plánmi Ni(e)koho, a teda neodpustiteľné. V časti piatej som síce uviedol: „Každý chvíľku ťahá pílku.“ A ktorý cisár (ktoré centrum koncentrácie riadenia) práve ťahal? Ten, ktorý práve konal pod heslom „Renovatio Imperii Romanorum“, ale to neznamená, že cisár centra koncentrácie riadenia, ktoré bolo pri sile a expandovalo, mal dovolené aj reštaurovať pôvodný model expanzie s jednym centrom koncentrácie riadenia. Zvolením Renovatio Imperii Romanorum  za svoje heslo si cisár Otto III. zvolil smrť: „V roku 1001 vypuklo v Ríme povstanie proti cisárovi, Otto a Silvester boli nútení utiecť do Ravenny. Otto viedol dve neúspešné výpravy, aby znovu získal kontrolu nad mestom a zomrel pri tretej výprave 24. januára 1002. Silvester sa vrátil do Ríma čoskoro po Ottovej smrti, hoci vzbúrená šľachta mala stále moc. Zomrel 12. mája 1003 a je pochovaný v bazilike svätého Jána v Lateráne. Mal povesť znalca magických umení.“

Podobne skončil aj ich proťajšok v Konštantínopole, Basileios II. Bulharobijca: „V roku 1025, kedy Byzantská ríša dosiahla od čias Justiána vrchol svojej moci, sa Basileios chystal na výpravu na Sicíliu, aby obnovil veľkú Rímsku ríšu, ale náhle zomrel.“

Pokúsme sa vyskladať najpravdepodobnejšiu cestu kráľovskej koruny a titulu „rex“, sľúbených Boleslavovi Chrabrému, z Ríma až na hlavu Vajka/Štefana I.. Vzhľadom na vyššie uvedené, a to, že Astrik navštívil koncom roku 1000 Rím len „možno“ a „v Maďarsku sa často tvrdí, že korunu poslal pápež“, je vysoko pravdepodobné, že Otto III. skutočne chcel korunovať podľa prísľubu Boleslava Chrabrého a mu aj korunu poslal, no Silvester II., znalec magických umení, vedel o zámeroch Ni(e)koho ďaleko viac, než Otto III., a tak zariadil, aby koruna cestou do Poľska skončila v decembri 1000 v rukách kaločského biskupa Astrika. Následne ešte v roku 1000 Ostrihomské biskupstvo bolo povýšené na arcibiskupstvo a uhorskí biskupi a arcibiskup s korunou zaslanou z Ríma Ottom III., no presmerovanou Silvestrom II., korunovali Štefana 1. januára 1001 za veľkomaravského kráľa. Je to o to pravdepodobnejšie,že Otto III. pri „Renovatio Imperii Romanorum“ rátal aj s aktívnou pomocou Boleslava Chrabrého: „Podle nejstaršího polského kronikáře Galla Anonyma sňal prý Ota III. při slavnostním sezení „svůj diadém“ a vložil ho na skráně Boleslava Chrabrého, nazývaje ho „bratrem a spolupracovníkem impéria a druhem římského národa“. Symbolicky tak vyjádřil, že polský panovník se bude podílet na jeho programu obnovy římské říše a stane se jakýmsi představitelem „Sclavinie“, slovanských zemí v jejím rámci.“ Pravdepodobne Otto III. nesúhlasil s tým, na koho hlave kráľovská koruna určená pre Boleslava Chrabrého skončila, pretože to nabúravalo jeho plány s Boleslavom v súvislosti s „Renovatio Imperii Romanorum“, a chystal sa proti tomu zakročiť. Nečakane vypuknuvšie povstanie v Ríme v roku 1001 mu to však znemožnilo. Dá sa usudzovať, že pápež Silvester II. z Ríma nebol vzbúrencami vyhnaný a neutiekol pred nimi spolu s Ottom III., ale odišiel do Ravenny, aby Otta III. odhovoril od plánov na Renovatio Imperii Romanorum. Silvester II. bol totižto nielen priateľom mladého cisára, ale aj jeho tútorom (Na pozvanie Otta III. sa Gerbert v júli 995 odobral do Magdeburgu a stal sa učiteľom tohto, v tej dobe pätnásťročného, mladíka. V roku 996 sa zúčastnil jeho korunovácie v Ríme a pápež Gregor V., Ottov bratanec, ho potom v apríli 998 vymenoval arcibiskupom ravennským. Po smrti Gregora V. bol 2. apríla 999 s podporou cisára zvolený pápežom. Zvolil si meno Silvester II. (podľa pápeža Silvestra I., radcu cisára Konštantína Veľkého). Silvester II. bol celkovo veľmi zaujímavý dejateľ, viď. https://sk.wikipedia.org/wiki/Silvester_II , navyše aj to, kde bol pochovaný, hovorí samo za seba: „Napriek tomu, že všeobecne sa za duchovné centrum rímskokatolíckej cirkvi považuje Bazilika svätého Petra, je Lateránska bazilika hierarchicky najvyššie postaveným chrámom katolíkov.

V súvislosti s kráľovskou korunou Štefana I. uvádza oficiálna história aj toto: Keďže je však všetko okolo korunovácie založené viac-menej na legendách, je dosť možné, že žiadna koruna ani neexistovala. Ale existovala a skutočne korune uloženej dnes v budapeštianskom parlamente (vznikla v troch fázach jednak na konci 11. stor. a jednak v 13. storočí) sa ani len nepodobala. Jej pravdepodobné zobrazenie nachádzame na korunovačnom plášti. Bol to diadém so štyrmi výbežkami tvaru ľalie, vykladaný drahými kameňmi. (Kniha kráľov). To nie je pravdepodobné zobrazenie, ale zobrazenie verné. Prečo? O tom si povieme až v časti, v ktorej opätovne dôjdeme k Matúšovi Čákovi Trenčianskom.

Boleslav Chrabrý, súc si istý pápežskou kráľovskou korunou, titulom „rex“ (veď v roku 999 s povolením pápeža utvoril v Hnezdne biskupstvo a v roku 1000 prijal návštevu nemeckého cisára Otta III. a získal od neho potvrdenie nezávislosti Poľska.), a teda aj podporou Svätej rímskej ríše, sa smelo pustil do podmaňovania Veľkej Maravy. Boleslav Chrabrý začiatkom roka 1001 dobyl Nitrianske kniežatstvo (ktoré končilo na Dunaji, Tise a na východe asi pri Prešove). Niekedy na prelome marca a apríla 1001 sa Štefan a Boleslav Chrabrý stretli na poľsko-uhorských hraniciach pri Ostrihome… Boleslav musel byť veľmi prekvapený, keď pri stretnutí so Štefanom I. a Astrikom, teraz už ostrihomským arcibiskupom, zistil, že korunou, sľúbenou jemu, bol korunovaný Štefan I., to jest, nielenže v panovníckej hierarchii podliehalo Poľsko Veľkej Marave, ale aj v cirkevnej hierarchii – Ostrihomské biskupstvo sa Štefanovou korunováciou stalo arcibiskupstvom a v Poľsku bolo pápežom povolené v Hniezdne len biskupstvo (niektoré, najmä poľské zdroje síce uvádzajú, že „zřídil papež Silvestr II. nad Vojtěchovým hrobem v Hnězdně arcibiskupství a podřídil mu nově ustavená biskupství v Krakově, Kolobřehu a Vratislavi. To signalizovalo příslušnost Krakovska, Pomořan a Slezska k polskému státu. Poznaňské biskupství, které mělo dosud misijní charakter, zůstalo podřízeno papežství, ale byla mu vymezena sféra působnosti“. Ak by to aj bola pravda, tak isto nie v roku 1000, ale najskôr až niekedy na prelome rokov 1002/3, pretožeaž roku 1002 vpadl Boleslav do Lužice a obsadil město Budyšín. Jeho výpad proti Míšni byl však neúspěšný a proto se rozhodl přijmout dohodu s císařem. Jindřich II. mu pak Lužici udělil v léno. Skôr je pravdou, že sa to udialo až za pontifikátu Jána XVII, pretože „jediným jeho zaznamenaným činom bolo poslanie poľského misionára a jeho brata šíriť kresťanstvo medzi Slovanmi a Ján XVII. po necelých 6 mesiacoch pontifikátu v novembri 1003 zomrel. Boleslav Chrabrý sa s tým, že namiesto neho bol korunovaný Štefan I., zmieriť nehodlal. Největší problém však pro něj představovala změna na říšském trůně, kde po smrti Oty III. (1002) nastoupil Jindřich II., který nepřiznal Boleslavu Chrabrému postavení, jehož nabyl za jeho předchůdce (a ani Poľsku. Bolo to toto postavenie: Ota III. se zúčastnil okázalého sjezdu šlechty v Hnězdně, který řešil politické i církevní otázky. Císař zprostil knížectví poplatnosti na říši a učinil Boleslava „pánem“ (v latinské kronice Dětmara Merseburského je výraz „dominus“), to znamená, že uznal nezávislost polského státu.). Henrich II. nabídl mu sice udělení Čech a Moravy v léno, když však ctižádostivý kníže odmítl (požadoval korunováciu), rozhodl se ho z knížectví vypudit a nastolit právoplatného dědice českého trůnu Přemyslovce Jaromíra. Po smrti Jindřicha II. a papeže Benedikta VIII., který nebyl Polsku nakloněn, začal Boleslav energicky vyjednávat v papežské kurii o udělení královské koruny. Roku 1025 byl dva měsíce před svojí smrtí korunován v Hnězdně polským králem, a to bez souhlasu nového německého panovníka Konráda II. a s najväčšou pravdepodobnosťou aj bez súhlasu pápeža Jána XIX., ktorý, ak „v prvom roku vlády prijal delegáciu byzantského cisára Bazila II., ktorá sa ho pokúšala presvedčiť k uznaniu Carihradu ako mesta s všeobecnou jurisdikciou. Kvôli veľkým protestom však odmietol.“, isto nesúhlasil ani s korunováciou Boleslava Chrabrého. To, že sa pravdepodobne Boleslav I. Chrabrý korunoval za kráľa sám (uzurpoval si korunovačné kompetencie cisára a pápeža Svätej rímskej ríše), dosvedčuje jeho náhla smrť dva mesiace po korunovácii, a to, že teraz už cisár Konrád II. „v bojích proti Polsku donutil svého protivníka Měška II. vzdát se roku 1028 původně říšských území dobytých v minulosti Boleslavem Chrabrým.“ Sacrum Romanum Imperium nikdy neuznala postavenie Poľska a poľského panovníka udelené Boleslavovi Chrabrému a Poľsku Ottom III. Uzurpátorstvo Boleslava I. Chrabrého bolo trestané po celé nasledovné dejiny Poľska až tak, že aj po ich najväčšej pýche – obávaných poľských husároch neostala v Poľsku ani pamiatka – ani jedno-jediné originálne brnenie poľskej husárie. Poľsko zostalo navždy pre Niekoho len „pša krev“ – užitočný nástroj na povel.

No, pre naše dejiny bolo dôležité to, že diplomatické úsilie Štefana I. a jeho korunovácia dosiahli želaný úspech: Boleslav svoje vojenské ťaženie proti Veľkej Marave na Dunaji zastavil a dovtedajší postup odôvodnil takto: Formálne tak urobil preto, aby ochránil nárok Štefanovho bratranca Vazula (syna predošlého nitrianskeho kniežaťa – Gejzovho brata Michala) na Nitrianske kniežatstvo a nárok Ladislava Lysého na kniežací stolec v Černouhorsku. Štefan uznal status quo, pretože si nemohol dovoliť boje na dvoch frontoch – najprv potreboval upevniť svoju moc v Černouhorsku, a Boleslav Chrabrý bol príliš ctižiadostivý, aby sa to nepokúsil skrze ešte žijúceho Otta III. zvrátiť.

Vzbúrené černouhorské údelné knieža Ladislava Lysého, svojho strýka, najmladšieho Gejzovho brata, sídliaceho v Gýlaš (Gyulas) Belehrade, t.j. v Kniežacom Belehrade (terajšia Alba Iulia), ktorý si tiež zmyslel uplatniť nárok na veľkokniežací stolec skrze seniorát, musel Štefan poraziť a zajať ešte pred stretnutím s Boleslavom Chrabrým pri Ostrihome. Takisto jeho útek zo zajatia v roku 1001 sa musel podariť tiež ešte pred týmto stretnutím. (Celkovo je problém s lokalizáciou kniežatstva a pôvodom Ladislava Lysého z oficiálnych zdrojov, pretože oficiálna história ho kvôli falzifikácii dejín Veľkej Maravy a Uhorska striktne neuvádza ako údelné knieža Černouhorska – Sedmohradska. Jeho účinkovanie v Černouhorsku (Sedmohradsku) skrýva pod menom Ďulu III., Štefanovho ujca, to jest brata Šarotty – manželky jeho otca Gejzu, ktorý podľa oficiálnej histórie mal len jedného brata Michala. V skutočnosti mal veľkoknieža Tokyš (Takšoň) troch synov: Gejzu, Michala a Ladislava Lysého. (Po Tokyšovej smrti sa Gejza stal veľkokniežaťom v Panónii, Ladislav Lysý údelným kniežaťom v Černouhorsku (Sedmohradsku) a Michal údelným kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva, ktoré po obsadení veľkej časti Belouhorska Poliakmi a Čechmi tvorili na Slovensku len južné časti západného Slovenska a časť Maďarska medzi Slovenskom, Dunajom a Tisou. V prospech neskoršej maďarskej verzie vzniku Uhorska falzifikátori nazvali černouhorské údelné knieža Ladislava Lysého, využijúc maďarské slovo gyula (vojvoda), Ďulom III., a pre nemaďarské verzie (t.j. nemecké) prekryli jeho identitu identitou vojvodu Prokuja, ktorý však v tomto čase vládol okupovanej časti Belouhorska z Trenčína (Ratkoš v Dejinách Slovenska I z roku 1986 ako jeho sídlo uvádza Nitru alebo Zvolen). Navyše história na wikipédii uvádza ako Gejzovho brata len Michala, istiac to tým, že neuverejňuje žiadne podrobnosti jak o Michalovi, tak ani o jeho otcovi veľkokniežati Tokyšovi (Takšoňovi). Keďže Ladislav Lysý zo zajatia ušiel a skutočne bol kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva počas poľskej okupácie, tak jeho idenditu falzifikujú tým, že ho oficiálna história ako knieža Nitrianskeho kniežatstva uvádza raz ako syna Michala, inokedy syna Ďulu II.). Sedmohradskému Ďulovi III. – Prokujovi, to jest Ladislavovi Lysému, sa okolo roku 1001 podarilo utiecť z uhorského zajatia a Boleslav mu pridelil do „stráže“ hrad (pravdepodobne) Bratislavu. Vazul – Michalov syn a Štefanov bratranec, patronát Boleslava Chrabrého asi odmietol a nahradil ho Ladislav Lysý, pretože všetci autori, viď. tabuľku nitrianskych kniežat https://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_vl%C3%A1dcov_Nitrianskeho_knie%C5%BEatstva , uvádzajú od roku 1001 ako nitrianske knieža Ladislava Lysého.

Keďže ctižiadostivý Boleslav Chrabrý si po smrti cisára Otta III. popudil proti sebe jeho nástupcu cisára Henricha II. a zaplietol sa do bojov so Svätou rímskou ríšou, mohol sa teraz Štefan I. plne sústrediť na upevňovanie svojej moci vo vnútri krajiny. Sedmohradsko napríklad dobyl roku 1003 porazením a zajatím svojho ujca Ďulu III. (slovanské meno Prokuj, t. j. proka-posledný) z Alba Iulie a Ďulovho brata Zombora (Zsombora) spravujúceho severné Sedmohradsko z rovnomenného hradu. V skutočnosti to boli synovia Ladislava Lysého. Starší syn, pravdepodobne tiež Ladislav, ako vojvoda (gyula) sídlil v Gýlaš (Gyulas) Belehrade, to jest Kniežacom Belehrade, vtedy známom aj pod menom Biely Belehrad (terajšia Alba Iulia). Mladší Zsombor je maďarské krstné meno a rovnomenný hrad  je možné lokalizovať do dnešného srbského Somboru, ktorý vtedy patril územne do Černouhorska, pretože leží neďaleko maďarskej hranice ľavobrežne od Dunaja, to jest smerom k Sedmohradsku: „po podrobení Sedmohradska v roku 1003 vytvoril na jeho území dva veľké komitáty: na severe komitát Doboka (sídlo Sombor), ktorý dostal meno podľa svojho prvého župana Doboku (Dabica), a na juhu komitát Fehér (sídlo Alba Iulia). Okolo roku 1009 už mal Štefan ovládnuté skoro všetky dovtedy nezávislé kniežatstvá/domény staromaďarských náčelníkov. V roku 1028 napokon (pravdepodobne župan menom Čanád (Csanad), Štefanov synovec – najskôr syn jeho sestry vydatej za palatína Abu) dobyl oblasť Marošváru, ktorú dovtedy ovládalo knieža Ajtoň (Ajtony). Po dobytí marošvárskej oblasti roku 1028 zas analogicky vznikol Čanádsky komitát, pomenovaný podľa župana Čanáda. Vďaka systému komitátov, ktorý prevzal z Nitrianska (to zas z Veľkej Moravy) Štefan I. definitívne upevnil svoju zvrchovanosť nad Černouhorskou marchiou. Štefanove zákony vyhlásené po roku 1000 a okolo roku 1009 (dnes z neskorších zbierok materiálov známe ako 2 „knihy“) zrejme prijímal kráľ spolu s „veľkými“ (v texte nazývanými „senatus“) na početných stretnutiach a týkajú sa upevňovania kresťanstva, súkromného vlastníctva, kráľovskej moci, cirkevného zriadenia (vrátane desiatku) a kráľovskej súdnej moci. Tohto sa týkali Štefanove zákony vyhlásené po roku 1000, pretože potreboval do Svätoplukovej ústavy  zapracovať svoj status „rex“ po svojej korunovácii, a z toho vyplývajúce súvislosti. Štefanove zákony vyhlásené okolo roku 1009 súvisia už s oslobodzovaním Nitrianskeho kniežatstva, to jest Bielouhorska.

Bielouhorskú marchiu, najprv Nitrianske kniežatstvo, oslobodzoval Štefan I. postupne. Od roku 1001 bolo celé Bielouhorsko v moci Boleslava Chrabrého a v jeho mene ho z Nitry spravoval zo Štefanovho zajatia uprchnuvší Ladislav Lysý, ktorého oficiálna história v období od roku 1001 do roku 1018 uvádza pod menom Prokuj. Prokuj bol v skutočnosti poľský správca Bielouhorska, sídliaci pravdepodobne najprv vo Zvolene a po strate Moravy v roku 1018 v Trenčíne, pretože Trenčín bolo správne sídlo a mocné opevnenie neďaleko priesmyku na Moravu (vo veľmi dávnych dobách, keď Tatry boli tak vysoké ako Alpy, bolo možné prejsť do Karpatskej kotliny cez Karpatský oblúk len na dvoch miestach – terajším prielom rieky Vláry neďaleko Trenčína oproti Novej Dubnici a prielomom Dunaja v Železných vrátach v terajšom Rumunsku).

Za vlády Ladislava Lysého v službách Boleslava Chrabrého vzrastala nespokojnosť s jeho „vladárením“ a túžba obnoviť poriadky a stav z čias Svätopluka I.. Poverenie dostal veľmož Aba (neskoršie prijal meno Samuel – pravdepodobne potomok Svätopluka po praslici). Oficiálna história z neho spravila Chazara: Pochádzal z kmeňa Chazarov patriacich k turkickej jazykovej rodine. Jeho rodičia sú neznámi, ale dá sa predpokladať, že patrili k vysokopostaveným osobnostiam svojho národa.), ktorý sa spolu s viacerými veľmožmi odobral do Stoličného Belehradu (aj keď oficiálna história uvádza za hlavné mesto Ostrihom, tak v prospech Stoličného Belehradu je to, že Ostrihom bol súčasťou Bielouhorska (Nitrianskeho kniežatstva) a nachádzal sa vtedy doslova na hranici s Poliakmi obsadeného územia). Samuel Aba vyjednával o znovupripojení celého Bielouhorska ako údelného kniežatstva k Veľkej Marave – Panónii a Černouhorsku. Štefan I., túžiac upevniť trón mojmírovsko-arpádovskej dynastie, súhlasil. Štefanove zákony vyhlásené okolo roku 1009 súvisia práve s touto udalosťou. Okolo roku 1009 vydal Štefan svoju mladšiu sestru za Samuela Abu, ktorého zároveň urobil palatínom. Takisto v roku 1009 vydal svoju ďalšiu sestru za benátskeho dóžu Ota Orseola, čím si zabezpečil spojenectvo Benátok. Jágerský komitát asi vznikol okolo roku 1009 v súvislosti so svadbou Samuela Abu z tejto oblasti so Štefanovou sestrou. Či Aba skutočne pochádzal z tejto oblasti je otázne, no ako palatín a komes spravoval tento komitát, ktorý v tom čase bol jedinou Poliakmi neokupovanou časťou Bielouhorska. Boleslavovi Chrabrému sa ju nepodarilo ovládnuť možno aj preto, že ju bránili bojovní Chazari (časť z nich roku 895 spolu so starými Maďarmi zaútočila na Karpatskú kotlinu, usadili sa pravdepodobne v dolnom Potisí, kde postupne splynuli s ostatným obyvateľstvom.). Aba sa ako palatín, t.j.miestodržiteľ a zároveň komes (správca komitátu) stal po kráľovi najvyšším správcom tohto územia, čo oficiálna história prezentuje ako: niekedy v období rokov 1005 – 1010 sa Aba stal náčelníkom chazarského kmeňa, no to vôbec nemusí znamenať, že Aba bol Chazar.

Štefan I. oslobodil časť Nitrianskeho kniežatstva, vrátane Nitru ako sídlo kniežaťa, pretože už (podľa Steinhübela, 2004) v roku 1015 Ladislava Lysého vystriedal Vazul, predok všetkých budúcich arpádovských kráľov Uhorska – Štefanov bratranec, Michalov syn, alebo to bolo až v roku 1018 (podľa Ratkoša, 1986). Jednoznačne však Štefan I. pri oslobodzovaní Nitrianskeho kniežatstva využil to, že v júli a auguste 1018 tiahlo vo veľkej poľskej výprave proti Kyjevu údajne aj 500 „uhorských“ bojovníkov, ktoré vyslalo Nitrianske kniežatstvo. No je viac než isté, že to nebolo len 500 „uhorských“ bojovníkov, čo oslabili poľskú vojenskú prítomnosť na Slovensku, ale podstatne viac. To umožnilo okrem Nitry oslobodiť aj Bratislavu, pretože  hneď po svojej korunovácii dal Štefan raziť prvé uhorské mince. Prvá uhorská mincovňa pracovala v Preslave, dnešnej Bratislave, a poznáme z nej tri strieborné denáre s kolopisom PRESLAVVA CIV (hrad Preslava-Bratislava) na jednej strane a +SPHANVS REX (kráľ Štefan) na druhej strane. Keďže sa našlo len tak málo mincí, je možné, že mincovňa prestala pracovať ešte v tom istom roku, keď sa Bratislava spolu s ostatným Nitrianskom stala súčasťou Poľska. Pravidelne sa potom v Uhorsku mince razili asi po roku 1020. V roku 1029/1030 napokon Štefan (znovu) dobyl Nitriansko, stratené roku 1001. Najneskôr roku 1029 (po znovuzískaní územia Slovenska od Poľska) – ak nie už koncom 10. stor. – existovali už aj komitáty Bratislavský, Nitriansky, Komárňanský, Tekovský, Ostrihomský, Hontiansky, Trenčiansky, asi aj TurnianskyNovohradský . Keďže prevažnú väčšinu územia jeho ríše teraz tvorili Bielouhorsko a Černouhorsko, prijal pre krajiny svojej koruny spoločný názov Uhorsko (možnože tento názov už prijal v roku 1009). Na krátky čas oslobodené územia Slovenska ešte obsadili česko-moravskí votrelci kvôli pohraničným problémom s Rakúskom. Štefan spočiatku toleroval postupné pomalé posúvanie uhorskej západnej hranice smerom pred Litavu (Leitha) a súvisiace pohraničné konflikty, ale nakoniec vpadol do Rakúskej marky. Roku 1030 sa konala odvetná výprava rímsko-nemeckého cisára Konráda II., ktorý si jednak nárokoval Uhorsko ako léno, ktorý sa jednak bál vznikajúcej konštelácie Uhorsko-Benátky-Chorvátsko, a ktorý sa tiež obával Gizeliných dedičných nárokov na Bavorsko. Ku Konrádovi sa pridalo aj moravské knieža Břetislav (neskorší český kráľ Břetislav I., zv. český Achilles), ktorému sa nepáčilo, že Slovensko opäť pripadlo Uhorsku. Štefan zatlačil Konrádovo vojsko až do Viedne, ktorú aj obsadil, načo Břetislav obsadil Slovensko. Na jar 1031 však Štefan dojednal vo Viedni s cisárovým synom a bavorským vojvodom Henrichom (bez vedomia samotného cisára) mier, podľa ktorého Uhorsko získalo dovtedajšie rakúske územia na pravom brehu Moravy (Moravské pole – Marchfeld) a územie medzi riekami Litava (Leitha) a Fischa a bojovný Přemyslovec musel Slovensko opustiť. Zbytok Slovenska stratený ešte počas vojen medzi Svätoplukovými synmi, bol oslobodený až po Štefanovej smrti jeho nástupcami.

V roku 1007 sa Štefanovi I. a jeho (podľa niektorých zdrojov druhej) nemeckej manželke Gizele narodil syn Imrich – nástupník trónu. Vo veku 13 rokov (1020) bol odoslaný, ako za svojej mladosti aj jeho otec, do Nitry, kde sa pripravoval na vládnutie. V roku 1029 po smrti Vazula st. – Štefanovho bratranca sa stal ako nástupník trónu údelným kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva.  Imrich bol pripravovaný na vládnutie od útleho veku: Štefanovi sa pripisujú (ale skôr od niektorých jeho poradcov pochádzajú) aj napomenutia („Institutio morum“) jeho synovi a predpokladanému nástupcovi Imrichovi, ktoré vznikli v rokoch 1013 – 1015 (podľa iných zdrojov 1018 – 1031). V nich sa zdôrazňuje, že „krajina jednej reči a jedného mravu je slabomyseľná (slabá) a krehká (imbecile et fragile)“, a že teda očakáva od Imricha, aby chránil rečovú a inú rôznorodosť Uhorska a nedovolil nadvládu jedného jazyka.“, to jest, ani liturgického jazyka a aj vierovyznania.

Tieto napomenutia „Institio morum“ jednoznačne potvrdzujú, že Štefan I. nebol poslušným vazalom Svätej rímskej ríše, ale plne nadviazal na tradíciu Svätoplukovej Veľkej Maravy a arpádovské Uhorsko nebolo žiadnom maďarskou ríšou. Tvrdenia historikov o podmanení si Veľkej Maravy starými Maďarmi sú len výplodmi „chorých mozgov“.

Toto nebolo po vôli jak hierarchom Svätej rímskej ríše, tak ani Ni(e)komu v pozadí, a využijúc svoj vplyv skrze Benátsku republiku a možno aj? kresťanskú horlivosť Štefanovej nemeckej manželky Gizely, sa rozhodli navodiť poriadok v religiózne i jazykovo liturgicky rôznorodom Uhorsku a naplánovali za budúceho uhorského kráľa Petra Orseola, syna benátskeho dóžu Otta Orseola a Márie, dcéry kniežaťa Gejzu, to jest sestry Štefana I.. Po otcovej smrti v roku 1031 žil Peter na uhorskom kráľovskom dvore. Kráľ Štefan I. ho vymenoval za vojvodcu kráľovského vojska.  Štefan chystal trón pre svojho syna Imricha, no 24-ročný princ 2. septembra 1031 nečakane podľahol zraneniu, ktoré mu počas poľovačky spôsobil diviak.

Nasledujúce udalosti oficiálna história prezentuje takto: S (oprávnenými) nárokmi na trón vystúpil uväznený kráľov bratranec Vazul, na ktorom však Štefanovi prekážalo jeho bývalé konanie v Nitriansku, údajne aj jeho prílišný príklon k pohanstvu alebo k Byzancii. Podobné argumenty platili aj pre ďalších štyroch žijúcich Arpádovcov: Vazulových troch synov (Levente, Ondrej (budúci uhorský kráľ) a Belo (budúci uhorský kráľ)) a Domoslava, syna Ladislava Lysého. Štefan ich teda všetkých obišiel a z Benátok povolal a za nástupcu určil Petra Orseola, syna benátskeho dóžu Ota Orseolu (ktorý toho roku zomrel) a svojej sestry. Vazul s tým prejavil nesúhlas, načo ho Štefan dal oslepiť.

No, existuje aj iná verzia, ktorá hovorí toto:

Roku 1031, t. j. krátko po smrti svojho syna Henricha (nástupníka trónu), dala Gizela, druhá, nemecká manželka sv. Štefana, oslepiť manželovho (Štefanovho) bratranca Vasiľa (Vasiľ – maďarsky Vazul), pretože bol po jej mŕtvom synovi Henrichovi (Imrich, Emeric) jediným vážnym kandidátom na uhorský trón. Syn sv. Štefana od prvej manželky, známy pod prímenom „Vata“, nemohol zaujať kráľovský trón, lebo bol baziliánskym mníchom a staré kánony to zakazovali. To mu vlastne i zachránilo život, pretože to bol dôvod, prečo Gizela (jeho macocha) nedala zavraždiť i jeho.

Obrázková kronika (Chronicon pictum, cap. 69) zaznamenáva o tom toto: «S veľkým zármutkom ho (t. j. Henricha) oplakával kráľ sv. Štefan i celé Uhorsko. Bôľny žiaľ spôsobil sv. Štefanovi veľmi ťažkú chorobu… Medzitým ho začala opúšťať telesná sila a ťažila ho veľká ochablosť. Preto poslal rýchlo posla Budu, Egiruchovho syna, aby priviedol z nitrianského žalára Vasiľa, bratranca, ktorého dal kráľ zavrieť pre jeho mladícku roztopašnosť a pochabosť, a tak mu dal možnosť polepšiť sa. Ešte pred svojou smrťou ho chcel ustanoviť za kráľa. Keď sa o tom dopočula kráľovná Gizela, poradila sa so zločinným mužom Budom a urýchlene poslala do väzenia, kde zadržiavali Vasiľa, Budovho syna Šebeša. Šebeš teda predišiel kráľovského posla, vylúpol Vasiľovi oči, do ušných dutín mu nalial olovo a potom ušiel do Čiech. Keď dorazil kráľov posol, našiel Vasiľa bez očí a s ranami v ušiach ho priviedol ku kráľovi. Pri pohľade naňho, na jeho biedne dokaličenie, vyhŕkli kráľovi sv. Štefanovi slzy, no ťažká choroba mu nedovolila zaslúžene potrestať zločincov…».

A ako to bolo v skutočnosti? Najprv si porovnajme pár faktov. Na stránke https://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_vl%C3%A1dcov_Nitrianskeho_knie%C5%BEatstva rôzni autori uvádzajú Vazula ako nitrianske knieža v rokoch 977-985 a 1031-1037/38 (Ďurica 2003), v rokoch 970-995 a 1031-1037 (Marsina 1995), v rokoch 1015-1029 (Steinhübel 2004), v rokoch 1025-1031(Dvořák 2005), v rokoch 1025-1029 (Kronika Slovenska 1998), v rokoch 1018-1031 (Ratkoš 1986). Mohol bratranec Štefana I., Michalov syn Vazul, ktorý bol vekovo Štefanovym rovesníkom, byť ako cca 50-60 ročný chlap ešte stále zavretý v roku 1037 pre jeho mladícku roztopašnosť a pochabosť? To akože tie dlhé roky bol nitrianskym kniežaťom a ako cca 50-60 ročného “mladíka” ho dal Štefan I. zavrieť pre jeho mladícku roztopašnosť a pochabosť z pred tridsiatich rokov, aby mu dal možnosť polepšiť sa? Ďurica navyše, ako jediný, uvádza na prelome rokov 1037/38 v zozname nitrianskych kniežat aj vyššie zmieneného Šebeša.

Pravda je taká, že v rokoch 1015-1029 bol nitrianskym kniežaťom Štefanov bratranec Vazul, Michalov syn. Zmienka o ňom v rokoch 977-985 znamená, že sa priúčal pri otcovi Michalovi úlohe budúceho údelného kniežaťa. V rokoch 1029-1031 bol údelným kniežaťom v Nitre Štefanov syn Imrich ako nástupník trónu, pretože v tradícii Svätoplukovej Veľkej Maravy a arpádovského Uhorska sa každý nástupník trónu pripravoval na úlohu panovníka ako údelné knieža Nitrianskeho kniežatstva (podrobnejšie o tom si porozprávame v nasledujúcej časti). Po Imrichovej smrti sa Vazul, ako najbližší následník trónu stal automaticky nitrianskym údelným kniežaťom. Tento Vazul (Vasiľ) však nebol Šefanovym bratrancom, ale jeho druhostupňovým synovcom, prvorodeným synom Vazula st., to jest rovesníkom Imricha. A ako cca 20-ročného mladíka ho skutočne mohol kráľ zavrieť pre jeho mladícku roztopašnosť a pochabosť, a tak mu dal možnosť polepšiť sa. V tomto sa, stotožňujúc syna s otcom, Obrázková kronika mýli. (Vazul nebol pre hierarchov Svätej rímskej ríše vhodným kandidátom pre  jeho prílišný príklon k pohanstvu alebo k Byzanciia navyše, ak odmietol sa Boleslavovi Chrabrému podriadiť jeho otec, isto syn po pevnej výchove v Nitre nepadol ďaleko od stromu…). Po dokaličení Vazula v roku 1038 a úteku z Uhorska mladších Vazulových bratov (Levente, Ondrej (budúci uhorský kráľ) a Belo (budúci uhorský kráľ)) a Domoslava, syna Ladislava Lysého) sa automaticky z titulu palatína stal správcom Nitrianskeho kniežatstva palatín Aba, neskorší kráľ Samuel Aba. Druhá možnosť je, že Vazul bol oslepený už v roku 1037 a Aba vystriedal na kniežacom stolci až Šebeša po jeho úteku do Čiech po nástupe Petra Orseola na trón. Ten po nástupe na trón zbavil kráľovnú Gizelu Bavorskú, vdovu po Štefanovi, akéhokoľvek politického vplyvu a vyhnal ju do izolácie na jeden z hradov (pravdepodobne na Vesprém). Dokonca zabral i jej majetky, ktoré dostala do vena. Vyhnal ju kvôli tomuto ohavnému činu, alebo to bolo inak a autor Obrázkovej kroniky iba prekryl čin niekoho iného tým, že ho pripísal Gizele? V čase oslepenia Vazula bol Peter Orseolo vojvodom kráľovského vojska.  A vyhnaním Gizely popudil voči sebe Bavorov aj samotného nemeckého kráľa Henricha III. Peter Orseolo na prelome rokov 1039 a 1040 vpadol do Východnej marky spolu s českým kniežaťom Břetislavom a neskôr v auguste 1040 Henricha III. spoločne porazili. Henrich III. v tom čase ešte nebol cisárom Svätej rímskej ríše, ale Konrád II. a Břetislav bol vo vojenských ťaženiach jeho pravou rukou, viď. obsadenie Slovenska v roku 1030. Takže asi Gizela je v tom nevinne a je rovnako obeťou Petra Orseola, ako aj Vazul.

Predtým, než sa rozlúčime so Štefanom I., je ešte potrebné uviesť na správnu mieru toto:

V počiatočnom období po svojej korunovácii bol Štefan I. pravdepodobne niekoľko rokov vazalom Nemecka, čo dokazuje aj skutočnosť, že Štefanove boje s pohanskými staromaďarskými náčelníkmi v Zadunajsku sa tradujú ako boje medzi „Teutónmi a Maďarmi“ (Teutóni, teda Nemci, samozrejme predstavujú Štefanovu stranu). Nakoniec je aj známe, že v jeho službách bolo veľa nemeckých a slovanských (staroslovenských) bojovníkov, čo je aj logické vzhľadom na to, koho mal za manželku, a kde sa nachádzalo pôvodné územie pod jeho vplyvom (juhozápadné Slovensko a severné Zadunajsko). Napokon aj maďarské slovo „királyi“ (stará výslovnosť je [kiráľ]) pochádza priamo zo západoslovanského (slovenského) slova „kráľ“.

Pravdou je, že Štefanove boje s pohanskými staromaďarskými náčelníkmi sa tradujú ako boje medzi „Teutónmi a Maďarmi“. Pravdou je, že v jeho službách bolo veľa nemeckých a slovanských (staroslovenských) bojovníkov, čo je aj logické vzhľadom na to, koho mal za manželku, a kde sa nachádzalo pôvodné územie pod jeho vplyvom (juhozápadné Slovensko a severné Zadunajsko), no boje v Zadunajsku sa skončili porážkou Kopáňa už v roku 998a ešte pred korunováciou sa preniesli do Sedmohradska, kde pokračovali až do roku 1028. V čase dojednávania sobáša s Gizelou bol veľkokniežaťom jeho otec Gejza, a ak bola daná nejaká vazalská prísaha, tak ju dal Gejza Gizelinmu otcovi, bavorskému vojvodovi Henrichovi II. Hašterivému, ktorý však vzápätí v roku 995 náhle zomrel. Nemohla to byť pravá vazalská prísaha, pretože veľkomaravské veľkoknieža a bavorský vojvoda boli hierarchicky rovnocenné tituly. Skôr to bol nejaký prísľub vzájomnej spolupráce a rešpektovanie hraníc, stvrdená prísahou. Ak si prečítate o Henrichovi II. Hašterivom aspoň toto https://sk.wikipedia.org/wiki/Henrich_II._(Bavorsko) a uvedomíte si spoločnú silu Gejzu a Henricha II. v samom srdci Európy a ako klin v Svätej Rímskej ríši v prípade ich vzájomnej spolupráce (veď prečo by to inak spečatili manželským zväzkom ich detí), tak zákulisiu skutočne neostávalo nič iné, len Henrichova náhla smrť vo veku 44 rokov a Gejzova o dva roky neskôr vo veku 47-50 rokov. Faktom tiež je, že Štefan I. aj po ich smrti rešpektoval toto spojenectvo a na západného suseda neútočil, no na opakujúce sa pohraničné konflikty po Henrichovej smrti nakoniec tvrdo zareagoval vpadnutím do Rakúskej marky (je možné, že v tomto období nebola v správe Bavorského vojvodstva) až niekedy pred rokom 1030. Roku 1030 sa konala odvetná výprava rímsko-nemeckého cisára Konráda II., ktorý si jednak nárokoval Uhorsko ako léno. Štefan zatlačil Konrádovo vojsko až do Viedne, ktorú aj obsadil, načo Břetislav obsadil Slovensko. Na jar 1031 však Štefan dojednal vo Viedni s cisárovým synom a bavorským vojvodom Henrichom (bez vedomia samotného cisára) mier, podľa ktorého Uhorsko získalo dovtedajšie rakúske územia na pravom brehu Moravy (Moravské pole – Marchfeld) a územie medzi riekami Litava (Leitha) a Fischa – tentokrát bavorský vojvoda dodržal rešpektovanie hraníc, dojednané Gejzom a Henrichom II. Hašterivým.Nárokovanie si Uhorska ako léna cisárom Konrádom II. vyplýva z vazalského vzťahu titulu „rex“ voči cisárovi Svätej rímskej ríše. Štefan I. skladal vazalskú prísahu pri korunovácii arcibiskupovi, teda aj pápežovi a cirkevne sa Štefan I. proti tejto prísahe počas panovania nijako neprevinil, pretože katolíckych kňazov nepotláčal, ale za jeho vlády sa zakladali nielen nové biskupstvá, ale aj kláštory. Nárok cisára na léno je však sporný, pretože vtedajší cisár Otto III. s korunováciou Štefana nesúhlasil, teda ani nemohol prijať jeho vazalskú prísahu. Takže Štefan I a Uhorsko bolo de iure vazalom iba pápeža, no nie cisára Svätej rímskej ríše.Čo sa týka prísahy svetskej moci, tak isto prisahal vernosť Veľkej Marave.

Najväčší kráľ arpádovskej dynastie, obnoviteľ Veľkej Maravy, dajúc jej nové meno Uhorsko (Hungary, Ungaria, Vengrija) Štefan I. Svätý (Ištván, t.j. Existujúci v Bohu) zomrel 15. augusta 1038 (pravdepodobne mu bol po smrti jeho syna Imricha pomaly podávaný jed). Bol slávnostne pochovaný v Stoličnom Belehrade (Székésfehérvár).

Pravá Štefanova ruka, nájdená neporušená v hrobe, sa zachovala dodnes a je relikviou. Posmrtne odťatá za to, že aj po korunovácii – prijatí vazalskému titulu „rex“ znovu prisahal vernosť Svätoplukovej ústave Veľkej Maravy. Neporušená zostala preto, lebo ňou dvakrát prisahal vernosť Veľkej Marave – ako Vajk, keď ho „opásali mečom“, a ako Štefan I. keď sa rozhodol oslobodiť Nitrianske kniežatstvo a túto prísahu nikdy neporušil. Relikvia jeho hlavy sa ešte v roku 1440 nachádzala v Stoličnom Belehrade, ale dnes je už stratená. Posmrtne sťatý za to, že ju ako „rex“ nesklonil pred cisárom – v panovníckej hierarchickej tradícii Svätej rímskej ríše pred lénnym pánom.

Ak už rozprávame o odťatých rukách, tak veľmi zaujímavá informácia je toto: Otta III. část Vojtěchových ostatků pravděpodobně odvezl do Říma a nechal nad nimi vystavět chrám sv. Bartoloměje na Tiberském ostrově. Kolem jeho portálu býval v minulých staletích nápis, který oznamoval, že v tomto kostele spočívají dvě ruce sv. Vojtěcha, z nichž jedna držela arcibiskupskou berlu v Praze a druhá křtila v Uhrách sv. Štěpána.

Avšak Otto III. de iure i de facto nikdy neprijal korunovačnú vazalskú prísahu Štefana I., pretože s ňou nesúhlasil a Štefan I. nikdy ďalšiu vazalskú prísahu nezložil, ba práve naopak, prisahal vernosť suverenite Veľkej Maravy/Uhorska, a tak aj celý život činil. Preto Uhorsko nikdy nebolo súčasťou Svätej rímskej ríše, aj keď mnohí jej cisári si de facto nárokovali Uhorsko ako léno, i keď de iure nemali na to nárok, pretože prísaha sa stáva neplatnounielen jej zrušením so súhlasom lénneho pána – cisára, ale stáva sa okamžite neplatnou, ak ju lénny pán- cisár neprijme. A Otto III. ju neprijal. Žiadny ďalší pápež ani cisár žiadnu korunovačnú korunu viac do Uhorska neposlal, a tá pôvodná definitívne zmizla v roku 1074. To, že uhorský kráľ Žigmund Luxemburský bol cisárom Svätej rímskej ríše, neznamená, že jeho súčasťou bolo aj Uhorsko. Nárokovanie si Uhorska ako léna cisármi Svätej rímskej ríše sprevádzalo celé dejiny Uhorska a uzavrelo sa to nakoniec rakúsko-uhorským vyrovnaním. Rakúsko-uhorské vyrovnanie bolo rozdelenie rakúskeho cisárstva podľa princípu dualizmu na dva štáty Rakúsko (Predlitavsko) a Uhorsko (Zalitavsko) decembrovou ústavou z roku 1867. Obidva štáty boli spojené len osobou panovníka a spoločným ministrom zahraničia, vojny a financií. Od rakúsko-uhorského vyrovnania štát nazývame Rakúsko-Uhorsko. Hraničnou riekou bola Litava, teraz Leitha a všetky oblasti terajšieho Rakúska od Leithy po hranice Maďarska boli Uhorsku po 1. sv. vojne ukradnuté. Táto krádež sa pripravovala od čias vyhnania Turkov, pretože habsburgovská cisárska Viedeň odmietala tieto sídla vracať pôvodnej dolnouhorskej šľachte a osídľovala tieto územia rakúskou a cudzozemskou šľachtou, čo bolo tiež jedným z dôvodov vypuknutia povstania Františka II. Rákocziho.

Až do smrti Mateja Korvína boli dejiny panovníkov Uhorska dejinami boja medzi vladármi, ktorí zostávali verní Štefanovej prísahe Svätoplukovej ústave a Veľkej Marave, a kráľmi, ktorí sa podriaďovali neoprávneným nárokom cisárov na Uhorsko ako léno Svätej rímskej ríše. Takými bojmi boli aj boje medzi Samuelom Abom a Petrom Orseolom, neskôr Gejzom a Šalamúnom, počas ktorých sa pôvodná kráľovská koruna záhadne stratila. V boji proti Šalamúnovi po náhlej Gejzovej smrti pokračoval Ladislav I. Na popud Ladislava I. bol Štefan roku 1083 v katolíckej cirkvi vyhlásený za svätého (spolu s jeho synom Imrichom, čanádskym biskupom Gerardom (Gellértom), svätým Svoradom a inými).

Štefan I. Svätý je spoločným kráľom jak Slovákov, tak aj Maďarov, a tak ako skutočný kráľ Štefan I. Svätý spájal za svojho života Nitrianske kniežatstvo a Panónske kniežatstvo, tak nech aj jeho socha v dnešných časoch spája Slovákov a Maďarov. To, že si ho Maďari, navedení Habsburgovcami na maďarizáciu, privlastnili, neznamená, že Slováci ho majú odmietať. Ak nie Bratislava, tak Nitra isto je dôstojné miesto pre jeho sochu.

Prečo Nitra?

O tom až v ďalšej časti…

20 thoughts on “Matúš Čák Trenčiansky – časť deviata

  1. V prvom rade veľká vďaka za obrovský kus práce. Dá sa teda povedať, že Uhorsko nadväzuje na Veľkú Moravu oveľa kontinuálnejšie než Habsburgovské Uhorsko na Uhorsko predosmanské. Zároveň sa dá pochopiť, prečo Osmanom nebolo dovolené dobyť Viedeň – ich úlohou bolo zakončiť byzantskú fázu Rímskej ríše na východe a priniesť konečné riešenie pre Veľkomoravský (asi aj Srbský, Macedónsky, Bulharský…) “problém” – predpripraviť tieto územia pre konečné ovládnutie Rímom na západe.

    Liked by 2 people

    • ideš dobre na to. V ďalších častiach bude uvedené, prečo musel tento riskantný krok s osmanskou tureckou ríšou GP podstúpiť. GP – ten Ni(e)kto, nebol a ani nie je všemocný a mal voči nemu adekvátne konkurenčné riadiace centrá. Uhorsko a po moháčskej katastrofe Nitrianske kniežatstvo veľmi dlho odolávalo tlaku Ni(e)koho. No súc obkolesené a osamotené nakoniec podľahlo. Ale iba navonok, pretože štúrovci, snaha M.R. Štefánika, SNP, Mečiar – to všetko sú snahy o suverenitu a slobodu. Ani Maďarom, aj keď ich zblbli s Magyarországhom, nemožno uprieť, že sa vždy bili aj po Moháči o svoje Uhorsko. Škoda len, že si ho prisvojili len pre Maďarov. Ale Orbán sa prebúdza, a to je dobré. Ťažko posudzovať nedorozumenie medzi Štúrom a Kossúthom. Dajme tomu, žeby sa Štúr s Kossúthom dohodli a Slováci spolu s Maďarmi by bojovali proti Viedni v 1848-9. To by potom nebolo len o pár dobrovoľníkoch zo Slovenska, ale podstatne viac. Vie si niekto vôbec predstaviť, čo by to vtedy a predovšetkým do budúcna vo vzťahu k Rusku so Slovákmi spravilo? Lebo Maďari nemajú ťažké srdce na Rusov ani tak za 1956-ty rok ako za to, že v rokoch meruôsmych ich porážku v boji proti Viedni má na svedomí Mikuláš I., ktorý prišiel na pomoc Viedni a maďarské vojsko porazil. Po stavovských povstaniach a šialenej morovej epidémie za posledného Rákocziho ťaženia zdecimované Slovensko by asi ešte aj ruské ťaženie cez naše územie neprežilo. Takže berme to tak, že z pohľadu štúrovcov bol Lajos Kossúth maďarónsky slovenský zapredanec a nepriateľ Slovákov a Slovenska, no zo širšieho a dlhodobejšieho nadhľadu možno záchrancom nášho národa, lebo to by sme potom na východnom fronte počas 1. i 2. svetovej vojne s väčším zápalom proti Rusom bojovali. Pamätajte všetci – vždy sa udeje tá najlepšia varianta, aj keď v danom momente to tak nevyzerá…

      Liked by 6 people

      • Keďže si spomenul Štúra,hneď sa mi pred očami objavil Zvolen,môj favorit na nové hlavné mesto Slovenska. Jednoducho,Bratislava už nie. Kým nezmeníme hlavné mesto,dobre nebude.
        Popolvár,neviem,či poznáš román Byzantínec -mudrc kráľa Svätopluka, napísal ho Roman Bednár,odporúčam Ti to prečítať si (zoženieš v knižnici bežnej),Bednár má veľmi svojský štýl,beletrizované a súčasne faktografické . Ty tam iste nájdeš niečo ako špeciálny odkaz :).

        Páči sa mi

  2. Komu česť, tomu česť. Ďakujem za skvelú prácu v objasňovaní našich dejinných udalostí v novom svetle. Hádam nám to pomôže zistiť skutočnú pravdu o nás a o tom, že nie sme len takí, hocijakí Slováci. Takých ako vy, pokladám za špičku ľadovca. Aj vďaka vám sa vynoria spod hladiny ďalší a ďalší až to nebude pre tento systém udržateľné.

    Liked by 2 people

  3. Zdravím. Ja len k Štefanovi I. prvému kráľovi Uhorska . Hlavne k jeho pôvodu. Maďari tvrdia že Štefan I. bol Maďar. Lenže čo sa ja trochu ryjem v histórii , tak Štefan I. aký to bol Maďar ? Keď jeho pravé meno bolo Vajk . Veď to je očividné slovanské meno. Matku vraj mal Nemku a aj manželku mal Nemku. A na Arpádovom dvore znela vraj viac nemčina ako maďarčina. Štefana I. korunovali kniežatá Hont a Ponzaň to boli Slovania ak sa nemýlim. A vraj čo som sa dočítal , tak jedná teória hovorí, že Arpádovci vraj neprišli z východu z Ázii ale ich rod pochádzal vraj z hradu Ungvar ktorí je vraj v Užhorode na Podkarpatskej Rusi. Bol to jeden z kniežacích rodov na veľkej Morave. Preto vraj aj názov Uhorsko podľa názvu toho hradu. Arpádovci vraj boli Ruteni ( Rusíni ). Ale či je to jedná z právd ťažko povedať. Teórii a verzii je mnoho a pravda len jedna. Aj to mi je záhadou, že Štefan I. dal pobiť svojich staro maďarských súkmeňovcov za to že sa nechceli podrobiť kresťanstvu. Ak bol Maďar dal by svojich pobiť ? Možno pre svoju moc v budúcom Uhorsku to urobil. Neviem posúdiť.
    Podľa mňa aj sami Maďari zbytočne hľadajú svojich predkov v Ázii. Ja si myslím že maďarský národ aj z rečou vznikol tu v Panónskej kotline. Veď Maďari sú čisto Európania podľa DNA, len reč je trochu iná. Ale ta reč maďarská, tu môže byť aj pozostatok nejakej prastarej reči , ale s prímesami ostatných jazykov ako slovanských, nemeckého jazyka ale aj tureckého jazyka, lebo Turci tu boli 150 rokov , takže aj to ma vplyv . Veď pozrime na Spišský dialekt koľko má nemeckých slov. Ak máte niekto iné zdroje budem rád ak ich sem dáte. Ďakujem

    Páči sa mi

    • Štefanovou matkou bola druhá Gejzova žena poľská kňažná Adelaida. Gejza je maďarské meno a jeho prvá žena bola tiež vraj tiež Maďarka. Šarolta je troch čudné meno na Maďarku a aj o tomto si človek môže všeličo myslieť: “mladšia dcéra sedmohradského kniežaťa Júlia I. (Gyula, ktorého brata Júlia II. nemecké zdroje spomínajú ako Slovana Prokuja)” Tak vyzerá, že so Šaroltou mal len 5 dcér a mužského následníka mu dala až tá druhá – Poľka. Maďarsky Vajk, slovensky, poľsky, rusky – Vasiľ. Jedna z dcér Gejzu bola vydatá za Boleslava Chrabrého, možno preto zákulisie využilo Boleslava Chrabrého na útok proti Veľkej Marave – po žene mal nárok na veľkomaravský veľkokniežací stolec. Ak by sa nebol Boleslav Chrabrý pustil po smrti Otta III. do vojny so Svätou rímskou ríšou, tak by predčasne neumrel a ak nie on, tak jeho syn by bol namiesto Petra Orseola uhorským kráľom po smrti Štefana I.
      ad. viac znela na jeho dvore nemčina, než maďarčina. Aká maďarčina? To, že v historiografii sa používajú aj pre to obdobie maďarské slová, neznamená, že aj vtedy sa tieto slová používali. Ohľadom Štefana stále operujú v súvislosti so Sedmohradskom s Gyulom. Ale gyula nie je len akože Július, ale aj vojvoda. A tá istá historiografia z čias Uhorska nazýva údelné kniežatá Černouhorska sedmohradskými vojvodami. Nitrianske kniežatstvo spravoval knieža, Sedmohradsko vojvoda, Chorvátsko bán… Prečo ak to bol za čias Štefana gyula, potom už zrazu vojvoda? Ťažko je po tisíc rokoch sa dopátrať pravdy, ak zdroje boli zničené, či zostali dobre utajené… Aj Francisciho knižnica bola celá odprataná do USA a sa už nikdy nevrátila. Majetky a zbierky štúrovskej Matice Slovenskej po zverejnení knižky V.Paulíni-Tótha “Matúš Čák” tiež Maďari rýchlo zhabali a Maticu zrušili…
      Preto neriešme, či bol Štefan I. viac Slovákom, alebo Maďarom, ale riešme to, čo pre Veľkú Maravu a Slovensko vykonal. Skutky rozhodujú o človeku, a nie jeho pôvod, či národná príslušnosť.
      Móric Beňovský bol Slovák a na Madagaskare ho dodnes oslavujú a ctia si ho. Tak prečo sa mi staviame tak macošsky k Štefanovi I. a jeho socha nezdobí Nitru, alebo Bratislavu? Máme odmietať vlastné dejiny a dejateľov len preto, lebo si ich privlastnili Maďari len pre seba?
      Preto ja túto sériu riešim len podľa skutkov: držal vernosť prísahe Svätoplukovej ústave, ale kolaboroval so Svätou rímskou ríšou, stanúc sa jej vazalom?

      Liked by 4 people

      • Popolvar 67 , ďakujem za objasnenie niektorých udalostí. A súhlasím s vami že by sme mali mať aj mi sochu Štefana. Ja som už dávno povedal že by sme mali oslavovať vznik Uhorska ako Maďari 20 augusta, tým by sme im zobrali tromf z ruky. Lebo Štefan 1. bol aj náš kráľ a je to aj naša história. Tak sme Maďarom odovzdali našu historiu a mi Slováci vyzeráme ako bez histórie. A potom sa nečudujme že sa k nám aj ostatné národy tak správajú , ako ku národu bez histórie.
        Ešte sa vás Popolvar spýtam, aký mate názor na vznik maďarského národa a ich jazyka. Lebo Maďari sú čisto Európania a podľa mňa jazyk vznikol tu. Maďari by svoj pôvod mali hľadať tu a nie niekde v Ázii. Ďakujem vopred

        Liked by 1 person

        • podľa môjho názoru to súvisí s aktivitami zadunajských staromadarských náčelníkov, ktorí neboli pevne v jurisdikcii arpádovca Gejzu – boli to ku Gejzovej Panónii voľne pripojené kniežatstvá, kde vládli jednotliví staromaďarskí kmeňoví náčelníci gyulovia – vojvodcovia. Zachovávali si ešte staré obyčaje, jak kočovníctvo, tak aj starú nekresťanskú vieru. Nedá sa isto tvrdiť, že to oni len tak, zo starých zvykov, podnikali lúpežné výpravy na západ. Ich kniežatstvá susedili so Svätou rímskou ríšou – s Nemcami a ich heslom bolo vždy Drang nach Osten, takže potýčky na hraniciach, prenikanie latinských misionárov, boli podľa mňa tým, čo vyvolalo odvetné “lúpežné” výpravy starých Maďarov. Neskôr ich zase Západ, korutánsky vojvoda a Kopáň nahuckali po Gejzovej smrti proti Vajkovi…

          Liked by 2 people

  4. vidím, že vás Štefan I. zaujal. Poteším vás, dôjde v najbližších dňoch k úprave textu, upresneniu, doplneniu a rozpracovaniu kľúčových udalostí predovšetkým v Sedmohradsku a uvedenie na pravú mieru, ako to bolo s krstením Gejzu a Štefana. Objemovo článok narastie tak, že asi bude musieť byť rozdelený na dve časti… Natrafil som totižto na niečo, čo osvetľuje ako to bolo s kresťanstvom na Veľkej Marave a zároveň potvrdzuje správnosť mojich záverov častí o Imperii romanorum ako modeli dvoch centier koncentrácie riadenia i ich charakteristiku vo fáze Byzantská ríša-Svätá rímska ríša.

    Liked by 4 people

    • Vďaka Ti za prácu. Ako píšuci autor to viem oceniť, pretože viem presne, koľko času stojí napísať takýto text. Nielen samotné napísanie textu, ale všetky sprievodné rešerše. Zdravia Ti!

      Liked by 3 people

      • od včera som narazil na toľko kvalitných prác aj Historického ústavu SAV, čerpajúcich zo starých zdrojov a nielen z nedávnych prác iných autorov. Veľmi dobré a podrobné fakty – dielčie informácie. Žiaľ všetci autori, nemajúc tú základnú chronologickú osnovu a pochopenie toho, čo som nutne musel vsunúť do série o MČT v častiach 4 – 8, snažia sa hľadať súvislosti, no nejako sa nemôžu trafiť, a tak negujú aj príbehy zo starých kroník, berúc pre seba, pre ich príbeh, len tie hodnotné fakty. A tak im uniká pointa a vysvetliac jednu dejinnú udalosť, jedno obdobie, dostávajú sa do rozporu s udalosťami inými a inde…
        Časti 4 – 8 by som nedokázal napísať bez znalosti KSB a DVTR, bez Puškinovej poémy Ruslan a Ľudmila. KSB je skutočne interdisciplinárna veda. Takisto vysoko kvalitná dizertačná práca Angeliky Herucovej Palatíni arpádovských kráľov – vynikajúco faktologicky spracované a prameňmi podložené dielo. Žiaľ, utopiac sa vo faktoch, ušlo autorke to najdôležitejšie, majúc to vo vlastnom diele pred očami. Tomu sa budem venovať v časti venovanej Nitrianskemu kniežatstvu a jeho postaveniu v rámci jak VM, tak Uhorska, lebo aj s tým súvisí problematika palatínov. Pochopiť pravdu o Nitrianskom kniežatstve a palatínoch arpádovských kráľov, je kľúčom k pochopeniu Pána Váhu a Tatier, a tak raz a navždy skoncovať s liberálnymi sprostosťami západnej historiografie o stredovekom oligarchovi. No to sa nedá bez odhalenia pravdy o Štefanovi, a to sa nedá bez pochopenia časti 4 a 8. Ak si pronárodní dejepisci a pracovníci Historického ústavu SAV osvoja časti 4 až 8 o Matúšovi Čákovi Trenčianskom, môžu, majúc prístup k faktológii historických zdrojov, vyskladať skutočnú mozaiku našich dejín akéhokoľvek obdobia. Nie som profesionálny historik, aj keď dejepis a dejiny som vždy miloval. No na tomto poli je mojou úlohou len táto séria o Matúšovi Čákovi Trenčianskom, pretože ten je kľúčom oboma smermi – do súčasnosti, i minulosti. A potom sa už musím venovať svojej práci. Hľadať súvislosti a naprávať vzťahy. Na poli dejepisnom je to Matúš Čák Trenčiansky. Len odhalením súvislostí a napravením vzťahu k vlastnej minulosti, môžme obrodiť Slovensko smerom dovnútra i navonok – napraviť vzťahy so susedmi. Veľká Marava a Uhorsko sú stáročia vzájomného spolužitia, ktoré boli len v posledných dvoch storočiach pokrivené snahami o maďarizáciu – Viedni sa konečne podarilo vbiť klin medzi Horné a Dolné Uhorsko. Vzájomné spolužitia s Čechmi sú v porovnaní s tým len krátkymi epizódami desaťročí, kde aj najdlhšie spolužitie v ČSR, ČSSR, ČSFR bolo poznamenané českou nadradenosťou – nášľapnou mínou Masarykovho čechoslovakizmu a vraždou Štefánika.
        jadrom obrody a sily strednej Európy a V4+ a následných +++++…. je obroda a sila skrze spojenectvo a spoluprácu Maďarska a Slovenska na odkaze Svätoplukovej Veľkej Maravy a arpádovského Uhorska, korých zjednocujúcou postavou je veľkoknieža, neskorší kráľ Štefan I. Svätý.
        Mohol by som celý ten príbeh napísať vlastnými slovami na pár stranách, ale prijali by ste ho? Preto som zvolil túto náročnú, porovnávaním faktov a hľadaním súvislostí zdĺhavú formu. A to som si pôvodne myslel, že to bude na nejaké tri-štyri časti. Sme ešte len pri Štefanovi a aj túto časť musím rozšíriť a rozdeliť na dva diely…

        Liked by 6 people

  5. Zdravia ti Popolvar.
    Ďakujem ti za články ktoré si napísal. Pomaly a isto bude nutné ozvučiť práve dejiny. No som zvedavý či neplanuješ napísať aj o dejinách starších slovenských miest. Mňa by najviac potešilo niečo o mestách ako , Košice, Michalovce, Bardejov, Poprad, Kežmarok, Stropkov či Sídlo na hrade Vinné, Čičava a zopár ďalších.
    S pozdravom Peter.

    Páči sa mi

    • K tým dvom hradom Vinné, Čičva (Čičava) by som pridala ďalšie dva hrady – Brekov a Jasenov, nakoľko tieto spolu štyri hrady sa nachádzajú blízko seba, čo nie je celkom obvyklý jav, no a ďalší hrad o niečo ďalej, sa nachádza Tibavský hrad v dedine Podhoroď.

      Liked by 1 person

      • moji zlatí, čo všetko by som mohol, ak by sa info nemuselo predávať tak otrockým spôsobom, ako je písané slovo – holografia, symbolika…
        Čo sa týka miest, veľmi ma svrbí jazyk o jednom mestečku, lebo ten je ako lakmusový papierik – indikátor na celé dejiny Uhorska a aj terajšieho Slovenska, ktorý spoľahlivo indikuje, či daná udalosť, vláda je pronárodná alebo kolaborantská, zradcovská. No nechcem tomu mestečku ublížiť, počkám, až bude priaznivejšia doba a moje informácie nevyvolajú devastačné akcie neprajníkov nášho národa.
        Ad. hrady: odporúčam vám navštíviť Šariš, vnímať jeho energie, pozrieť si archeologické pozostatky. Šariš nemá obdoby na Slovensku, je niečím jedinečný – to nebol hrad – to bolo mini mestečko obohnané mestskými hradbami na vrchole sopečného kopca.
        Poviem vám toto: v každom kraji, v každom mestečku, obci, podhradí… žije niekto, kto je nejakým spôsobom s daným miestom bytostne spätý. Verím tomu, že sériou o MČT, ktorá je svojim spôsobom rámcovým dielom, vyvolám odozvu a roztrhne sa vrece s lokálnymi pravdivejšími príbehmi o tých ktorých hradoch, mestách a mestečkách, obciach, či konkrétnych udalostiach. Možno skutočne prehovorí aj pravdivá archeológia a ustúpi od prezentácie, či utajovania nálezov, aby to nebolo viac poplatné pangermánskej histórii…

        Liked by 6 people

  6. Popolvár vďaka za všetky tie články , prácu, ktorú si na to vynaložil.Rozšíril si mi obzor a za to, ďakujem a teším sa na pokračovania.Veľa zdravia a síl prajem.

    Páči sa mi

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s