Matúš Čák Trenčiansky – časť ôsma

Siedma časť (https://oracle911blog.wordpress.com/2021/05/18/matus-cak-trenciansky-cast-siedma/ ) končila slovami: „Nasledovná etapa – celoglobálna expanzia už bola určená pre nový model dvoch nových centier koncentrácie riadenia  s inou organizáciou samoriadenia – feudalizmus už nezodpovedal dobe.“

… a navyše získanie kontroly Sacrum Romanum Imperiom nad organizáciou samoriadenia na území celej Európy trvalo podstatne dlhšie, než bolo pôvodne plánované, pretože objavením Ameriky Krištofom Kolumbusom v roku 1492 doba pokročila a stredovek bol vystriedaný novovekom. No nebolo to len o zámorských plavbách a objavení Ameriky. V roku 1456 bola vynájdená kníhtlač (viacero kandidátov, najznámejším je Johann Gutenberg). Talianska renesancia (klasických hodnôt) a humanizmus (človek meradlom vecí) preniká cez Alpy aj do ostatných štátov Európy (viac tu: https://sk.wikipedia.org/wiki/Renesancia ). Vystúpením Martina Luthera (1517) začína protestantská reformácia… Tomu však predchádzalo dobytie Konštantínopolu osmanskými Turkami v roku 1453, čo sa dodnes vníma ako jeden z míľnikov značiacich zavŕšenie stredoveku. Avšak rok 1453 bol významný nielen dobytím Konštantínopolu, ale v tomto roku skončila aj storočná vojna medzi Anglickom a Francúzskom.

…storočná vojna musela skončiť, aby mohla začať Vojna ruží, ktorá odštartovala horúcu fázu transformácie Anglicka na nové centrum koncentrácie riadenia pre obdobie celoglobálnej expanzie. Nový plánovaný model už nebol modelom dvoch cisárstiev – dvoch navonok súperiacich kontinentálnych veľmocí, ale modelom expanzie po mori (námorná veľmoc) a expanzie po súši (pevninská veľmoc).

A aký obraz Vojny ruží nám ponúka oficiálna história? Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Vojna_ru%C5%BE%C3%AD

Vojna ruží alebo vojna červenej a bielej ruže bol mocenský zápas v rokoch 1455 – 1485 o vládu v Anglicku prebiehajúci medzi dvoma vedľajšími vetvami kráľovského rodu Plantagenetovcov, Lancasterovcami a Yorkovcami. Pomenovanie dostala podľa erbových znamení oboch súperiacich rodov – Lancasterovskej červenej a Yorkovskej bielej ruže. Tejto vojne sa budeme venovať podrobnejšie, lebo bola pre úspech transformácie Anglicka kľúčovou.

Po smrti kráľa Henricha IV. a jeho syna Henricha V., nastúpil na trón v roku 1422 ďalší kráľ rovnakého mena, syn druhomenovaného Henrich VI. V čase nástupu na trón však nemal ešte ani rok, tak sa správa krajiny ocitla v rukách vysokej šľachty, tvorenej skupinou najvplyvnejších a najzámožnejších veľmožov. Ich vládnuce praktiky, hrabivosť a s ňou súvisiace zdieranie krajiny i jej obyvateľov vyvolávali medzi ľudom vlnu nevôle, rebélií a povstaní. Ľud volal po novej vláde, silnej kráľovskej moci, ktorá by v krajine nastolila poriadok. Psychicky chorý Henrich VI. (trpel slabomyseľnosťou) nebol schopný vládnuť sám. Je otázne, či skutočne trpel slabomyseľnosťou, alebo to bol len dočasný stav, ako to uvádza táto stránka: https://sk.wikipedia.org/wiki/Henrich_VI._(Anglicko): Posledná bitka storočnej vojny sa odohrala 17. júla 1453 pri Castillone. Francúzske delostrelectvo rozprášilo anglickú armádu i s jej lukostrelcami. Anglicko touto bitkou stratilo všetky územia vo Francúzsku okrem prístavu Calais. Keď sa Henrich dozvedel túto správu, psychicky sa zrútil. Tento duševný stav trval jeden a pol roka.

Silnejúca opozícia, pochádzajúca zo strednej a nižšej šľachty a bohatých mešťanov, žiadala odstránenie kráľa z trónu. Do jej čela sa postavil práve vojvoda Richard z Yorku, kráľovský miestodržiteľ v Írsku, ktorý vládnucu dynastiu Lancasterovcov označil za uzurpátorov trónu a sám seba za právoplatného nástupcu. Zhromaždil vojsko, s ktorým v roku 1453 vtrhol do Anglicka. Odstavil od moci kliku vysokej šľachty a sám sa ujal miesto neschopného kráľa vlády ako lord protektor. Lancasterovci však nemienili z mocenských pozícií ustúpiť v prospech druhej strany. Richard sa rozhodol hájiť svoje záujmy i za cenu použitia vojenskej sily. Hlavnou príčinou vypuknutia vojny boli pomery v krajine v prvej polovici 15. storočia. Anglicko sa zmietalo v obrovskej anarchii, ktorú znásobovali meniace sa výrobné a sociálne vzťahy, podkopávajúce samotné základy feudálneho spoločenského poriadku. Vplyvom týchto zmien čoraz väčší spoločenský význam začal nadobúdať rodiaci sa meštiansky stav.

Prvé obdobie (1455-1460) sa nieslo v znamení krvavých šarvátok medzi oboma stranami. Po počiatočných úspechoch yorskej strany prevahu začali získavať Lancasterovci. Vojvodovi Richardovi sa však v pre neho nepriaznivej situácii ponúkol v roku 1460 silný spojenec – Richard Neville, gróf z Warwicku. S jeho pomocou opäť začal získavať stratené pozície. Keď predtým Richard netrval dôsledne na odstránení Henricha VI. z trónu, teraz to bol jeho hlavný cieľ. Než však stihol svoj zámer uskutočniť, bol v jednej z bitiek porazený a zajatý. Vo väzení našiel svoju smrť. Zdalo sa, že boj je pre Yorkovcov stratený. No otcov zámer dovŕšil jeho devätnásťročný druhorodený syn Eduard. V roku 1461 po ťažkých bojoch dobyl Lancasterovcami ovládaný Londýn a nechal sa korunovať za kráľa ako Eduard IV. Moc v Anglicku prevzali Yorkovci.

Druhé obdobie (1461 – 1483) bolo najdlhším a začalo pokusom Henricha VI. opäť sa dostať k moci vojenskou silou. Bol však porazený a uväznený. Následné represálie tvrdo zasiahli celý lancasterský rod. Nový kráľ Eduard IV., opierajúci sa o nižšiu šľachtu a meštianstvo, čoskoro nastolil v krajine poriadok. Vďaka tomu krajina začala prosperovať, čo sa prejavilo i na Eduardovej popularite medzi ľudom. Čoskoro však prišlo k jeho osobnému pádu, ktorého príčinou bolo pre neho nepriaznivé odhalenie. Pred časom uzavrel totiž tajné nerovnoprávne manželstvo s príslušníčkou schudobnelej šľachtickej waleskej rodiny Alžbetou Woodvillovou. Keď sa k tejto afére pridružilo ešte vyznamenávanie príslušníkov svojej novej rodiny panstvami a úradmi, vyvolal tým v krajine všeobecné odsúdenie. (Kladiem si otázku: Ktorýže „investigatívny novinár“ to vtedy odhalil?). Do čela jeho protivníkov sa postavil príslušník vysokej šľachty, mocichtivý lord Warwick. Dal vyslobodiť z väzenia zosadeného kráľa Henricha VI. a s pomocou francúzskeho kráľa Ľudovíta XI. ho dosadil opäť na trón. Potom spolu s jeho ženou a dokonca s Eduardovým bratom Jurajom z Clarence otvorene vystúpili proti kráľovi. Eduard bol nútený utiecť z Anglicka.

V Európe sa mu podarilo zorganizovať vojsko, s ktorým sa na jar roku 1471 vylodil v Anglicku. Po dvoch víťazných bitkách, v ktorých zahynul vodca opozície lord Warwick i bývalý kráľ Henrich VI., opäť sa ujal moci a mohol sa plne venovať správe krajiny. S cieľom nastoliť v krajine poriadok, zavádzal politiku tvrdej ruky a represálií, ktorou si znepriatelil mnoho príslušníkov najmä vysokej šľachty. Mnohí z jej predstaviteľov, medzi nimi i Henrich Tudor volili radšej odchod z Anglicka. Dokončiť dielo a priviesť krajinu k stabilite sa Eduardovi IV. už nepodarilo, pretože v apríli 1483 zomrel. Z manželstva s Alžbetou po ňom ostalo sedem detí (dvaja synovia a päť dcér), z ktorých najstarší syn Eduard mal po ňom prevziať vládu. Skôr však ako mohol zasadnúť na trón, na povrch vyplávalo ďalšie, pre jeho zosnulého otca nepríjemné odhalenie, ktoré mu zahatalo cestu k moci a poznamenalo celé tretie obdobie (1483 – 1485).

Ona skutočnosť sa dostala na verejnosť na zasadnutí kráľovskej rady 8. júna 1483. Tu vyšlo najavo, že kráľ Eduard IV., prv než sa oženil s Alžbetou Woodvillovou, bol ešte ženatý s Eleanor Butlerovou. Toto zistenie znamenalo, že druhé manželstvo kráľa Eduarda malo byť vyhlásené za neplatné a teda všetky Eduardove deti z druhého manželstva sú ľavobočkovia a nemajú nárok na následníctvo. V takom prípade legitímny nárok na trón prislúchal jeho (Eduarda IV. – pozn. aut.) o desať rokov mladšiemu bratovi Richardovi, vojvodovi z Gloucestru. 25. júna1483 potom parlament vyhlásil uvedené skutočnosti za právoplatné a vojvodu z Gloucestru za kráľa Anglicka Richarda III. Šľachtická opozícia sa však s daným stavom nehodlala vyrovnať. Už na jeseň 1483 vyvolala v krajine povstanie, ktoré Richard potlačil. V januári nasledujúceho roku si dal parlamentom opäť potvrdiť svoje právo na trón po zomrelom Eduardovi, vylúčiac z následníctva bratove deti. Na jar však zomrel Richardov syn Eduard. V snahe zachovať následníctvo na tróne pre yorkovskú dynastiu, ustanovil za svojho nástupcu svojho synovca Eduarda z Warwicku, syna svojho druhého brata, Juraja z Clarence. Po potlačení povstania sa opozícia (opozícia sústredená okolo Alžbety Woodvillovej, vdovy po Eduardovi IV. – pozn. aut.) stiahla, ale iba nato, aby pozbierala svoje sily. Hnala ju túžba zvrhnúť Richrada III. z trónu a odstaviť yorskú stranu od moci. Spojila sa s Lancasterovcami v zahraničí a na svoje čelo ustanovila dovtedy neznámeho vojvodu z Richmondu, Henricha Tudora, vzdialeného príbuzného Lancasterovcov, žijúceho v tom čase vo francúzskom exile. Tu pozbieral silné vojsko, s ktorým sa preplavil na pobrežie Walesu. 22. augusta1485 sa na Bosworthskom poli pri Leicestri odohrala rozhodujúca bitka, v ktorej našiel Richard III. svoju smrť. Richard bol posledným anglickým kráľom, ktorý padol v bitke.

Víťazstvo v tejto bitke otvorilo Henrichovi Tudorovi, zakladateľovi novej dynastie Tudorovcov cestu k anglickej korune. Vojna ruží sa tým skončila.

Ak bez hlbšieho premýšľania prijmeme tento obraz oficiálnej histórie o tejto skoro tridsaťročnej vojne, tak si budeme myslieť, že to bol len boj o anglický trón medzi jednotlivými mocichtivými klanmi a že hlavným cieľom bol anglický trón. Nie, ten bol len prostriedkom – odôvodnením vedenia vojny. Takisto odôvodnením vedenia vojny bol chaos v krajine  na jej začiatku počas vlády Henricha VI. Ale prečo potom bol odstránený Eduard IV. i posledný v boji padnuvší anglický kráľ Richard III., ktorým sa úspešne darilo krajinu stabilizovať? (Áno, aj Richard III. napriek V. Shakespearom skreslenému obrázku Richarda III. – despotu, tyrana, vraha detí svojho brata Eduarda IV. Samotná wiki totižto uvádza: …sa stal najvernejším priateľom svojho brata Eduarda IV. So svojou manželkou Annou Nevillovou sa presťahoval na hrad Middleham v kraji Yorkshire, ktorý veľmi miloval. Tu sa Richard prejavil ako zdatný správca panstva a spravodlivý sudca, ktorého si poddaní vážili a ctili pre jeho múdrosť a miernosť. Po smrti Eduarda IV. roku 1483 sa stal Richard lordom protektorom a poručníkom nad svojimi dvomi synovcami, najmä neplnoletým následníkom trónu Eduardom. V tej dobe bol Richard u obyvateľov veľmi populárny… V neskoršej tradícii žil Richard ako krvilačný netvor a podľa nej je opisovaný v Shakespearovej tragédii. Všeobecne sa usudzuje, že Shakespearovo podanie je silne prehnané a ovplyvnené tým, že tento dramatik žil v dobe vlády Tudorovcov, ktorí svojich kráľovských predchodcov z rodu Yorku nemali príliš v láske. Pravdou je, že Richard III. bol panovník rázny a obratný, ktorý sa nevyhýbal žiadnej ukrutnosti ani zločinu (to je opätovne v rozpore s jeho miernosťou a spravodlivosťou), keď ich považoval za užitočné pre svoj prospech. Tým sa však vôbec nelíšil od ostatných šľachticov svojej doby. Existujú skupiny obhajujúce Shakespearovu verziu Richarda III. ako zakomplexovaného tyrana, hrbáča s uschnutou rukou, ktorý bol v matkinom lone dva roky miesto deviatich mesiacov a pri narodení už mal zuby a dlhé vlasy, tak i ľudia, ktorí argumentujú proti takým klebetám a obvineniam. Bránia Richarda III. najmä týmito argumentmi: V dobových záznamoch (z doby Richarda III., nie pol storočia a viac po jeho smrti) neexistujú žiadne doklady o tom, že bol Richard tyran alebo neobľúbená komplotujúca ohava, či nejako telesne indisponovaný.Richard III. bol posledný Plantagenet, nastupujúci Henrich bol Tudor, musel teda nejako ospravedlniť uzurpáciu trónu právoplatnému dedičovi. Henrichov dvorný pisateľ Thomas More svojmu chlebodarcovi vyšiel v ústrety a Shakespeare potom vychádzal práve z neho. Dvaja mladí princovia neboli jediní, kto mal nárok na anglický trón, v hre boli ešte ďalší Richardovi príbuzní, ktorí mali k trónu bližšie než on. Zabitím dvoch chlapcov by sa teda k trónu nijako zvlášť nepriblížil. Napokon smrť oboch princov prišla vhod i Henrichovi VII. Tudorovi.

Takže, čo bolo skutočným cieľom Vojny ruží, ak v súboji o anglický trón nepriniesla definitívne víťazstvo ani bielej (https://sk.wikipedia.org/wiki/Vojna_ru%C5%BE%C3%AD#/media/S%C3%BAbor:White_Rose_Badge_of_York.svg), ani červenej (https://sk.wikipedia.org/wiki/Vojna_ru%C5%BE%C3%AD#/media/S%C3%BAbor:Red_Rose_Badge_of_Lancaster.svg) ruži, ale skončila kompromisom ruží, keď na anglický trón vyniesla novú vládnucu dynastiu Tudorovcov, ktorí mali v znaku yorkshirsko-lancasterovskú ružu s bielym vnútorným a vonkajším červeným okvetím (https://sk.wikipedia.org/wiki/Vojna_ru%C5%BE%C3%AD#/media/S%C3%BAbor:Tudor_Rose.svg)?

Vojna trvajúca tri desaťročia úplne zdecimovala stav vyššej šľachty: zo sedemdesiatich lordov, zasadajúcich v roku 1460 v parlamente, ich koncom 15. storočia ostalo osemnásť. Táto vojna prakticky zlikvidovala pôvodnú starú anglickú šľachtu a na trón vyniesla Tudorovcov – novú, dá sa povedať, cudziu uzurpátorskú dynastiu. A to bolo hlavný cieľ tejto vojny. To preto táto vojna bola neustále udržiavaná a podnecovaná – najprv Richardom Neville, grófom z Warwicku, neskôr pozadím za inštitútom manželky (nám už dobre známa „druhá manželka“ z cárskeho Ruska) Alžbety Woodvillovej a vždy zahraničím, kde sa z Anglicka uprchnuvším, druhou stranou zosadeným kráľom vždy podarilo zozbierať tak silné vojsko, že na anglickej pôde porážalo aktuálne panujúceho kráľa. Sinajské putovanie Hebrejov po odchode z Egypta (ak si preštudujeme knihu Exodus, tak pochopíme, že to „putovanie“ bola taká v Sinajskej púšti lokalizovaná  občianska vojna – genocída nepohodlných a premene na židov prekážajúcich pôvodných z Egypta vyvedených Hebrejov) trvalo 40 rokov, t.j. dve generácie. Vojna ruží, aj keď oficiálne skončila v roku 1485 porážkou a smrťou Richarda III., trvala prakticky až do roku 1499, to jest 44 rokov (tiež dve generácie): I keď je z historického hľadiska bitka pri Bosworthe považovaná za koniec Vojny ruží, musel Henrich VII. ešte neskôr odrážať snahu dvoch uchádzačov o trón podporovaných rodom Yorkovcov. Prvým z nich bol Lambert Simnel, porazený v bitke pri Stoke, a druhým bol Perkin Warbek obesený v roku 1499 po niekoľkoročnej snahe poraziť kráľa.

Čomu by mohla stará pôvodná anglická šľachta brániť a prekážať, je z nasledujúceho textu viac než zjavné.

Henrich VII. vládol Anglicku dvadsaťštyri rokov a dalo by sa povedať, že aspoň čiastočne vrátil krajine stabilitu, akú mala pred mimoriadne vyčerpávajúcou „vojnou ruží“. (Zaujímavé tvrdenie, ak tá istá oficiálna história tvrdí, ako je uvedené vyššie, že „Hlavnou príčinou vypuknutia vojny boli pomery v krajine v prvej polovici 15. storočia. Anglicko sa zmietalo v obrovskej anarchii, ktorú znásobovali meniace sa výrobné a sociálne vzťahy, podkopávajúce samotné základy feudálneho spoločenského poriadku. Vplyvom týchto zmien čoraz väčší spoločenský význam začal nadobúdať rodiaci sa meštiansky stav.“ a „sa správa krajiny ocitla v rukách vysokej šľachty, tvorenej skupinou najvplyvnejších a najzámožnejších veľmožov. Ich vládnuce praktiky, hrabivosť a s ňou súvisiace zdieranie krajiny i jej obyvateľov vyvolávali medzi ľudom vlnu nevôle, rebélií a povstaní. Ľud volal po novej vláde, silnej kráľovskej moci, ktorá by v krajine nastolila poriadok.“ Ak si uvedomíme, že meštiansky stav je sociálna báza novodobej buržoázie, vysoká šľachta bola skoro plne vybitá v následnej Vojne ruží, tak stojí minimálne na zváženie, či skutočne ich vládnuce praktiky vyvolávali medzi ľudom vlnu nevôle, rebélií a povstaní, alebo za tou vlnou nespokojnosti stál niekto iný. (Kuciakova vražda tiež viedla k páde vlády R. Fica a stabilita štátu do Kuciakovej vraždy a po nej je diametrálne odlišná, ak sa vôbec o nejakej stabilite štátu a štátnosti vôbec v „pokuciakovskom“ období dá hovoriť). Dôvodom vyvolania Vojny ruží boli skutočne vládnuce praktiky pôvodnej starobylej rodovej anglickej šľachty, ale tieto vládnuce praktiky treba posudzovať v kontexte nasledujúcich riadkov: Položil tiež základy zákonov, ktorými sa vo väčšej či menšej miere do roku 1603 riadili aj nasledujúci tudorovskí panovníci. A o aké zákony a reformy vlastne išlo? Postačí text z wikipédie:

Henrich VIII. sa rozišiel s rímskokatolíckou cirkvou kvôli problémom s rozvodom s Katarínou Aragónskou. I keď nebol protestantom, rozkol s pápežom viedol k odklonu Anglicka od katolicizmu. Časom začal byť Henrich VIII. netrpezlivý – jeho manželka Katarína mu nedokázala priviesť na svet dediča trónu, ktorého si z celého srdca želal. Všetky Katarínine deti, okrem dcéry Márie, zomreli krátko po pôrode. Henrich si však želal mužského dediča, aby tak zabránil súpereniu o korunu. Podobné boje o korunu totiž spôsobili tridsaťročnú vojnu ruží, ktorú ukončil až Henrichov otec, Henrich VII., keď sa stal kráľom.Vojna trvajúca tri desaťročia (správne 44 rokov) úplne zdecimovala stav vyššej šľachty: zo sedemdesiatich lordov, zasadajúcich v roku 1460 v parlamente, ich koncom 15. storočia ostalo osemnásť. Trón nechcel prenechať ani dcére Márii, lebo prvá žena na anglickom tróne, cisárovná Maud, v snahe obhájiť svoje práva na trón, spôsobila dvadsaťročnú občiansku vojnu (1135 – 1154), čo malo na krajinu katastrofálne následky.

V roku 1525 sa Henrichova netrpezlivosť ešte viac vystupňovala aj pod vplyvom toho, že stretol charizmatickú mladú ženu z manželkinho sprievodu, Annu Boleynovú. To, že si ju všimol, ovplyvnili dva faktory. Anna síce bola len priemernej výšky a s nevýrazným dekoltom a povráva sa tiež, že na jednej ruke mala o jeden prst viac, ale mala dokonalé vzdelanie a neuveriteľný sexepíl zdôraznený jej celkovým výzorom. Tmavá olivová pokožka, k tomu čierne husté vlasy, dlhý elegantný krk a výnimočne tmavé, takmer čierne oči, ktoré mužov doslova fascinovali, ju robili netypickou pre tú dobu (proste ďalšia “čiernovlasá Zoé s podmanivými čiernymi očami”). A druhým faktorom, nie menej podstatným, bola aj snaha predovšetkým otca Anny, dostať ju do pozornosti kráľa a “vyryžovať” na tom vlastný politický kapitál. Už to raz skúsil so svojou prvou dcérou Máriou, milenkou Henricha v čase jeho manželstva s Katarínou. Vtedy však neuspel. Inštruovaná Anna pod jeho vplyvom dlho a cielene kráľovskému dvoreniu odolávala. (Na rozdiel od svojej sestry Márie, odmietala sa stať iba kráľovou milenkou. Povedala: “Buď kráľovná, alebo nič!”. Časom však jej zaťatosť poľavovala, príležitosť uchopila a dotlačila Henricha k rozhodnutiu manželstvo s Katarínou anulovať. Kráľovná Katarína bola vykázaná z kráľovského dvora a miestnosti, v ktorých dovtedy žila, kráľ pridelil Anne Boleynovej. Po Wolseyho odchode Anna získala veľkú moc pri menovaní členov vlády, a taktiež v politických otázkach. Keď zomrel canterburský arcibiskup Viliam Warham, Anna na túto pozíciu vymenovala svojho rodinného kňaza, Thomasa Cranmera. Vďaka zásahu francúzskeho kráľa bolo toto vymenovanie schválené Rímom a pápež Klement udelil Cranmerovi pallium. (To, že podobný projekt úspešne prebiehal od roku 1508 v cárskom Rusku za panovania Vasilija III., je čistou náhodou – “náhodou” ako cez kopirák, akurát že sa nevolala Anna Boleynová, ale Jelena Glinská, a to, že Rusko stálo tiež na prahu veľkých reforiem, je tiež len čistá “náhoda”… – podrobnejšie o Jelene Glinskej bolo písané v časti siedmej).

Zmenšovanie moci a vplyvu Ríma v Anglicku prebiehalo pomaly. V roku 1532 Thomas Cromwell, ktorý podporoval Annu, priniesol parlamentu na schválenie niekoľko dokumentov vrátane Požiadavky proti obyčajom (Supplication against the Ordinaries) a Podrobenie duchovenstva (the Submission of the Clergy), ktoré uznali kráľovu zvrchovanosť nad cirkvou. Po týchto dokumentoch Thomas More odstúpil z funkcie tajomníka. Vďaka tomu sa Henrichovým hlavným ministrom stal Cromwell.

Medzitým mala Dolná snemovňa zakázané vykonávať všetky nariadenia Ríma a vymáhala tresty za praemunire (čo je podľa anglického práva špeciálny názov pre trestný čin, kedy daný človek poslúcha cudzí súd alebo orgány, čím spochybňuje zvrchovanosť koruny) proti všetkým, ktorí v Anglicku súhlasili s pápežskými bulami. Dolná snemovňa tiež bránila cirkvi vydávať akékoľvek predpisy bez kráľovho súhlasu. Nakoniec pápež exkomunikoval Henricha a Thomasa Cranmera, vyhlásil arcibiskupov dekrét o rozvode za neplatný a manželstvo s Annou označil za nezákonné a pápežov nuncius (čo je pápežov diplomatický zástupca v postavení veľvyslanca) bol z Anglicka odvolaný a diplomatické vzťahy medzi Rímom a Anglickom sa prerušili…

Podrobnejšie s panovaním Henricha VIII. sa môžte oboznámiť tu: https://sk.wikipedia.org/wiki/Henrich_VIII. Ja uvediem len pár podstatných detailov:

Henrich bol všestranne vzdelaný človek a kráľovský dvor bol za jeho vlády centrom vedy a umenia. Henrich sa tiež zaraďoval medzi vynikajúcich hudobníkov, autorov a básnikov. Jeho najznámejšie hudobné diela sú Zábava s dobrou spoločnosťou (Pastime with Good Company) alebo The Kynges Ballade. Bol taktiež vášnivým hráčom kociek a vynikal aj v športe, obzvlášť v rytierskych súbojoch, poľovačke a tenise.

V tom čase bol známy aj pre svoje zanietenie pre kresťanstvo. V roku 1521 vydal polemiku Obrana siedmich sviatostí, ktorou útočil na Martina Luthera. V tzv. Šiestich článkoch bola určená smrť každému, kto by bol proti transsubstanciácii (pretváranie, premieňanie podstaty) a iným cirkevným dogmám. Za to mu pápež Lev X. v októbri 1521 udelil titul obranca viery (lat. defensor fidei). Vystúpil tiež proti Tyndalovmu anglickému prekladu biblie (v tom čase bolo totiž zakázané prekladať bibliu do anglického jazyka). Aj keď oficiálna história uvádza, že Henrich VIII. sa rozišiel s rímskokatolíckou cirkvou kvôli problémom s rozvodom s Katarínou Aragónskou, tak nie je to až tak pravda, pretože to bolo len zámienkou na to, aby kráľ i Anglicko ako také boli izolované kvôli potrebným reformám nielen od cirkevnej ale aj svetskej moci kontinentálnej Európy. To preto sa ani jeho otcovi nepodarilo za života presadiť nejaké dlhodobejšie spojenectvo s pevninskými vladármi a kroky Henricha VIII. pod vplyvom mu podstrkovaných žien viedli neodvratne k rozkolu jak s katolíckou cirkvou, tak s mocnármi pevninskej Európy. Svedčí o tom aj tento fakt: Parlament neakceptoval pápežovo rozhodnutie a potvrdil manželstvo Henricha a Anny Zákonom o nástupníctve (Act of Succession) v roku 1533. Katarínina dcéra, lady Mária, bola prehlásená za nemanželské dieťa a naopak – Annini potomkovia boli vyhlásení za riadnych nástupcov. Najdôležitejší v tomto vyhlásení bol odsek odmietajúci akúkoľvek „cudziu moc, princa alebo vladára“. Všetci ľudia v kráľovstve boli povinní uznať tento zákon prísahou a tí, ktorí to odmietli, boli doživotne uväznení. Akýkoľvek spisovateľ akejkoľvek literatúry prehlasujúci, že manželstvo bolo neplatné, bol ihneď vinný z vlastizrady a bol potrestaný smrťou.

Aj keď oficiálna história označuje za hlavnú príčinu rozkolu medzi Henrichom VIII. (Anglickom) a svetskou i cirkevnou mocou zbytku Európy jeho túžbu po mužskom následníkovi trónu, v skutočnosti to bola len jeho „citlivá struna“, ktorú zákulisie obratne využívalo na jeho manipuláciu, vedúc ho práve k tomuto rozkolu. Zároveň však táto jeho túžba po mužskom následníkovi trónu túto manipuláciu skrze mu zákulisím podstrčené budúce dárkyne mužského potomka komplikovala, pretože nemal problém tieto starostlivo preň zákulisím vybraté tútorky, ak jeho túžbu a netrpezlivosť v primeranom čase nenaplnili, nielen zapudiť, ale aj sťať. To, že Henrich VIII. bol skutočne inteligentný a vzdelaný, svedčí aj fakt, že na sklonku života pochopil nielen to, že bol počas celého obdobia svojho panovania manipulovaný, ale aj kým.  Mal len 55, keď 28. januára1547 zomrel vo Whitehallskom paláci. Naposledy vydýchol po zopakovaní nasledovných slov: „Mnísi! Mnísi! Mnísi!“.

Jeho dedič Eduard  VI. sa plnoletosti nedožil, pretože sa počas panovania príliš priklonil k pevninskému protestantizmu „Z Eduarda sa stal bigotný protestant a Anglicko sa začalo riadiť protestantskou náukou.“

Takisto pokus Márie I. o reštauráciu katolicizmu a starých poriadkov boli veľmi rýchlo eliminovaný: Mária bola oddaná katolíčka ovplyvňovaná katolíckym dvorom Španielska a svojim bratancom, rímskym cisárom Karolom V., a snažila sa presadiť v Anglicku obnovu vplyvu katolíckej cirkvi. To viedlo okrem iného k upáleniu asi 300 protestantov. Bola medzi svojimi ľuďmi neobľúbená a príbuzní jej manžela Filipa II. Španielskeho spôsobovali na dvore rozbroje a nespokojnosť. Ako panovník stratila Calais, posledný kus územia na kontinente patriaci Anglicku. Kto jej tak šikovne radil, aby bola vystriedaná Alžbetou I., je z vyššie uvedeného viac než jasné. „Mnísi! Mnísi! Mnísi!“

Obdobie vlády Alžbety I. už bolo obdobím stabilizácie, úspešného testovania, rozvoja a začiatku expanzie.

Vláda Alžbety I., ktorá nastúpila na trón po smrti Márie v roku 1558, obnovila v kráľovstve poriadok. Náboženské rozpory, ktoré rozdeľovali spoločnosť od doby Henricha VIII., boli vyriešené oddelením Anglikánskej cirkvi od Vatikánu v roku 1559. Hlavným zdrojom Alžbetiných úspechov bolo vyvažovanie záujmov protestantov a katolíkov (izolácia Anglicka od pevniny už bola dostatočná, náboženská problematika po eliminácii Márie I. už nebola urgentnou hrozbou reštaurácie starých poriadkov, takže v náboženskej oblasti bolo vyhlásené prímerie – krajina sústreďovala sily na iné ciele). Zabezpečila, aby sa žiadny z týchto smerov nepresadzoval na úkor druhého, aj keď ku koncu svojej vlády zavrhla katolicizmus vplyvom vojny so Španielskom. Dokázala udržať stabilitu svojej vlády s výnimkou povstania severných grófov v roku 1569, bola úspešná v obmedzení moci starej šľachty a posilňovaní moci svojho kabinetu.

Jedna z najznámejších udalostí anglickej vojnovej histórie sa stala v roku 1588 kedy bola španielska flotila – Armada – porazená anglickým loďstvom vedeným sirom Francisom Drakeom, ale vojna, ktorá nasledovala, stála Anglicko veľa síl a prostriedkov a skončila až po Alžbetinej smrti. Alžbetin kabinet pokračoval v diele začatom Thomasom Cromwellom za vlády Henricha VIII., v posilňovaní úlohy vlády, zefektívnení všeobecného práva a správy štátu. V dobe jej vlády a krátko potom sa počet obyvateľov krajiny značne zvýšil, z troch miliónov v roku 1564 na takmer päť miliónov v roku 1616.

V období vlády Tudorovcov sa začali vyjasňovať vzťahy medzi rozsahom moci panovníka a parlamentu, ktorých rovnováha bola predmetom neskoršej občianskej vojny. Niektoré pramene uvádzajú, že kancelár Thomas Cromwell začal Tudorovskú revolúciu, a v dobe kedy bol v úrade sa parlament stal dôležitou inštitúciou. Počas vlády Alžbety jej štátna rada fungovala veľmi efektívne.

V roku 1607 vybudovalo Anglicko osadu Jamestown v Severnej Amerike. To je považované za začiatok anglickej kolonizácie. Veľa Angličanov sa vysťahovalo do Ameriky z ekonomických aj náboženských dôvodov.

Anglická občianska vojna vypukla v roku 1642, najmä ako výsledok rady sporov medzi Jakubovým synom Karolom I. a parlamentom. Porážka kráľovského vojska parlamentaristickými silami v bitke pri Naseby v júni 1645 fakticky zničila panovníkove vojsko. Na začiatku roku 1647 bol Karol I. zajatý parlamentaristickými silami. Podarilo sa mu uniknúť a konflikt pokračoval, aj keď len krátko, pretože parlament ovládal väčšinu krajiny. Kráľ bol znovu zajatý. Roku 1649 sa proti nemu začal súdny proces. Ešte nikdy sa nestalo, aby súdili kráľa. Proces viedol generál John Cook. Karol bol obvinený z velezrady a iných zločinov. Stále veril v kráľovskú moc danú od boha, preto ho vraj nemôžu súdiť. Odmietal sa aj obhajovať. Súd ho však uznal vinným a odsúdil ho na smrť sťatím. Bol popravený 30. januára 1649. Hlavu mu oddelili jedným seknutím. Prečo takáto verejná pohana panovníka? Na výstrahu ďalším kráľom Anglicka, ak by sa chystali rebelovať a neplniť svoju úlohu ako správcovia nového centra koncentrácie riadenia v požadovanom smere expanzie a ostatným vladárom Európy, ak by prekážali Anglicku v jeho misii v službách Ni(e)koho. A čím si Karol I. vyslúžil takéto exemplárne potrestanie? Parlament nesúhlasil s jeho manželstvom s Máriou Henrietou (dcérou španielskeho kráľa  Filipa III.) lebo sa bál, že bude zvýhodňovať katolíkov pred protestantmi (väčšina členov parlamentu boli protestanti). Karol sa zaviazal, že nebude konať proti protestantom, aj keď s Ľudovítom XIV. sa tajne dohodli inak. Nechal sa zatiahnuť do tridsaťročnej vojny, konfliktu, kde proti sebe stáli katolíci a protestanti v Európe. Pomáhal svojmu bratancovi Frederikovi III. získať naspäť územia od cisára Svätej rímskej ríše Ferdinanda II. Karol vyhlásil vojnu Španielsku s cieľom prinútiť Filipa IV. pomôcť Frederikovi. Parlament navrhoval zaútočiť na španielske kolónie v Novom svete, čím mohli získať peniaze na financovanie vojny. Karol radšej bojoval na kontinente. – Karol I. nepochopil svoju úlohu a smer expanzie podobne, ako pred ním na opačnom konci Európy Ivan IV. Hrozný.

Bola vyhlásená republika a Oliver Cromwell bol v roku 1653 menovaný lordom protektorom. Po jeho smrti ho v tejto funkcii nahradil jeho syn, ale čoskoro odstúpil. Monarchia bola obnovená v roku 1660, keď sa kráľ Karol II. vrátil do Londýna.

Po jeho smrti v roku 1685 nastúpil na trón jeho katolícky brat Jakub II. Katolícky panovník bol pre Angličanov a ich parlament neprijateľný a v roku 1689 bol vyzvaný holandský protestant Viliam III. Oranžský, aby nahradil Jakuba II. Jakub sa pokúsil obnoviť svoju moc vojensky, ale bol v roku 1690 porazený v bitke pri Boyne. V niektorých častiach Škótska a Írska sa skupiny katolíkov snažili o obnovu vlády Jakuba, čo vyústilo do série krvavých, ale neúspešných povstaní. Výsledkom bolo, že akýkoľvek náznak porušenia vernosti Viliamovi bol kruto potlačený. Jakobitská vzbura pokračovala až do polovice 18. storočia kedy bol v roku 1746 porazený posledný katolícky uchádzač o trón, princ Karol Eduard Stuart, v bitke pri Cullodene.

Takže prebehol ten istý scenár transformácie v réžii Ni(e)koho, ako z čias Rímskej ríše: destabilizácia pomerov v krajine, vyvolanie nespokojnosti a nepokojov – príprava pôdy u širokých más na odstránenie starých poriadkov a zavedenie nových reformných. (V tomto prípade boli odstránené nielen staré poriadky ale aj ich hlavní nositelia – pôvodná anglická rodová šľachta vo Vojne ruží a v neskoršej občianskej vojne aj snahy o reštauráciu starých poriadkov vrátane ich iniciátorov. Ni(e)kto nezabudol na problémy s pacifikáciou arpádovského Uhorska, na snahu palatína a kniežaťa Nitrianskeho kniežatstva (Bielouhorska) Matúša Čáka Trenčianskeho o jeho zachovanie a pokus o reštauráciu počas panovania Mateja Korvína, preto sa nositeľov starých tradícii – domorodú rodovú šľachtu rozhodol odstrániť v Anglicku už pred pokusmi o zavedenie pre Ni(e)koho dôležitých reforiem). Následné otestovanie životaschopnosti nového modelu voči okolitému prostrediu (vojny o námornú nadvládu so Španielskom, Holandskom i pohrozenie Rusku pôvodného Petra I.) i vnútornej zotrvačnosti starých poriadkov (viaceré občianske vojny), v prípade osvedčenia životaschopnosti nového projektu-modelu samoriadenia jeho stabilizácia, rozvoj – tzv. zlaté obdobie a expanzia podľa plánovaného zámeru.

V roku 1746 bol porazený posledný katolícky uchádzač o trón, princ Karol Eduard Stuart, v bitke pri Cullodene – transformácia a testovanie stability a udržateľnosti nového centra koncentrácie riadenia v Londýne prebehli úspešne a námornej veľmoci – od roku 1707 už Veľkej Británii v rámci nového modelu teraz už globálnej expanzie nič nestálo v ceste.

No budovanie druhého centra koncentrácie  riadenia – pevninskej veľmoci ešte ani nezačalo. K ovládnutiu Ruského imperia Svätou rímskom ríšou došlo až v roku 1762 – korunováciou Kataríny II. za imperátorku Ruska). Až jej vláda upevnila skrytú moc Sacrum Romanum Imperia nad odolávajúcim Ruskom. Dlhodobo problematické Uhorsko po potlačení povstania Františka II. Rákocziho už bolo v tomto období pevne opanované Habsburgovcami.

Až teraz starý model samoriadenia dvoch navonok súperiacich centier koncentrácie riadenia Sacrum Romanum Imperium- Ρωμαική Αυτοκρατορία mohol byť nahradený novým modelom aj v pevninskej časti Európy. “Výstrelom z Auróry “ bol pád Bastily a pripravovaný koniec starého modelu dvoch cisárov bol ohlásený vstupom tretieho cisára na scénu – cisára samozvanca: 2. decembra 1804 v katedrále Notre Dame v Paríži sa Napoleon sám korunoval za cisára Napoleona I. a potom korunoval cisárovnú Jozefínu (tento moment zachytil Jacques-Louis David na svojom najslávnejšom obraze). Príbeh, že Napoleon počas ceremónie vytrhol korunu z rúk pápeža Pia VII. aby sa vyhol prejavu podriadenosti autorite pontifika je nepodložený; v skutočnosti bol priebeh korunovačnej ceremónie vopred dohodnutý. To jest, pápež  mu nepoložil korunu na hlavu – nekorunoval ho, lebo by pokračoval v tradícii Sacrum Romanum Imperium, a to už nebolo v pláne.

2. decembra 1805, presne rok po svojej korunovácii, Napoleon porazil spojené vojská Ruska a Rakúska v bitke pri Slavkove, známej aj ako bitka troch cisárov (francúzsky cisár Napoleon Bonaparte, rakúsky cisár František I. a ruský cár Alexander I.). Víťazstvo znamenalo koniec Tretej koalície, na jeho počesť dal Napoleon postaviť Arc de Triomphe de l’Étoile a Rakúsko muselo 28. decembra 1805 podpísať mier známy ako Bratislavský. Zmluva viedla k zániku Svätej rímskej ríše a vytvoreniu Rýnskeho spolku s Napoleonom ako jeho „protektorom“. A úlohou tohto protektora bolo zrealizovať transformáciu pevninskej Európy na nové centrum koncentrácie riadenia, a ak aj nie celú transformáciu, tak zjednotenie, resp. ovládnutie celej Európy pod jednu vládu isto. Svedčí o tom nielen tento znak Rýnskeho spolku: https://sk.wikipedia.org/wiki/R%C3%BDnsky_spolok#/media/S%C3%BAbor:Medaille_rheinbund_472.jpg , ale aj tento fakt: V roku 1798 obsadilo Francúzsko Švajčiarsku federáciu a vytvorilo Helvétsku republiku. V roku 1803 vnútil Napoleon Švajčiarsku novú ústavu, ktorá obnovila švajčiarsku nezávislosť pod jeho patronátom.

Úlohou Veľkej Británie – už nového centra koncentrácie riadenia – námornej veľmoci bolo v tzv. napoleonských vojnách len usmerňovanie a koncentrovanie konania Napoleona do hraníc pevninskej Európy, čo Veľká Británia úspešne plnila elimináciou jeho vojenských ťažení v Egypte a Sýrii (podobne konala Veľká Británia aj po nástupe Hitlera k moci), čo prinútilo Napoleona aj po neúspešnom pokuse potlačiť vzburu otrokov na Haiti odpredať v roku 1803 Lousianu Spojeným Štátom. Po vyhlásení sa Napoleona za cisára definitívne zlikvidovala jeho mimopevninské expanzívne chúťky: Napoleon vedel, že v priamom súboji nemá francúzska flotila proti Kráľovskému námorníctvu šancu a plánoval lode svojho protivníka odlákať preč z Lamanšského kanála. Francúzske námorníctvo by mohlo uniknúť britskej blokáde Toulonu a Brestu, hroziť útokom na Západnú Indiu a oslabiť tak britskú obranu tzv. „Západných prístupov“ v nádeji, že francúzsko-španielska flotila dokáže udržať kontrolu nad kanálom na dostatočne dlhý čas, aby ho francúzska armáda mohla prekročiť a zahájiť inváziu na Britské ostrovy. Ale po porážke v námornej bitke pri myse Finisterre v júli 1805 a ústupe admirála Villeneuva do Cádizu prestala byť možnosť invázie na Ostrovy realistická. Preto sa ďalšie aktivity Veľkej Británie obmedzili len na námornú blokádu francúzskych prístavov a jeho lodí v nich a pevninské vojenské ťaženie na území Španielska sa viac-menej sústredilo len na obranu Gibraltáru. To sa zmenilo až po Napoleonovom nezvládnutí mu zverenej úlohy – porážka v Rusku bola začiatkom jeho pádu. Okrem chýb pri vojenskom ťažení do Ruska sa dopustil aj ďalších chýb, a to predovšetkým vytvorením Kontinentálnej blokády Anglicka: Súbežne anektoval Pápežské štáty, pretože Cirkev odmietla podporiť jeho Kontinentálnu blokádu; pápež Pius VII. v reakcii cisára exkomunikoval. Pápež bol následne unesený Napoleonovými dôstojníkmi a hoci Napoleon únos sám nenariadil, neprikázal Pia prepustiť.

V takom časovom sklze a územnom rozsahu pevninskej Európy oproti transformácii Anglicka na námornú veľmoc Veľkú Britániu to bola priam nadľudská úloha. Preto jej nesplnenie  nesprevádzalo kruté potrestanie Napoleona I. Bonaparte, ale v Zmluve z Fontainebleau ho víťazi poslali do exilu na Elbu, ostrov s 12 000 obyvateľmi v Stredozemnom mori, 20 km od pobrežia Toskánska. Dali mu vládu nad ostrovom a umožnili mu ponechať si titul cisár. Navyše dostal druhú šancu: vedomý si zákulisných informácií o plánoch vypovedať ho na opustený ostrov v Atlantickom oceáne, Napoleon 26. februára 1815 z Elby uteká. Rozkaz zadržať Napoleona dostal 5. regiment; narazili na seba 7. marca 1815 južne od Grenoblu. Napoleon sa priblížil k regimentu sám, zoskočil z koňa a keď sa dostal na dostrel, zakričal: „Tu som! Zabite svojho cisára ak je to vaša vôľa.“ Vojaci odpovedali pokrikom „Vive L’Empereur!“ a pochodovali s Napoleonom na Paríž; Ľudovít XVIII. utiekol. 13. marca mocnosti na Viedenskom kongrese vyhlásili Napoleona za banditu a o 4 dni neskôr Veľká Británia, Rusko, Rakúsko a Prusko spojili svoje sily a vyslali 150 000 mužov, ktorí mali ukončiť jeho vládu. Napoleon dorazil do Paríža 20. marca a vládol v období dnes známom ako Sto dní (odvtedy každá vláda má od opozície podľa nepísaného pravidla pokoj pre svojich prvých 100 dní vlády).  Na začiatku júna jeho ozbrojené sily dosiahli počet 200 000 mužov; preto sa rozhodol prejsť do ofenzívy a vraziť klin medzi prichádzajúce britské a pruské armády. Francúzska armáda prekročila hranice do Spojeného kráľovstva Nizozemského, súčasného Belgicka… a Napoleon Bonaparte svoju druhú šancu definitívne stratil v bitke pri Waterloo.

Vo vyhnanstve na ostrove Sv. Heleny zomrel 5.3.1821. Štúdie z rokov 2007 a 2008 vyvrátili dôkazy o otrave arzénom a potvrdili vred a rakovinu žalúdka ako skutočnú príčinu smrti. Napoleon nevedel “stráviť” svoj neúspech – nezvládnutie úlohy mu nepriamo uloženej Ni(e)kym. To, že skutočne bolo úlohou Napoleona Bonaparte transformovať pevninskú Európu na nové centrum koncentrácie riadenia, dosvedčuje aj tvar zlatého orla v jeho erbe. Smerovanie jeho hlavy a celého postoja smerom na východ a zloženého krídla smerom k Veľkej Británii je viac vypovedajúce, než všetky slová vyššie i v ďalšom texte uvedené. Veď posúďte sami: https://sk.wikipedia.org/wiki/Napoleon_Bonaparte#/media/S%C3%BAbor:Imperial_Coat_of_Arms_of_France_(1804-1815).svg

V roku 1840 získal Ľudovít Filip Orleánsky povolenie od Britov na návrat Napoleonových pozostatkov do Francúzska. Bol to triumfálny návrat! Pozostatky boli dopravené na palube fregaty Belle-Poule, ktorá bola pri tejto príležitosti natretá na čierno a 29. novembra dorazila do Cherbourgu. Tam boli presunuté na parník Normandie, ktorý ich dopravil do Le Havre, po Seine do Rouenu a do Paríža. 15. decembra bol Napoleonovi vystrojený štátny pohreb. Koč s jeho pozostatkami prešiel od Arc de Triomphe cez Champs-Élysées, okolo Place de la Concorde do Esplanade des Invalides a potom do kopuly v Kaplnke sv. Hieronyma, kde boli uložené až do času, kým nebol dokončený sarkofág navrhnutý Louisom Viscontim.

…o osem rokov otriasli kontinentálnu Európu revolučné udalosti rokov meruôsmych (1848-9). Revolúciam predchádzali hladomor, hospodárska kríza, národné boje, nespokojnosť s vládnymi režimami (v habsburgskej monarchii nespokojnosť s Metternichovym absolutizmom), zastaranosť feudalizmu po Viedenskom kongrese (ukončil epochu vojen s napoleonským Francúzskom a viedol k zásadným zmenám európskych hraníc. Bol dielom vedúcich osobností Metternicha (Rakúsko), Hardenberga (Prusko), Talleyranda (Francúzsko), Alexandra I. (Rusko) a Castlereagha (Spojené kráľovstvo), bola to koncepcia rovnováhy síl, ktorá mala zabrániť vzostupu ďalšieho Napoleona a zabezpečiť trvalý mier – to jest zakonzervovať Ni(e)kym neakceptovateľný jestvujúci stav. Rímskonemeckú ríšu, ktorá zanikla už roku 1806, nahradil 8. júna 1815 Nemecký spolok, ktorého vznik bol súčasťou spisov Viedenského kongresu z 9. júna 1815. Jeho znakom sa stala čierna dvojhlavá orlica v žltom poli – orlica Sacrum Romanum Imperia. Po kríze v rokoch 1848 – 1849 bol obnovený Rakúskom v roku 1850, ktoré malo stále predsedníctvo. Zanikol v roku 1866 po rakúsko-pruskej vojne.). Revolúcia vypukla vo Švajčiarsku (1847) ako aj Neapolsku a Sicílii (január 1848) a odtiaľ sa šírila po Európe. Zasiahnuté boli štáty celej Európy okrem Spojeného kráľovstva, Ruska, Holandska, Španielska.

Keďže revolúcie v rokoch 1848 nestačili na rozvrat tradičných cisárstiev, tak Ni(e)kto dočasne obnovil Svätú rímsku ríšu v Rusku a pripravoval ho na prevzatie úlohy napoleonského Francúzska. Na tejto Ruskej vlajke sú už len farby Svätej rímskej ríše https://sk.wikipedia.org/wiki/Rusk%C3%A1_r%C3%AD%C5%A1a#/media/S%C3%BAbor:Flag_of_the_Russian_Empire_(black-yellow-white).svg – vznikla za vlády Alexandra II.. Vztýčeniu tejto vlajky predchádzali tieto kroky Alexandra II: v roku 1860 zriadil štátnu banku pre zahraničné pôžičky, v roku 1861 zrušil nevoľníctvo, no nedal im pôdu, v roku 1864 zaviedol vojenskú povinnú službu (od 20 rokov) a v roku 1867 predal Aljašku za 7,2 miliónov vtedajších amerických dolárov Spojeným štátom, dobudoval železničnú a cestnú sieť.  Každá vojna potrebuje vojakov, aby bojovali, peniaze na jej financovanie a komunikácie na presun armády. Jeho erb https://sk.wikipedia.org/wiki/Alexander_II._(Rusko)#/media/S%C3%BAbor:Blason_Rus_Romanov-Holstein-Gottorp.svg orientáciou všetkých „zverov“ na Západ hovorí jasne, ktorým smerom mal ten meč v rukách leva tentokrát rúbať.

A ako to nakoniec dopadlo s touto prípravou na transformáciu kontinentálnej Európy na pevninskú veľmoc – tandemického spoluhráča pre námornú veľmoc Veľkú Britániu v novom globálnom modeli expanzie? Tak ako predošlý Napoleonov pokus i všetky následné – fiaskom – nepomohol ani pokus nadviazať na matricu úspechov Alexandra Macedónskeho, ako sa to podarilo za čias Byzantskej ríše v prípade Basila I. Macedónskeho a Basila II. Macedónskeho (Bulgarobijcu), tentokrát snahou napojiť sa na jeho matricu nie prímením, ale priamo menom Alexander. No to už fungovali okrem iného aj Puškinove matrice (Metelica, Ruslan a Ľudmila…) a Alexander II. zomrel po bombovom atentáte, ktorý na neho spáchali príslušníci tajnej organizácie “Narodnaja volja“. Jeho syn Alexander III. už fungoval pod vplyvom týchto matríc, nepokračoval v politike a liberálnych reformách svojho otca a vyhýbal sa vojnám – preto dostal prezývku Mierotvorca, vlajku Ruska vo farbách Svätej rímskej ríše opätovne nahradila trikolóra… No, podrobnejšie o tom niekedy nabudúce. Teraz je čas vrátiťsa o 900 rokov späť do Veľkej Maravy/Uhorska za čias Štefana I. a nadviazať po nevyhnutnej odbočke častí štyri až osem na časť tretiu.

Pokračovanie v ďalšej časti…